Vatikán 10. marca (VaticanNews) Od 9. do 14. marca 2025 prebiehajú pôstne duchovné cvičenia Rímskej kúrie. Vedie ich P. Roberto Pasolini OFMCap, kazateľ Pápežského domu na tému „Nádej na večný život“.
Pri tejto príležitosti prinášame pôstne duchovné meditácie. Ich videopodobu je možné nájsť na YouTube VaticanNews.
Objavme krásu večného života (1)
Prinášame zhrnutie prvej meditácie kazateľa pápežského domu, ktorou sa vo Vatikáne začali Duchovné cvičenia pre pápeža, ktorý sa duchovne pripája, a Rímsku kúriu. „Často sme posadnutí tým, že musíme byť dokonalí,“ poznamenáva páter Roberto Pasolini OFMCap, no evanjelium nás učí, že „skutočnou ‘nedokonalosťou' nie je krehkosť, ale nedostatok lásky.“
Nádej na večný život
Duchovné cvičenia 2025 Svätého Otca a Rímskej kúrie
1. Koniec bude začiatkom (nedeľa 9. marca 2025)
Viera Cirkvi, založená na Kristovom zmŕtvychvstaní, vždy ponúkala svetu nádej na život po smrti. Postupom času sa však tento prísľub rozmazal a dnes sa ani tak nespochybňuje, ako skôr ignoruje. Tvárou v tvár tejto ľahostajnosti sú veriaci povolaní znovu objaviť hodnotu a krásu večného života, obnoviť jeho autentický zmysel. Táto úloha je ešte naliehavejšia v tomto svätom jubilejnom roku a vo chvíli hlbokého utrpenia, ktoré prežíva Svätý Otec.
Cesta duchovných cvičení na tému večného života, ktorú chceme podniknúť, nachádza svoj základ v kresťanskom zjavení. Začíname ju čerpaním niektorých súhrnných formulácií z Katechizmu Katolíckej cirkvi (KKC), ktorý ponúka prístupnú syntézu teologického myslenia. KKC predstavuje smrť nie ako koniec, ale ako prechod k večnému životu v spoločenstve s Kristom. Táto koncepcia má korene v Liste Rimanom, kde svätý Pavol uvádza, že krstom sme spojení s Kristovou smrťou a zmŕtvychvstaním, a tak máme prístup k novému životu.
Smrť je podľa Katechizmu okamihom, keď sa vynáša konkrétny rozsudok, v ktorom sa hodnotí prijatie alebo odmietnutie Božej milosti. Spása však nie je vyhradená len pre tých, ktorí formálne spoznali Krista: Druhý vatikánsky koncil uznáva, že prístup k večnému životu môžu mať aj tí, ktorí nasledujú svoje svedomie v úprimnom hľadaní Boha. KKC zdôrazňuje, že konečný súd sa nezakladá len na vonkajších činoch, ale na prežívanej láske, čo je ozvenou myšlienky svätého Jána z Kríža: „Na sklonku živote budeme súdení podľa lásky“.
Konečný údel človeka sa delí na tri možnosti: raj, večné zatratenie (peklo) a konečné očistenie (očistec). Raj predstavuje plnú realizáciu ľudskej bytosti, večné spoločenstvo s Kristom, v ktorom každý človek nájde svoju pravú identitu. Na druhej strane, peklo sa opisuje ako konečné oddelenie od Boha, ale Cirkev nikdy s istotou netvrdila, že je tam niekto odsúdený. Očistec sa napokon chápe ako očistný proces pre tých, ktorí, hoci sú v Božej milosti, ešte nie sú pripravení na nebo. A možno práve v tomto poslednom „určení“ nachádzame originalitu kresťanského zjavenia. Možnosť poslednej „chvíle“ očisťovania je príležitosťou až do úplného konca sa vyrovnať s nekonečnou Božou láskou.
Úvahy Cirkvi o večnosti života nemajú vzbudzovať strach, ale živiť nádej, pričom zdôrazňujú, že náš osud závisí od slobody, s akou sa rozhodneme žiť v láske. Skutočné očistenie nespočíva v tom, že sa staneme dokonalými, ale v tom, že sa plne prijmeme vo svetle Božej lásky a prekonáme ilúziu, že musíme byť „iní“, aby sme si zaslúžili spásu.
Často sme posadnutí tým, že musíme byť dokonalí, no evanjelium nás učí, že skutočnou „nedokonalosťou“ nie je krehkosť, ale nedostatok lásky. Očistec môžeme vnímať ako poslednú šancu oslobodiť sa od strachu, že nie sme dostatoční, pokojne prijať to, čo sme, a urobiť z neho miesto vzťahu a spoločenstva s druhými. Očistec možno chápať ako „moment“, keď konečne prestaneme chcieť Bohu niečo dokazovať a jednoducho si dovolíme byť milovaní. Večnosť teda nie je len budúca odmena, ale skutočnosť, ktorá sa začína už tu, nakoľko sa učíme žiť v láske a spoločenstve s Kristom. Nakoniec náš osud nie je napísaný v strachu, ale v nádeji. Smrť nie je porážkou, ale okamihom, keď konečne uvidíme Božiu tvár a zistíme, že koniec... bol len začiatkom.
