Vatikán 28. marca (VaticanNews) Počas pôstu sme pozvaní objavovať hlbšiu dôveru, ktorá nejde skratkou k rýchlym úspechom. Ježiš nám ukazuje, ako rásť v schopnosti sklamať očakávania druhých a nevyžadovať si, čo môže dať iba Boh, aj o tom hovoril páter Pasolini v piatok 28. marca v Aule Pavla VI. Pápežský kazateľ pokračoval v cykle nazvanom: „Ukotvený v Kristovi. Zakorenení a uzemnení v nádeji nového života“.
––
Druhá pôstna kázeň
Ísť inam
Sloboda v Duchu
Pôstna cesta, ktorú teraz prechádzame, má za cieľ overiť, či a do akej miery je náš život zakotvený v Kristovi, počnúc krstným darom prijatým v Cirkvi ako možnosť obnoveného života. Pri prvom stretnutí sme kontemplovali scénu Ježišovho krstu, ktorá nám ukázala ťažko realizovateľný rys našej ľudskosti: ochotu prijímať namiesto dobývať to, čo potrebujeme na život. V tomto druhom stretnutí chceme upriamiť pozornosť na niektoré udalosti z Ježišovho verejného života, v ktorých sa prejavuje iný postoj, často cudzí našej sedavej, dokonca aj duchovne pohodlnej mentalite. Ide o schopnosť prekročiť dosiahnuté ciele a úspechy, s cieľom hlbokej slobody vo vzťahu k sebe samým, ako aj k tým, ktorým sa staviame do služby. Táto vlastnosť sa jasne prejavuje v Ježišovom verejnom pôsobení, dokonca aj v slovách, ktorými sám vyjadruje vedomie svojej misie spásy pre svet.
Po prvom úspešnom dni v Kafarnaume sa Ježiš rozhodne nezostať na mieste, ale ísť ďalej. Nedá sa prilákať uznaním davu ani očakávaniami učeníkov, ale v modlitbe nachádza silu, aby zostal verný svojej misii: „Poďme inde, do susedných dedín, aby som aj tam kázal, veď na to som prišiel!“ (Mk 1,38). Po uzdravení zraneného ľudstva Ježiš odmieta ilúziu súcitu, ktorý sa mení na potrebu potvrdenia. Modlitba ho oslobodzuje od pokušenia všemocnosti a potreby byť vždy k dispozícii, pričom odhaľuje riziko zamieňať autentickú službu s hľadaním osobného uznania.
Z tohto zvláštneho postoja, ktorý sa s rôznymi odtieňmi objavuje vo viacerých momentoch jeho života, chceme preskúmať niekoľko udalostí, v ktorých nás hlboká sloboda Krista a jeho spôsob prinášania spásy svetu núti zamyslieť sa a preveriť evanjeliovú kvalitu našich skutkov.
1. Nedôverovať ihneď
Božie Slovo sa prekvapivým spôsobom ponorilo do reality a zložitosti ľudského života, pričom ukázalo originálnu a stimulujúcu osobnosť. Zdá sa, že božská prirodzenosť prítomná v Ježišovi nepotrebuje prekračovať hranice našej ľudskej prirodzenosti, aby mohla vyžarovať všetko svoje svetlo a silu. Aby Ježiš vyjadril túto bohatú a presvedčivú antropologickú kvalitu, rozhodol sa kráčať pomalou a bežnou cestou, na ktorej rástol „v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí“ (Lk 2,52).
Rast nie je samozrejmý a mechanický proces, ale vyžaduje si schopnosť posudzovať okolnosti a prísnu, nie však úzkostlivú pozornosť k detailom. Podrobením sa týmto požiadavkám Ježiš vyrastal ako jednoduchý človek, bez toho, aby bol niekedy naivný. Jeho srdce, mierne, pokorné a skúšané v púšti, sa v evanjeliách ukazuje ako zrelá pôda schopná zvládať zložitosť ľudských vzťahov bez predpokladov, dokonca ani v prípade prvých dôkazov.
