Rím 5. marca (VaticanNews) „Popol, ktorý si veriaci na Popolcovú stredu sypú na hlavu, nech nám pripomína krehkosť človeka a nádej, ktorá pramení zo stretnutia so Zmŕtvychvstalým,“ povzbudil pápež František v homílii pripravenej na dnešnú Eucharistiu. V Bazilike svätej Sabíny ju v jeho mene prečítal kardinál Angelo De Donatis, ktorý sláveniu predsedal a povzbudil k hlbokému načúvaniu pápežových slov.

Zdroj: VaticanNews

PLNÉ ZNENIE homílie Svätého Otca
Popolcová streda, 5. marca 2025

Dnes večer si na hlavy budeme sypať požehnaný popol. Oživí v nás spomienku na to, čím sme, ale aj nádej na to, čím budeme. Pripomínajú nám, že sme prach, ale zároveň nás uvádzajú na cestu k nádeji, ku ktorej sme povolaní, pretože Ježiš zostúpil do prachu zeme a svojím zmŕtvychvstaním nás so sebou vťahuje do Otcovho srdca.

Takto sa odvíja pôstna cesta k Veľkej noci, medzi spomienkou na našu krehkosť a nádejou, že na konci cesty nás bude čakať Zmŕtvychvstalý Pán.

Predovšetkým slávime spomienku. Popol prijímame sklonením hlavy nadol, akoby sme sa chceli pozrieť na seba, nazrieť do svojho vnútra. Popol nám totiž pomáha uvedomiť si krehkosť a skromnosť nášho života: sme prach, z prachu sme boli stvorení a v prach sa obrátime. A je veľa chvíľ, keď si pri pohľade na svoj osobný život alebo na realitu, ktorá nás obklopuje, uvedomíme, že „každý sa mihne ako vidina [...] nadarmo sa pachtí a lopotí, poklady zháňa, hoc nevie, kto ich zoberie“ (Ž 39, 7).

Učí nás to predovšetkým skúsenosť krehkosti, ktorú zažívame v našej únave, v slabostiach, s ktorými sa musíme vyrovnať, v obavách, ktoré v nás prebývajú, v neúspechoch, ktoré nás vnútorne spaľujú, v pominuteľnosti našich snov, v uvedomení si, aké pominuteľné sú veci, ktoré vlastníme. Boli sme stvorení z popola a zeme a dotýkame sa krehkosti v skúsenosti s chorobou, v chudobe, v utrpení, ktoré niekedy náhle dopadne na nás a naše rodiny. A opäť si uvedomujeme, že sme krehkí, keď sa v spoločenskom a politickom živote našej doby ocitáme vystavení „jemnému prachu“, ktorý znečisťuje svet: ideologickej opozícii, logike pretvárky, návratu starých ideológií identity, ktoré teoreticky vylučujú iných, vykorisťovaniu zdrojov zeme, násiliu vo všetkých jeho podobách a vojne medzi národmi. To všetko je „toxický prach“, ktorý zahmlieva vzduch na našej planéte a bráni pokojnému spolunažívaniu, zatiaľ čo neistota a strach z budúcnosti v nás každým dňom narastajú.

Napokon, tento stav krehkosti nám pripomína drámu smrti, ktorú sa v našich spoločnostiach založených na vonkajšom výzore, snažíme mnohými spôsobmi vyhnať a dokonca ju vytesniť z našich jazykov, ale ktorá sa nám vnucuje ako skutočnosť, s ktorou musíme počítať, ako znak neistoty a pominuteľnosti nášho života.

Takže napriek maskám, ktoré nosíme, a umelým výmyslom, ktoré sú často umne vytvorené, aby nás rozptýlili, nám popol pripomína, kto sme. To je pre nás dobré. Pretvára nás, otupuje drsnosť nášho narcizmu, vracia nás do reality, robí nás pokornejšími a dostupnejšími jeden pre druhého: nikto z nás nie je Boh, všetci sme na ceste.

Pôstne obdobie je však aj výzvou, aby sme v sebe oživili nádej. Ak prijímame popol so sklonenou hlavou, aby sme sa vrátili k spomienke na to, kým sme, pôstne obdobie nás nechce nechať so sklonenou hlavou, ale naopak, nabáda nás, aby sme zdvihli hlavu k tomu, ktorý povstáva z hlbín smrti a ťahá aj nás z popola hriechu a smrti do slávy večného života.

Popol nám potom pripomína nádej, ku ktorej sme povolaní, pretože Ježiš, Boží Syn, sa zmiešal s prachom zeme a vyzdvihol ju až do neba. A On zostúpil do hlbín prachu, zomrel za nás a zmieril nás s Otcom, ako sme počuli od apoštola Pavla: „Toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom“ (2 Kor 5, 21).

Toto je, bratia a sestry, nádej, ktorá oživuje popol, ktorým sme. Bez tejto nádeje sme odsúdení na pasívne znášanie krehkosti nášho ľudského údelu, a najmä keď čelíme skúsenosti smrti, upadáme do smútku a opustenosti a nakoniec uvažujeme ako blázni: „Krátky je a trudný život náš, nieto lieku pre človeka na konci [...] telo bude popolom a duch rozplynie sa ako riedky vzduch“ (Múd 2, 1 – 3). Na druhej strane nádej Veľkej noci, ku ktorej smerujeme, nás podopiera v našej krehkosti, uisťuje nás o Božom odpustení a aj keď sme zahalení popolom hriechu, otvára nás radostnému vyznaniu života: „Som presvedčený, že môj Obranca žije a posledný sa zdvihne zo zeme!“ (Jób 19, 25). Pamätajme na toto: „Človek je prach a v prach sa obráti, ale v Božích očiach je vzácnym prachom, pretože Boh stvoril človeka a predurčil ho k nesmrteľnosti“ (Benedikt XVI., generálna audiencia, 17. februára 2010).

Bratia a sestry, s popolom na hlave kráčame v ústrety veľkonočnej nádeji. Obráťme sa k Bohu, vráťme sa k nemu celým svojím srdcom (porov. Joel 2, 12), vráťme ho do centra svojho života, aby spomienka na to, čím sme – krehkí a smrteľní ako popol rozptýlený vo vetre –, bola konečne osvetlená nádejou Zmŕtvychvstalého. A nasmerujme k nemu svoj život, aby sme sa stali znamením nádeje pre svet: Učme sa z almužny ako vychádzať zo seba, aby sme sa podelili o potreby druhých a živili nádej na spravodlivejší svet. Učme sa z modlitby objavovať, že potrebujeme Boha, alebo, ako povedal Jacques Maritain, aby sme objavovali „žobrákov neba“, aby sme živili nádej, že v našich krehkostiach a na konci našej pozemskej púte nás čaká Otec s otvorenou náručou. Z pôstu sa dozvedáme, že nežijeme len preto, aby sme uspokojili svoje potreby, ale že sme hladní po láske a pravde a len láska k Bohu a k sebe navzájom nás môže skutočne nasýtiť a dať nám nádej na lepšiu budúcnosť.
Nech nás vždy sprevádza istota, že odkedy Pán prišiel v popole sveta, „dejiny zeme sú dejinami neba. Boh a človek sú spojení jediným osudom“ (C. Caretto, Il deserto nella città, Rím 1986, 55) a On navždy zmetie popol smrti, aby sme zažiarili novým životom.

S touto nádejou v srdci sa vydajme na cestu. A zmierme sa s Bohom.

Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – VaticanNews, Ľudovít Malík, Martin Jarábek