Vatikán 9. marca (VaticanNews) V nedeľu 9. marca Námestie svätého Petra zaplavilo vyše 30 tisíc dobrovoľníkov, medzi ktorými nechýbalo ani množstvo Slovákov. Eucharistii predsedal kard. Michael Czerny, prefekt Dikastéria pre integrálny ľudský rozvoj, ktorý prečítal pápežom pripravenú homíliu. Nad oltárom sa vynímal erb Svätého Otca Františka, ktorý bol týmto spôsobom duchovne prítomný uprostred tých, ktorí nezištne pomáhajú iným.
PLNÉ ZNENIE homílie Svätého Otca
Svätá omša v rámci Jubilea dobrovoľníkov, 9. marca 2025
Duch vedie Ježiša na púšť (Lk 4, 1). Naša pôstna cesta sa každoročne začína nasledovaním Pána v tomto priestore, ktorým prechádza a ktorý pre nás premieňa. Keď Ježiš vstupuje na púšť, nastáva vlastne rozhodujúca zmena: miesto ticha sa stáva prostredím počúvania. Počúvanie je však vystavené skúške, pretože je potrebné vybrať si, koho počúvať medzi dvoma úplne protikladnými hlasmi.
Tým, že nám evanjelium ponúka toto cvičenie, potvrdzuje, že Ježišova cesta sa začína aktom poslušnosti: je to Duch Svätý, samotná Božia sila, ktorá ho vedie tam, kde zo zeme nevyrastá nič dobrého a ani neprší z neba. Na púšti človek zakúša vlastnú materiálnu a duchovnú núdzu, potrebu chleba a slova.
Aj Ježiš, pravý človek, je hladný (porov. v. 2) a štyridsať dní je pokúšaný slovom, ktoré vôbec nepochádza od Ducha Svätého, ale od zlého, od diabla. Keď vstupujeme do štyridsiatich dní pôstu, zamyslime sa nad tým, že aj my sme pokúšaní, ale nie sme sami: s nami je Ježiš, ktorý nám otvára cestu cez púšť. Boží Syn, ktorý sa stal človekom, nám dáva nielen vzor v boji proti zlu, ale nám dáva oveľa viac. Dáva nám silu odolávať jeho útokom a vytrvať na ceste.
Zamyslime sa teda nad tromi charakteristikami Ježišovho a tiež aj nášho pokušenia: začiatok, spôsob a výsledok. Porovnaním týchto dvoch skúseností nájdeme oporu pre našu cestu obrátenia.
Po prvé, Ježišovo pokušenie je na svojom začiatku zámerné: Pán sa vydáva na púšť nie zo zbytočnej odvahy, aby ukázal, aký je silný, ale zo svojej synovskej ochoty voči Otcovmu Duchu, na ktorého vedenie ochotne reaguje. Na druhej strane naše pokušenie je trpené: zlo predchádza našu slobodu, intímne ju rozkladá ako vnútorný tieň a neustála pasca. Keď prosíme Boha, aby nás neopúšťal v pokušení (porov. Mt 6, 13), pamätajme, že túto modlitbu už vyslyšal skrze Ježiša, vtelené Slovo, aby zostal s nami, navždy. Pán je nám nablízku a stará sa o nás najmä na mieste skúšky a podozrenia, teda vtedy, keď pokušiteľ zvyšuje svoj hlas. Je to otec lži (porov. Jn 8, 44), skazený a skazonosný, pretože pozná Božie slovo, ale nerozumie mu. Naopak, prekrúca ho: ako vtedy proti Adamovi v rajskej záhrade (porov. Gn 3, 1 - 5), tak to robí aj teraz proti novému Adamovi, Ježišovi, na púšti.