V Jánovom evanjeliu, po tom, ako Ježiš začal naznačovať hodinu svojho slávneho zjavenia prostredníctvom znamenia na svadbe v Káne (Jn 2,1-12) a silným prorockým gestom v jeruzalemskom chráme (Jn 2,13-22), evanjelista uzatvára kapitolu krátkym zhrnutím.
„Keď bol cez veľkonočné sviatky v Jeruzaleme, mnohí uverili v jeho meno, lebo videli znamenia, ktoré robil. Ale Ježiš sa im nezdôveril; on poznal každého a nepotreboval, aby mu niekto vydával svedectvo o človekovi. Sám totiž vedel, čo je v človeku. “ (Jn 2, 23 – 25).
Ježišova reakcia na široký súhlas, ktorý jeho skutky dokážu vyvolať, nás nemôže nevyviesť z rovnováhy. Každého z nás veľmi poteší – dokonca nám to lichotí –, keď niekto oceňuje a tlieska nášmu spôsobu konania. Ponorení v kultúre, kde dominujú hodnoty individualizmu a bezohľadnej súťaživosti, sme nesmierne radi vždy, keď naša popularita náhle a výrazne vzrastie. Táto potreba byť neustále a rýchlo oceňovaní nás vedie k tomu, že ochotne prijímame akýkoľvek prejav uznania: notifikáciu, „like“, pohľad. Ježiš však pôsobí ako odťažitý od takéhoto typu príliš rýchleho a povrchného ocenenia. Je pravda, že sotva sa začne zjavovať svetu, príťažlivosť jeho osobnosti neostane bez povšimnutia: mnohí ľudia pri pohľade na jeho znamenia začínajú v neho veriť. Túto prvotnú dôveru však Ježiš neprijíma s nadšením. Hoci je mnoho tých, ktorí doňho začali vkladať svoju dôveru, Ježiš sa rozhodne, že sa ešte nemôže spoľahnúť na nikoho. Prečo táto nedôvera? Nie je tento skepticizmus v rozpore s tou dôverčivou otvorenosťou, ktorú Ježiš prejaví počas svojho života voči všetkým, dokonca aj voči nepriateľom? Text hovorí, že Ježiš sa takto správa, pretože dobre pozná srdce človeka. Vzal si ho bez výnimky a do hĺbky ho vyskúšal počas pokušení na púšti. Svojím rozhodnutím pre vtelenie Ježiš „objavil“, že naše srdce je nádherné, pretože v ňom prebýva duch a Boží hlas, no zároveň je mimoriadne krehké, manipulovateľné, nestále a bojazlivé. Presne takto Ježiš opisuje srdce človeka aj zástupom, keď sa pokúša vysvetliť, prečo Božie slovo zasiate do človeka naráža na mnoho prekážok, než prinesie ovocie nového života (porov. Mk 4, 14 – 20). Ježiš nepodlieha pokušeniu ľahkej spolupatričnosti, ktorá plynie z nášho okamžitého súhlasu. Takto sa ukazuje ako Majster, ktorý nám dáva nielen to, čo nás môže potešiť, ale aj to, čo prospieva dozrievaniu autentickej dôvery. Ježiš sa zrieka okamžitého širokého otvorenia náručia, aby v nás vyvolal uvedomelejšiu a zrelšiu odpoveď. Schopnosť neprejavovať okamžitú dostupnosť len preto, že sa cítime byť žiadaní, je cenným vodítkom, ako správne riadiť naše vzťahy, predovšetkým v ich začiatkoch. Nedávať okamžite príliš veľa dôvernosti a intimity tým, ktorí sa k nám približujú, hoci aj s istým nadšením, nie je znakom chladu, ale múdrosti. Vyjadruje to hlbokú úctu k sebe, k druhému a k tomu, čo by sme v slobode mohli chcieť spoločne prežiť. Dôležité veci si vyžadujú čas, ktorý treba prijímať trpezlivo a pripravovať so zápalom a oddanosťou.