Prístup k večnému životu závisí od lásky prežívanej bez vypočítavosti (2)
Prinášame súhrn druhej meditácie Duchovných cvičení, ktoré vedie kazateľ Pápežského domu v Aule Pavla VI. Páter Pasolini sa pri zamyslení nad kritériom vstupu do Kráľovstva zdôrazňuje, že nezávisí od morálneho výkonu, ale od lásky k druhým. Kazateľ poukazuje na to, že skutočným prekvapením posledného súdu bude zistenie, že Boh od nás nič neočakával, okrem toho, aby sme sa uznali za jeho deti.
Nádej na večný život
Duchovné cvičenia 2025 Svätého Otca a Rímskej kúrie
2. Koniec každého súdu (Pondelok 10. marca)
Podobenstvo o poslednom súde, ktoré rozpráva Evanjelium podľa Matúša a ktoré je znázornené v slávnej Michelangelovej freske, sa bežne interpretuje ako výzva k láske k blížnemu. Dôkladnejšia analýza však odhaľuje prekvapivú perspektívu: nejde o súd v tradičnom zmysle, ale o vyhlásenie, ktoré odhaľuje realitu, ktorú už každý človek prežíva. Kritériom pre vstup do Kráľovstva nie je náboženská príslušnosť, ale konkrétna láska k tým najmenším bratom, ktorí v evanjeliovej perspektíve predstavujú Kristových učeníkov. Zodpovednosť kresťanov teda nespočíva predovšetkým v tom, aby konali dobro, ale aby umožnili iným ho konať.
Okrem toho podobenstvo prevracia bežné chápanie súdu: spravodliví aj bezbožní prejavujú údiv nad slovami Kráľa, čo naznačuje, že dobro v nich bolo vykonané prirodzene a nevedome. To naznačuje, že prístup k večnému životu nezávisí od morálneho výkonu, ale od schopnosti žiť v láske bez vypočítavosti.
Katechizmus učí, že na konci časov sa Božie kráľovstvo plne prejaví, pretvárajúc ľudstvo a vesmír na „nové nebesia a novú zem“ (KKC 1042-1044). Táto nádej je zakorenená v Kristovom prísľube, ktorý nás volá žiť už teraz v tejto perspektíve – nie v úzkosti z výkonu, ale s dôverou, že sám Boh pretvára našu ľudskosť na svoj obraz a podobu, podľa plánu lásky, ktorý existuje od počiatku.
Ježiš ohlásil večný život nie ako vzdialenú budúcnosť, ale ako skutočnosť, ktorá je už teraz dostupná tým, ktorí počúvajú jeho slovo a veria v Otca (Jn 5,24). Evanjelium nás pozýva rozpoznať, že večný život sa už začal: prejavuje sa v spôsobe, akým žijeme a milujeme, otvárajúc sa premieňajúcej prítomnosti Boha. Skutočným prekvapením posledného súdu bude zistenie, že Boh od nás nič neočakával, iba aby sme sa plne uznali za jeho deti, už ponorené do jeho večnosti.
„Vnútorná smrť“, tvorená krehkosťou, je príležitosťou pre večný život (3)
Prinášame súhrn tretej meditácie kazateľa Pápežského domu, ktorý vedie pôstne duchovné cvičenia v Aule Pavla VI. Páter Pasolini sa sústreďuje na neustálu snahu človeka zakrývať svoje slabosti bez toho, aby sa postavil prázdnote, ktorá ho hlboko obýva. Zdôrazňuje, že vnútorná smrť nie je koncom, pretože Boh ju nevidí ako porážku, ale ako východiskový bod pre nový život.
Nádej na večný život
Duchovné cvičenia 2025 Svätého Otca a Rímskej kúrie
3. Prvá smrť (pondelok 10. marca )
Prečo je pre nás ťažké uvedomiť si, že večný život sa už začal? Biblia naznačuje, že človek si už od počiatku uvedomuje svoju necitlivosť a odpor voči Božiemu pôsobeniu. Proroci Starého zákona odhaľovali neschopnosť ľudu všímať si „nové veci“, ktoré Boh koná, a sám Ježiš, keď čelil nepochopeniu svojich poslucháčov, hovoril v podobenstvách. Nerobil to preto, aby svoje posolstvo zjednodušil, ale aby ukázal tvrdosť ľudského srdca, uzavretého pred možnosťou plného života.