Tu chápeme výnimočný spôsob, akým je Kristus pokúšaný, teda vo vzťahu k Bohu, svojmu Otcovi. Diabol je ten, kto rozdeľuje, rozdeľovač, kým Ježiš je ten, kto spája Boha a človeka, prostredník. Vo svojej zvrátenosti chce diabol toto puto zničiť, pripisuje Ježišovi privilégiá: „Ak si Boží Syn, povedz tomuto kameňu, aby sa stal chlebom“ (v. 3). A opäť: „Ak si Boží Syn, vrhni sa dolu“ (v. 9) z vrcholu chrámu. Pri odolávaní týmto pokušeniam sa Ježiš, Boží Syn, rozhoduje, ako byť synom. V Duchu Svätom, ktorý ho vedie, jeho voľba odhaľuje, ako chce žiť svoj synovský vzťah s Otcom. Pán sa tak rozhoduje: toto jedinečné a výlučné puto s Bohom, ktorého je jednorodeným Synom, sa stáva vzťahom, ktorý zahŕňa všetkých, bez toho, aby niekoho vylučoval. Vzťah s Otcom je dar, ktorý Ježiš prežíva spolu s nami na svete pre našu spásu. Nie je to žiarlivo strážený poklad (porov. Flp 2,6), ktorým by sa chválil na dosiahnutie úspechu alebo na prilákanie nasledovníkov.
Aj my sme vo vzťahu k Bohu pokúšaní, ale opačným spôsobom. Diabol nám totiž nahovára do uší, že Boh v skutočnosti nie je naším Otcom, že nás vlastne opustil. Satan sa nás snaží presvedčiť, že pre hladného niet chleba, a už vôbec nie z kameňa, ani anjeli nám neprichádzajú na pomoc v nešťastí. Presviedča ho o tom, že svet je v rukách zlých mocností, ktoré drvia národy aroganciou svojich výpočtov a násilím vojny. Tak ako diabol chce, aby sme verili, že Pán je od nás ďaleko, a privádza nás k zúfalstvu, Boh k nám prichádza ešte bližšie a dáva svoj život za vykúpenie sveta.
A tu je tretí aspekt: výsledok pokušení. Ježiš, Boží Mesiáš, víťazí nad zlom. Odráža diabla, ktorý sa však vráti, aby ho pokúšal „v určenom čase“ (v. 13). Tak hovorí evanjelium a my si to pripomenieme, keď na Golgote opäť budeme počuť naliehanie na Ježiša: „Ak si Boží Syn, zostúp z kríža“ (Mt 27, 40, porov. Lk 23, 35). Na púšti je pokušiteľ porazený, ale Kristovo víťazstvo ešte nie je definitívne: stane sa tak v jeho veľkonočnom prechode od smrti ku zmŕtvychvstaniu.
Keď sa pripravujeme na slávenie ústredného tajomstva viery, uvedomujeme si, že výsledok našej skúšky je iný. Pri stretnutí s pokušením niekedy padáme: všetci sme hriešnici. Prehra však nie je konečná, pretože Boh nás z každého pádu dvíha svojím nekonečne veľkým odpustením, v láske. Naša skúška sa teda nekončí neúspechom, pretože v Kristovi sme vykúpení zo zla. Prechádzajúc s ním cez púšť, kráčame po ceste, kde nebola vyznačená žiadna cestička: Ježiš nám sám otvára túto novú cestu oslobodenia a vykúpenia. Tým, že s vierou nasledujeme Pána, sa z tulákov stávame pútnikmi.
Drahé sestry a bratia, pozývam vás, aby sme takto začali našu pôstnu cestu. A keďže na tejto ceste potrebujeme tú dobrú vôľu, ktorú vždy podporuje Duch Svätý, rád pozdravujem všetkých dobrovoľníkov, ktorí sú dnes v Ríme na svojej jubilejnej púti. Veľmi pekne vám ďakujem, milovaní, pretože podľa Ježišovho príkladu slúžite blížnemu bez toho, aby ste si poslúžili blížnym. Na uliciach a medzi domami, vedľa chorých, trpiacich, väznených, s mladými i staršími, vaša obetavosť vlieva nádej celej spoločnosti. V púšti chudoby a osamelosti toľké malé gestá nezištnej služby spôsobujú, že rozkvitajú výhonky nového ľudstva: tej záhrady, o ktorej Boh sníval a naďalej sníva pre nás všetkých.
Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – VaticanNews, Martin Jarábek