2. Vedieť sklamať
Schopnosť nepodľahnúť prvotnému impulzu nadšenia vo vzťahu a zrieknuť sa konania, ktoré od nás očakáva druhý človek, nás môže doviesť veľmi ďaleko. Už ľudová múdrosť nás učí, že je dobré počítať – aspoň – do desať, skôr než zareagujeme na podnety, ktoré nám ponúka realita. Ak túto schopnosť preskúmame do hĺbky, môžeme objaviť, že naša ľudskosť dokáže prebúdzať dobro – možno dokonca to najlepšie –, práve vtedy, keď dokáže sklamať očakávania okolia.
„Ježiš odtiaľ odišiel a utiahol sa do okolia Týru a Sidonu. A hľa, akási kanaánska žena z tamojšieho kraja vyšla a kričala: ‚Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov! Moja dcéra je hrozne trápená démonom.‘ On jej však neodpovedal ani slovo.“ (Mt 15, 21 – 23a)
Počas svojho pôsobenia v Galilei Ježiš občas rád skúmal hraničné oblasti Izraela, vychádzajúc do oblastí, kde často dochádza k najzaujímavejším udalostiam a stretnutiam. Pri jednej z týchto príležitostí prichádza k Ježišovi „pohanská“, teda cudzia žena, poznačená veľkou bolesťou: jej dcéra sa ocitla v hlbokom vnútornom trápení spôsobenom nečistým duchom. To, čo túto ženu privádza k Ježišovi so žiadosťou o pozornosť a uzdravenie, je nepochybne hlboký súcit s jej dcérou. Preto je jej hlas výkrikom, v ktorom sa prejavuje zúfalstvo a úzkosť nad vážnou, neriešiteľnou situáciou. Ježišova reakcia na túto pokornú a dôverčivú prosbu je nielen zvláštna, ale priam zarážajúca: ani náznak odpovede, dokonca ani milosrdný pohľad.
„Jeho učeníci pristúpili k nemu a prosili ho: ‚Vyhovej jej, lebo kričí za nami!‘ On odpovedal: ‚Som poslaný iba k ovciam, strateným z domu Izraela.‘“ (Mt 15, 23b – 24)
Reakcia učeníkov je aj našou reakciou. Ako možno ospravedlniť Ježišovu necitlivosť tvárou v tvár takejto veľkej bolesti? Ako zakryť sklamanie, ba až pohoršenie z reakcie, ktorá sa zdá byť v rozpore nielen s Božím, ale aj s ľudským súcitom, ktorého by malo byť schopné každé srdce? Ak však pozorne načúvame prosbe učeníkov, okrem prvotnej empatie možno odhaliť aj menej čistý motív ich slov. Ich naliehavá prosba nie je až tak motivovaná súcitom so ženou, ako skôr túžbou zbaviť sa jej nepríjemného kriku: „Vyhovej jej, lebo kričí za nami!“
Práve toto býva často motívom, prečo sa ponáhľame zasiahnuť, keď počujeme volanie o pomoc. Radi si rýchlo obliekame úlohu spasiteľa, nie preto, že nám skutočne záleží na problémoch druhých, ale preto, že ponúknuť pomoc nám dáva pocit dôležitosti a chráni nás pred hrozbami skrytými v realite.
Ježišova odpoveď je však pokorná a pokojná, jednoducho priznáva existenciu istých hraníc aj vo svojej bezpodmienečnej ochote byť nástrojom Božieho súcitu. Ježiš sa nebojí obmedziť svoju túžbu milovať a slúžiť druhým, pretože sa vôbec neobáva toho, že by sa ukázal ako nepotrebný alebo bezvýznamný. My všetci, podobne ako učeníci, by sme radi konali rýchlo, aby sme zahnali veľkú obavu, že nás vlastne nikto nepotrebuje. Paradoxne Ježiš – spasiteľ sveta – môže skutočne priniesť spásu práve preto, že nepotrebuje cítiť, že je striktne nevyhnutný, ale len vždy a všade užitočný. Jeho zdanlivá ľahostajnosť, hoci pôsobí kruto, sa stáva príležitosťou pre ženu, aby naplno vyjadrila svoju zúfalosť a túžbu po živote.