Nový zákon túto situáciu opisuje paradoxným tvrdením: už sme mŕtvi, ale neuvedomujeme si to. Smrť totiž nie je len záverečná udalosť života (biologická smrť), ale aj realita, ktorú zažívame už teraz – uzatvárame sa do seba a nevnímame život ako večný dar, ktorý nám chce Boh dať. Kniha Genezis vykresľuje túto stratu citlivosti v príbehu, ktorý tradícia nazvala „prvotným hriechom“: človek namiesto toho, aby prijal život ako dar, sa ho snaží kontrolovať a prekračuje hranicu, ktorú mu Boh stanovil. Výsledkom však nie je samostatnosť sľubovaná hadom, ale pocit hanby a zmätku.
Táto prvá „vnútorná smrť“ sa prejavuje v našej neustálej snahe zakrývať svoje slabosti obrazmi, rolami a úspechmi, namiesto toho, aby sme čelili hlbokému prázdnu, ktoré v nás prebýva. A predsa sa zdá, že Boh sa touto situáciou neznepokojuje: jeho prvá reakcia je hľadanie človeka, keď sa ho pýta: „Kde si?“ (Gn 3, 9). To naznačuje, že vnútorná smrť nie je koniec, ale bod, z ktorého sa môže začať cesta spásy.
Táto logika sa prejavuje aj v tragédii Kaina a Ábela: Boh nezasahuje, aby zabránil bratovražde, ale chráni Kaina pred jeho vlastným pocitom viny. To ukazuje, že naša „prvá smrť“ nie je nevyhnutným osudom, ale príležitosťou znovu objaviť večný život ako prítomnú realitu, nielen budúcu. Sám Ježiš vyzýva, aby sme na tragédie života hľadeli ako na príležitosti na obrátenie, a nie ako na znamenia odsúdenia (Lk 13, 4-5).
Boh na našu vnútornú smrť nehľadí ako na prehru, ale ako na východisko pre nový život. Skutočnou prekážkou večného života nie je biologická smrť, ale naša neschopnosť uvedomiť si, že už sme ponorení do reality, ktorá presahuje čas – ak sa len rozhodneme žiť ju s dôverou a otvorenosťou voči Bohu.
Druhá smrť (4)
Prinášame súhrn štvrtej meditácie kazateľa Pápežského domu, ktorý vedie pôstne duchovné cvičenia v Aule Pavla VI.
Nádej na večný život
Duchovné cvičenia 2025 Svätého Otca a Rímskej kúrie
4. Druhá smrť (Utorok 11. marca)
Biblia opisuje ľudské dejiny ako napätie medzi prísľubom večného života a realitou smrti. Izrael so svojou vernosťou a nevernosťou stelesňuje tento zápas a neustále hľadá zasľúbenú zem. Svätý Pavol hovorí o človeku ako o umierajúcom, ktorý žije (2 Kor 6, 9), čím vyjadruje paradox existencie.

Spomedzi prorokov tento stav zobrazuje Ezechiel vo videní údolia vyschnutých kostí (Ez 37): Izrael sa javí ako cintorín pod holým nebom, zbavený života a nádeje. Boh prikazuje prorokovi, aby prehovoril ku kostiam, ktoré sú znovu zložené a odeté do mäsa, ale zostávajú bez života, kým na ne nezavanie jeho Duch.
Táto vízia sa netýka len návratu z vyhnanstva, ale odráža ľudský stav: často existujeme, ale skutočne nežijeme. Vyschnuté kosti symbolizujú „prvú smrť“, vnútornú smrť, ktorá sa prejavuje strachom, apatiou a stratou nádeje. To sa stalo Adamovi a Eve po hriechu: ich telá boli živé, ale oddelené od Boha.
Iba Boží Duch môže obnoviť autentický život. Existuje však aj „druhá smrť“, ktorá sa často chápe ako večné zatratenie, ale ktorú možno vnímať aj ako biologickú smrť. Tí, ktorí už prekonali prvú smrť - čiže strach, sebectvo a ilúziu kontroly -, čelia druhej smrti bez strachu. Svätý František z Assisi to vyjadruje v Piesni o bratovi Slnku, kde chváli tých, ktorí prijímajú smrť v Bohu.
Zjavenie hovorí, že „kto zvíťazí, tomu druhá smrť neublíži“ (Zjv 2,11): kto žije vo viere a nádeji, môže ňou prejsť bez toho, aby ho rozdrvila. Ezechielovo videnie nás učí, že vzkriesenie sa začína už teraz: Boh nečaká na našu smrť, aby nám dal večný život, ale ponúka ho už v prítomnosti, ak prijmeme jeho Ducha. Skutočná otázka znie: chceme zostať vyschnutými kosťami, alebo sa necháme oživiť pravým životom?
Preklady Martin Jarábek (1 - 3) / Miroslava Holubíková (4) - VaticanNews, slovenská redakcia
Aktualizované v utorok 11. marca 2025
