Vatikán 4. marca (TK KBS) Marcový úmysel Svätého Otca v Apoštoláte modlitby znie: „Modlime sa za rozbité rodiny, aby odpustením dosiahli uzdravenie svojich zranení a znovu objavili vzájomné obohatenie aj napriek rozdielom.“
Sme svedkami toho, ako sa najcennejšie miesto lásky a nežnosti, akým je rodina, stále častejšie mení na miesto problémov. Z rodiny sa stáva „ohrozený druh“, ktorý treba zachraňovať. Demografi zaznamenávajú stav a vývojové trendy, sociológovia analyzujú príčiny a súvislosti, sociálni, pedagogickí a pastorační pracovníci sa snažia ponúkať cesty záchrany i prevencie. Rodina, pokladaná kedysi za niečo automatické a jasné, sa dnes stala komplikovaným predmetom vedy.
To, že sa rozrástli študijné odbory ako náuka o rodine či rodinné poradenstvo, je pozitívne. Tak ako každý ohrozený druh je výzvou pre ekológov, rodina je výzvou pre nás všetkých. Ako kresťania a ako Cirkev máme úlohu prinášať Božiu spásu tam, kde je to najviac potrebné. K tejto úlohe sa viaže marcový úmysel Apoštolátu modlitby.
Neraz sme svedkami rozkladu rodín. Stáva sa táto téma strašiakom? Treba povedať, že sme aj svedkami uzdravenia rodín a znovunájdenia vzájomnej lásky a nežnosti manželov. V spojení s Ježišom Kristom nie sme skeptici ani cynici. Evanjelium je určené práve pre tento zranený svet, pre zranenú ľudskú rodinu. Azda Ježiš neprišiel na svet „pre nás a pre našu spásu“, ako to Cirkev vyznáva v 1700-ročnom Nicejskom vyznaní viery?
Vykupiteľská moc Krista
Svätý Otec František radí manželom: Aj keď cez deň začnú lietať taniere, urobte všetko, aby ste sa zmierili ešte pred západom slnka. Tak by to malo byť. A ak to tak nie je, čo potom? Zranenia, ktoré sa neliečia, sa prehlbujú a stávajú sa chorobou. Pôsobia ako jed v začarovanom kruhu vzájomného ubližovania, roztrpčenosti, nenávisti a bolesti.
Cesta uzdravovania vedie cez odpustenie a zmierenie. To nedokážeme uskutočniť bez Boha, bez pohľadu na Ježišovo odpustenie na kríži. Ako hovorí Druhý vatikánsky koncil, „pravá manželská láska je zapojená do Božej lásky a vedie i obohacuje ju vykupiteľská moc Krista a spásna činnosť Cirkvi“ (Gaudium et spes, 48). Nie je to čarovný prútik, ale cesta. Ježiš neodstránil zlo, ale nad ním zvíťazil láskou, darom odpustenia našich hriechov.
O tom, aké dôležité miesto tu zohráva modlitba, by vedeli hovoriť napr. členovia spoločenstiev Modlitby matiek či Modlitby otcov. Podobne aj tí zo spoločenstva Obnovená nádej, ktoré vytvára vzájomnú podporu pre rozvedených. Keď v marci prosíme o uzdravenie naštrbených vzťahov v rodinách, nemáme to robiť neosobne, ako za niekoho anonymného a vzdialeného. Naša modlitba má vyvierať z lásky, ktorá je všímavá, súcitná, diskrétna, rozvážna a ohľaduplná.
Výchova k odpúšťaniu
„Manželská láska z 80% spočíva v hľadaní, prijímaní, dávaní a zdieľaní odpustenia,“ konštatuje taliansky kňaz Carlo Rocchetta v knihe Chváloreč na manželskú hádku (Dobrá kniha, 2023, s. 108). Odborník, ktorý sa venuje manželským párom a je autorom kníh o riešení manželských konfliktov a zaseknutých vzťahov, hovorí o výchove k odpúšťaniu:
„Partnerská láska preto nevyhnutne vyžaduje praktickú, konkrétnu výchovu k odpúšťaniu, lebo len tak bude schopná rozvíjať sa v pravde a dennodenne sa obnovovať v pokore lásky, ktorá je schopná zostať stále nová a mladá.“
V marcovom úmysle Svätého Otca sa modlíme, aby rodiny „znovu objavili vzájomné obohatenie aj napriek rozdielom“. Všimnime si, čo hovorí Carlo Rocchetta o „nekompatibilite pováh“:
„Prítomnosť Pána na ceste manželského páru nie je principiálne nezlučiteľná s nekompatibilitou ich pováh, omylmi, ťažkosťami s deťmi, nervozitou, chorobami, ba ani s rizikom rozchodu; Pánova prítomnosť vzbudzuje v manželoch vedomie, že nie sú sami, pretože Ježiš žije uprostred nich ako ich Vykupiteľ a vnútorný učiteľ, ako svetlo, ktoré ich dennodenne sprevádza a obdarúva ich silou, uzdravením, útechou, nádejou a stvárňuje ich podľa miery svojej lásky k Cirkvi.“ (s. 120 – 121)
Rodina nie je strašiakom, ale nádherným povolaním, ktoré Cirkev zvestuje ako radostnú zvesť, evanjelium. Tomu zodpovedá aj modlitbový úmysel našich biskupov na mesiac marec: „za rodiny, aby boli prvotným a prirodzeným miestom trpezlivosti, lásky a vzájomného porozumenia“.