„Ale ona prišla bližšie, klaňala sa mu a vravela: ‚Pane, pomôž mi!‘ On jej odpovedal: ‚Nie je dobré vziať chlieb deťom a hádzať ho šteňatám.‘ ‚Áno, Pane,‘ odvetila žena, ‚ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov.‘“ (Mt 15, 25 – 27)
Ak nás iní neberú vážne dostatočne rýchlo, máme tendenciu ľahko sa rozhorčiť, uzatvoriť sa do seba a skĺznuť k sebaľútosti. Táto žena sa však ani v tvári Ježišovho tichého odmietnutia nezatvára do svojho ega, nestráca odvahu ani nádej. Naopak, s vytrvalosťou sa približuje k Ježišovi a s veľkou dôstojnosťou opakuje svoju prosbu bez strachu či hanby. Ježiš, dotknutý jej slobodou, jej napokon vysvetľuje dôvod svojej zdanlivej ľahostajnosti: prišiel zachrániť najprv deti Izraela, nie cudzie národy. Žena však prijíma jeho námietku s pokorou a dôvtipom. Porovnávajúc sa so šteniatkom, ktoré čaká pod stolom s dôverou, ukazuje, že verí, že v Kristovi sa Božie kráľovstvo približuje každému človeku. Nie množstvo, ale kvalita Božej prítomnosti robí skutočný rozdiel.
„Vtedy jej Ježiš povedal: ‚Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako si želáš.‘ A od tej chvíle bola jej dcéra uzdravená.“ (Mt 15, 28)
Tieto slová sú v Ježišových očiach veľkolepým prejavom viery, schopnej prinášať spásu a uzdravenie. Je to viera, ktorá v Ježišovi rozpoznáva nielen jeho božskosť, ale verí aj v možnosť zmeny k lepšiemu. Nie Ježiš, ale jej pokorná a verná túžba je tým, čo mení realitu. Ježišova ľahostajnosť sa tak stáva jemnou pedagogikou, ktorá odhaľuje vzácnu perlu v srdci ženy – ženy cudzej pre zasľúbenia Izraela, no nie cudzej pre vieru, že život sa môže ešte obnoviť.
3. Nevyžadovať
Osobitný druh ľahostajnosti, ktorý Ježiš prejavuje, sa ukazuje aj v schopnosti držať si odstup od súhlasu zástupov. Vo všetkých evanjeliách sa opisuje príbeh o rozmnožení chlebov a rýb, hoci s rôznymi rozprávačskými a teologickými odtieňmi. Štvrté evanjelium sa osobitne sústreďuje na silné nadšenie, ktoré Ježišovo znamenie dokázalo vyvolať u prítomných:
„Keď ľudia videli znamenie, ktoré urobil, hovorili: ‚Toto je naozaj ten prorok, ktorý má prísť na svet!‘“ (Jn 6,14)
Zástup rozpoznal zázrak, no ako Ježiš neskôr povie, stále ho nepochopil ako znamenie, nad ktorým treba premýšľať. Všetci sa tešia nie preto, že by v rozmnožení jedla videli Božie oslovenie, ale preto, že sa každý vracia domov s plným bruchom: „Veru, veru, hovorím vám: hľadáte ma nie preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa“ (Jn 6,26). Ježiš je teda uznávaný ako prorok Najvyššieho, lebo dokázal rýchlo premeniť realitu a odstrániť jej obmedzenia. No toto znamenie znamenalo oveľa viac. Jeho posolstvo bolo krajšie a dokonca ešte prorockejšie, lebo chcelo odhaliť niečo, čo je možné nielen Bohu, ale aj nám.
Všetci môžeme dúfať a veriť, že Pán obohatí svet svojou milosťou. No ťažko veríme, že naše skromné zdroje môžu byť pokrmom schopným nasýtiť mnohých. Rozmnoženie chlebov a rýb nie je len prejavom Boha, ale aj zjavením toho, čím môže byť naša ľudskosť skrze Krista. Je to radostná zvesť, ktorá posilňuje našu nádej a uvoľňuje nás zo zvyku pokladať sa za bezvýznamných a vždy odkázaných na pomoc zvonka.
V podstate práve tento rezignovaný pohľad z nás robí ľudí, s ktorými sa dá ľahko manipulovať a ktorých môže ovládnuť každý druh vplyvu či „influencera“. Ježiš dobre pozná túto vnútornú krehkosť, ktorú nemožno zaplniť povrchne ani spôsobom, ktorý by nás zbavoval zodpovednosti. Preto vie, kedy je načase urobiť krok späť a nechať nás zápasiť s námahou znova začať veriť, dokonca aj v seba.
„Ale keď Ježiš spoznal, že chcú prísť, zmocniť sa ho a urobiť ho kráľom, znova sa utiahol na vrch celkom sám.“ (Jn 6,15)
Učeníci majú problém pochopiť Ježišovu uzavretosť. Keď sa ho večer márne načakali, rozhodli sa sami vydať na cestu domov, možno sklamaní jeho postojom. Počas plavby cez Galilejské more sa však neskoro v noci strhne búrka a silný vietor sa zdvihne. To, čo sa deje okolo nich, odráža ich vnútorný nepokoj: pokus vzdialiť sa od Ježiša ich vrhol do oveľa väčšej búrky.
„Veslovali tak dvadsaťpäť až tridsať stadií, keď videli Ježiša kráčať po mori a blížiť sa k lodi, a zľakli sa. Ale on im povedal: ‚To som ja, nebojte sa!‘“ (Jn 6,19 – 20)
Uprostred noci sa im Ježiš javí ako prízrak. No skutočnými prízrakmi sú oni sami, stále uväznení v strachu a neschopní rozpoznať silu skrytú v ich slabosti. Až nad ránom, keď v sebe znovu objavia túžbu mať ho nablízku, sa búrka utíši. Aj pre nás je tu nádej: v najtemnejších nociach, keď sa zdá, že je každý prístav ďaleko, stačí znova zatúžiť po jeho prítomnosti a nájdeme pokoj.
„Chceli ho vziať na loď, ale loď bola už pri brehu, ku ktorému sa plavili.“ (Jn 6, 21)
Evanjelista Ján presne nehovorí, že Ježiš vstúpil na loď. Hovorí, že túžba učeníkov prijať ho ich priviedla k cieľu, o ktorom si mysleli, že je nedosiahnuteľný. Samozrejme, podľa iných evanjelií si môžeme predstaviť, že Ježiš na loď naozaj vystúpil. Dôležitejšie však je pochopiť, že naša záchrana nezávisí od jeho viditeľnej prítomnosti. Stačí, ak znovu nájdeme túžbu po jednote s ním, a jeho svetlo znovu rozjasní naše temnoty.
V deň po búrkovej noci sa Ježiš pokúša vysvetliť hlboký zmysel rozmnoženia chlebov a rýb. Hovorí, že je iné zahnať telesný hlad a iné naučiť sa chutiť pokrm, ktorý vedie do večného života.
„Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“ (Jn 6, 51)
Ježišov návrh sa aj dnes môže zdať neuveriteľný a znepokojujúci. Po dvetisíc rokoch kresťanstva a po strašných rozdeleniach aj v cirkvi pre tajomstvo chleba lámaného na Ježišovu pamiatku musíme uznať, že je veľmi náročné prijať vzťah s Bohom, ktorý nám nechce dať len nejaké veci, ale dokonca seba samého.
Jednoduchšie by bolo prijať Boha, ktorý rozkazuje, než Boha, ktorý sa nám ponúka ako pokrm, aby nás premenil na lásku a výživu pre druhých. Hriech nás núti len prežívať, zatiaľ čo Kristovo slovo nás poburuje, lebo nás volá žiť tak, že sa celkom darujeme. Práve v tom spočíva veľká prekážka, ktorú predstavuje symbol chleba a tajomstvo Eucharistie: byť milovaný bez podmienok znamená, že sa nemôžeme vyhnúť vzájomnej láske. V Kristovom tele sme Božími deťmi a sme povolaní žiť ako bratia. Tvárou v tvár takému veľkému poslaniu je prirodzené obávať sa, že nie sme toho hodní.