Svedectvo o láske
Pápež František sa k problémom rodiny postavil s plnou energiou, keď hneď na začiatku pontifikátu zvolal synodu o rodine. Cirkev chápe rodinu ako veľké pole evanjelizácie, ohlasovania dobrej zvesti evanjelia:
„Radosť lásky, ktorá sa žije v rodinách, je aj potešením Cirkvi. Ako naznačili synodálni otcovia, napriek mnohým znakom krízy manželstva túžba po rodine zostáva živá predovšetkým medzi mladými a motivuje Cirkev. Ako odpoveď na túto túžbu je kresťanské ohlasovanie, ktoré sa týka rodiny, naozaj dobrou novinou“. (Amoris laetitia, 1)
Manželstvám v kríze prichádza na pomoc pastoračná starostlivosť, duchovné sprevádzanie, psychologické poradenstvo, stretnutia, kurzy, vhodná literatúra. Situácie sú veľmi rôznorodé a ide o široké spektrum problémov. Modlitba je však dôležitá vo všetkých prípadoch. Pápež František to vyjadril takto:
„Je tu však jedna veľká kríza, a preto vás prosím, aby ste sa mnoho modlili. Nemám na to návody. Dôležité je svedectvo o láske, svedectvo o tom, ako vyriešiť problémy. V manželstve sa manželia hašteria a aj taniere lietajú. Dávam vždy praktickú radu: hádajte sa koľko chcete, ale neukončite deň bez toho, aby ste sa zmierili. …
Ďalej je dôležité spytovať sa toho druhého, či sa mu daná vec páči alebo nie. Ste dvaja. Slovo „ja“ nie je v manželstve veľmi platné, dôležité je slovo „my“. Je pravda, čo sa hovorí o manželstvách: radosť vo dvojici je trojnásobnou radosťou; smútok a bolesť vo dvojici je polovičným smútkom, polovičnou bolesťou.
Takto treba prežívať manželský život, a to spolu s modlitbou, častou modlitbou a svedectvom, aby láska nevyhasla.“ (Príhovor v Neapole, 2015)
Sila modlitby
Carlo Rocchetta manželom v kríze zvlášť odporúča modlitbu vzývania Ježišovho mena. Napr. tú, ktorá je známa z Rozprávania ruského pútnika: „Pane Ježišu Kriste, Syn Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym“. Píše takto:
„Milosť modlitby sa prejavuje najmä vo chvíľach, keď na človeka začne ako prudký príboj dorážať pokušenie nechať sa premôcť zášťou alebo sa dokonca rozísť s manželským partnerom. V takýchto situáciách veľmi zreteľne pociťuje svoju ohraničenosť – má pocit, že jeho obranné valy sa už-už zrútia a všetko sa skončí totálnym fiaskom. V takýchto momentoch je nevyhnutné, aby sme namiesto racionalizovania toho, čo práve prežívame, alebo uzavretia sa do seba obrátili svoj pohľad k Pánovi, objali mu nohy a vzývali jeho slávne meno.
Keď sa Peter začal topiť, nezameral sa na svoju situáciu, ale uprel zrak na Spasiteľa, ktorý prichádza a chytá ho za ruku. Práve toto spoľahnutie sa, tento akt viery/dôvery umožňuje Ježišovi vytrhnúť nás z osídel našej ťažkej situácie a zachrániť nás.
Vzývanie Ježišovho mena má nesmiernu účinnosť: oslobodzuje nás, konkrétne, reálne, neočakávane nás pozdvihuje z našich bied a dáva nám silu vzdorovať náporom hnevu, strachu a smútku, ktoré nás zvierajú ako železné kliešte a vyvolávajú v nás pocit, že sme uviazli v slepej uličke bez východiska.
Vzývanie svätého mena Ježiš, uskutočňované s naliehavosťou a vierou, začne prinášať do našich duší tajomný, ale skutočný pokoj, až kým sa všetky naše myšlienky a zmysly dokonale nezjednotia v nasmerovaní na neho.“ (Rocchetta, s. 122)
Evanjeliový postoj
Autor učí praktickým krokom umenia odpúšťať. Upozorňuje na slepé uličky a potrebu včas rozlíšiť zdravú a nezdravú manželskú hádku. Zdôrazňuje, aký veľký význam má pre vzťah manželov prejavovanie si nehy. Ako cestu zo začarovaného kruhu zášte smerom k odpusteniu odporúča Carlo Rocchetta rýdzo evanjeliový postoj. Jeho účinnosť vysvetľuje aj slovníkom psychológie:
„Kráľovskou cestou z tejto slepej uličky je emocionálna transpozícia, ktorá spočíva v nahradení intenzívne negatívneho pocitu zášte rovnako silným pozitívnym pocitom – obnovenou láskyplnou náklonnosťou, teda novým spôsobom lásky a porozumenia. Nejde tu o popieranie toho, čo sa stalo, ale o to, aby to človek prekonal a umožnil víťazstvo opačného stavu mysle. …
Nepridŕža sa azda tejto línie aj samotné evanjelium, keď nás vyzýva premáhať zlo dobrom, milovať svojich nepriateľov, nesúdiť a neodsudzovať, dávať a nič za to nežiadať, keď žiada, aby sme boli milosrdní, ako je náš nebeský Otec milosrdný ku všetkým? Nikto nepopiera, že táto cesta je zložitá a namáhavá, tak ako je komplexná a záhadná naša ľudská psychika, ale je to jediná skutočne účinná a evanjeliovo prijateľná možnosť.“ (s. 111 – 112)
Jozef Bartkovjak SJ, národný koordinátor Apoštolátu modlitby