„Vtedy ho mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili.“ (Jn 6, 66)
Niektorí, ba ani niekoľkí, ale mnohí z tých, ktorí ho počúvali a nasledovali, sa v ten deň po vypočutí týchto slov rozhodli, že už nepôjdu za ním. Takéto verše nám z pamäti často vypadnú alebo ich zmenší naša tendencia pamätať si iba užitočné výsledky a úspechy. Tento moment v Ježišovom živote by sme si však mali s veľkou pozornosťou pripomínať a premýšľať nad ním. Nielen preto, aby sme si uchovali autentickejšiu predstavu o Božej tvári, ktorú nám v Kristovi chcel ukázať, ale aj preto, aby sme vedeli čítať a prijímať aj tie – mnohé – okamihy života, v ktorých sa výsledok nášho úsilia ukázať, kým sme a porozumieť si pred druhými, neskončí potleskom či uznaním.
Zlyhanie a neúspech sú najlepšími spojencami zdravého a svätého rozvoja našej ľudskosti. Predovšetkým preto, lebo potvrdzujú, že skutočná jednota v myslení a konaní sa nemôže zredukovať na jednoduché vzplanutie emócií, ale je ovocím dlhého procesu dialógu, ktorý zahŕňa aj sklamanie a rozlišovanie. Navyše, prejsť si chvíľami, keď nás druhí odmietajú, nám pomáha ujasniť si nielen to, kým sme, ale aj kým chceme a sme ochotní byť.
„Tu sa Ježiš opýtal Dvanástich: ‚Aj vy chcete odísť?‘“ (Jn 6, 67)
Bez otáľania, bez toho, aby dovolil tichu a reptaniu ešte viac znečistiť už beztak napätú atmosféru, Ježiš sa obracia na Dvanástich, na svojich najbližších, a dáva im veľkú slobodu, ktorú by si možno sami nedokázali vziať. V Kristových slovách niet irónie ani vydierania, len veľká rozhodnosť toho, kto nepotrebuje neustále potvrdenie, aby pokračoval v ceste. Ježiš sa zdá byť ochotný stratiť aj blízkosť svojich priateľov, aby nestratil cieľ, ktorý určuje jeho životné rozhodnutie. Nie je to necitlivosť voči iným, ale hlboká vnútorná sloboda, ktorá sa prejavuje silou nikdy od nikoho – okrem seba samého – nežiadať, aby naplno zaplatil cenu za svoje túžby.
Ak pozorne čítame evanjeliá, všimneme si, ako Ježiš postupne obmedzuje používanie rozkazovacieho spôsobu. Na začiatku nasledovania sa Ježiš prihovára mužom a ženám hľadajúcim Boha silným, priamym pozvaním: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí“ (Mt 4,19). Neskôr, keď už vernosť v ceste nasledujúcich vyžaduje námahu, treba meniť jazyk tak, aby nevznikalo nútené, ale slobodné prijatie: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mt 16,24). Z intenzity rozkazu prechádza Ježiš k citlivosti podmienky, nie preto, aby zľavil z nárokov, ale aby na prvé miesto postavil požiadavky slobodnej a uvedomelej lásky.
K tejto téme zodpovednosti Ježiš venuje jedno zo svojich podobenstiev, keď sa už blíži jeho Veľká noc. Aby poukázal na moralizmus rozšírený aj v jeho dobe, ilustruje Ježiš požiadavky evanjelia veľmi jednoduchým príbehom, v ktorom vystupuje otec a dvaja synovia:
„Čo poviete na toto? Istý človek mal dvoch synov. Prišiel k prvému a povedal: ‚Syn môj, dnes choď pracovať do vinice.‘ On odpovedal: ‚Nechce sa mi.‘ Ale potom to oľutoval a išiel. Prišiel k druhému a povedal mu to isté. Ten odvetil: ‚Idem, pane.‘ Ale nešiel.“ (Mt 21, 28 – 30)
Okamžite si všimneme detail: ani jeden z dvoch synov v skutočnosti nechce ísť pracovať na otcovo pole. No je tu podstatný rozdiel. Prvý má odvahu to priznať, zatiaľ čo druhý sa rozhodne klamať, aby otcovi vyhovel. Úprimnosť prvého otvára cestu k ľútosti, kým pretvárka druhého je ilúziou, ktorá musí padnúť a zanecháva všetko po starom. Na tomto obraze Ježiš odhaľuje, na čom Bohu naozaj záleží.
„Ktorý z tých dvoch splnil vôľu otca?“ Odpovedali: „Ten prvý.“ A Ježiš im povedal: „Veru, hovorím vám: colníci a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva. Lebo Ján prišiel k vám cestou spravodlivosti, a neverili ste mu; colníci a neviestky mu však uverili. Vy ste to videli, ale ani potom ste sa nespamätali, aby ste mu uverili.“ (Mt 21, 31 – 32)
Nebeský Otec si nenárokuje mať deti, ktoré sú vždy pripravené a ochotné plniť jeho vôľu. Nie je to nekompromisný Boh, ktorý nevie tolerovať a riešiť nedokonalosti vo svojom stvoriteľskom pláne. Ak ho niečo zraňuje a trápi, tak je to mať deti, ktoré nie sú dosť slobodné na to, aby prejavili vlastné pocity, dokonca aj nesúhlas. Keď sa totiž uzavrieme za plot zbytočného zaliečania, začneme sa stávať otrokmi seba samých a očakávaní, ktoré podľa nás majú o nás druhí. Ak máme odvahu úprimne vyjadriť, čo si myslíme a po čom túžime, sme už na ceste k prekonaniu svojich hraníc a k otvoreniu sa väčšiemu životu. Možno nebudeme dokonalí v očiach iných – a možno ani v tých vlastných –, no určite budeme bližšie k Božiemu kráľovstvu.
Záver
Naša túžba zostať zakotvení v Kristovi počas tohto jubilejného roka sa nemôže vyhnúť konfrontácii s našou schopnosťou žiť evanjelium aj v jeho menej zrejmých a okamžitých podobách. Tým, že Kristus napĺňa Otcovo dielo a vo svojej i našej ľudskosti stelesňuje črty jeho otcovskej a univerzálnej lásky, ukazuje nám niektoré spôsoby, aké môže láska zvoliť a prijať.
Najprv je to schopnosť nechať vzťahy dozrievať a rešpektovať čas nevyhnutný na ich rast a prejavenie sa, bez toho, aby sme podľahli pokušeniu dôverovať príliš rýchlo. Neznamená to zakladať vzťahy na pochybnostiach, ale pestovať opatrnosť a postupnosť – postoje nevyhnutné na to, aby naša sloboda mohla robiť skutočné a trvalé rozhodnutia.
Z tohto nastavenia potom pramení aj schopnosť vedieť sklamať očakávania druhých, nie z pohŕdania či poníženia ich túžob, ale aby stretnutia boli autentické a slobodné a aby sme sa vyhli riziku subtílnej vzájomnej manipulácie.
To všetko nás privádza k poslednému prejavu úcty k našej a k cudzej slobode: rozhodnutiu nikdy si od nikoho nič nevynucovať. Pravda a láska sa nepotrebujú presadzovať silou, ale vedia čakať, kým veci dozrejú a stanú sa ovocím slobodného a úplného súhlasu. Takto Boh spasil a neprestáva zachraňovať svet, v ktorom žijeme.
Bože, náš Otec, ty si nám v Kristovi, svojom živom slove, dal vzor nového človeka. Dopraj, aby nás Duch Svätý naučil počúvať a uskutočňovať jeho evanjelium, aby ťa celý svet spoznal a oslavoval tvoje meno. Skrze nášho Pána Ježiša Krista.
P. Roberto Pasolini, OFM Cap., kazateľ Pápežského domu
Preklad Martin Jarábek
