Tripolis 24. februára (TK KBS) Kardinál Czerny počas svojej misie v Libanone navštívil utečenecký tábor v Kfardlakos pri Tripolise. V tejto oblasti sa nachádzajú stany a malé budovy poskytujúce minimálne útočisko pre sýrskych utečencov, ktorým Charita poskytuje humanitárnu pomoc a tiež mobilnú zdravotnú kliniku.

Utečenecký tábor 004 pre sýrskych utečencov v dedine Kfardlakos v okrese Zgharta na severe Libanonu je jedným z päťdesiatich táborov roztrúsených po celej krajine. Jedenásť rokov po úteku zo Sýrie, kde je život ešte ťažší, tu stále bojuje v ťažkých životných podmienkach 125 ľudí, 25 rodín a viac ako 60 maloletých. Toto miesto chcel počas svojej misie v Libanone navštíviť kardinál Michael Czerny, prefekt Dikastéria na podporu integrálneho ľudského rozvoja.

Deti na uliciach

Problém je zložitý a dochádza aj k blokovaniu humanitárnych koridorov zo strany európskych vlád. Dotácie OSN tiež nepostačujú na pokrytie potrieb ľudí. Každý zarobený dolár zhltnú dlhy, ktoré rodiny inkasujú v okolitých obchodoch za potraviny a iné produkty. Tisíc, pätnásťsto, dvetisíc dolárov. „Dlhy, to je to, čo máme. Nič iné,“ hovorí päťdesiatročný Sýrčan Fteim z Hany, ktorý je v Libanone od vypuknutia vojny v roku 2011. Pri rozhovore s kardinálom v stane, kde padá dážď, nám hovorí: „Vodu máme všade, hore aj dole, ale nemáme dosť, aby sme sa mohli umyť. Naše deti sú špinavé, nemajú čisté oblečenie a nechodia do školy, pretože nesmú nastupovať do autobusov. Deti posielajú pracovať na pole alebo predávať balíčky vreckoviek na ulici.

Chlad a zima

„Sme hladní a nemáme nič,“ kontruje miestny líder Shawish. „Ramadán sa začne čoskoro, chceme ten mesiac prežiť poriadne.“ „Deti zimu ťažko znášajú, sú choré,“ vysvetľuje ďalšia žena. „Môj syn videl toto dieťa jesť mäso v telefóne. Bol veľmi nahnevaný...“ Všetci kričali, akoby chceli predbehnúť svoje požiadavky, v blízkej dobe niečo získať.

Dospelí plačú, deti sa usmievajú. Pokúšajú sa spievať a pozdraviť v taliančine s otcom Michelom Abboudom, karmelitánskym prezidentom Caritas Libanon. Nasleduje kardinála po tábore a zvedavo pozoruje tohto vysokého muža v červenej čiapke a s dreveným prsným klincom. Neustále plačú a hrajú sa, nosia oblečenie, ktoré im nesedí, bez hračiek, ale využívajú všetko, čo na zemi nájdu.

Mobilná ambulancia pre ženy

Niektoré matky sú veľmi mladé. Ženy tvoria polovicu populácie a z náboženských dôvodov nechodia do zdravotných stredísk, pokiaľ ich nesprevádza muž alebo otec. Charita preto zriadila mobilnú ambulanciu: vo vozidle je lekáreň, kde sa meria krvný tlak a rozdávajú lieky. V jednej z „miestností“, v malom kamennom tuneli, vlhkom a chladnom, ktorý slúži ako lekárska ordinácia, lekári Dalia a Pierre zriadili posteľ a prenosný ultrazvukový prístroj. „Denne navštívime najmenej päťdesiat ľudí a 10 – 15 prípadov je tehotných,“ vysvetľujú. Rovnakú službu poskytujú miestne Charity prostredníctvom jedenástich mobilných jednotiek v iných utečeneckých táboroch a pre Libanoncov v najchudobnejších dedinách. Neexistujú žiadne priority ani preferencie, iba naliehavé prípady.

Fteima ukazuje svoj „domov“

V tábore 004 Kfardlakos je permanentný núdzový stav: niekedy kvôli infekciám, nedostatku vody a elektriny, ale hlavne kvôli nedostatku jedla a nemožnosti bývať v kamennej cele so siedmimi, ôsmimi alebo dokonca desiatimi ľuďmi – ako to bolo počas vojny – s kobercami na podlahe a stenách a malou kuchynkou za závesom, ktorá slúži aj ako šatník.

„Poďte, ukážem vám,“ hovorí Fteima a pozýva kardinála a delegáciu k sebe „domov“. Gestá rúk ukazujú stiesnený priestor, chorého manžela, trojročného vnuka spiaceho pod dvoma prikrývkami: „Práve sme si priniesli prikrývky z Charity, ale pozri sa sem – hovorí a ukazuje ,kuchynku‘ – nič tu nie je.“ Žena so slzami v očiach tlačí čelo na ruku kardinála, ktorý ju objíma a nakláňa jej hlavu k závoju. K publiku sa pridáva aj manžel, ako aj tridsaťsedemročný Mohamed, ktorý sa zrazu objavil. Plakal, že má sedem detí a potrebuje operáciu. Plače s jasnými, takmer sklenenými očami, ktoré vystupujú na pozadí jeho tmavej pleti. Usmieva sa zubami, ktoré sa zdajú byť zlepené, čo je znakom toho, že jeho telo neabsorbuje dostatok tekutín. Prikývne, keď mu otec Abboud vysvetľuje, že musí zavolať na linku pomoci Caritas, aby sa zaregistroval a získal pomoc, ale potom nasleduje všetkých kňazov a šepká, aby im dal nejaké peniaze.

Nádej na návrat do Sýrie

Všetci sa chceme vrátiť domov do Sýrie: „Chceme, aby sa život vrátil do starých koľají,“ hovorí Shawish. Problém je, že v Sýrii nič nie je. Situáciu nikto neoveril a existujú obavy, že sa „nová situácia“ môže zmeniť a bude horšia, než pred ktorou utiekli. Medzitým Libanonci, ktorých zaťažuje hospodárska kríza, klesajúce mzdy a nedostatok práce, nemôžu na svojom území využiť jeden a pol milióna ľudí. Nekonečný kolobeh. „Ak nám niekto zaručí dom v Sýrii, môžeme sa vrátiť,“ hovoria. „Pomôžte nám,“ kričí. A vyjadrujú vďaku za prítomnosť takého váženého hostiteľa v tábore. „Baba František!“ – „Nie, to nie je pápež František.“ „Je to jeden z jeho spolupracovníkov,“ opravuje ho farár.

„Pápež plače s tebou“

„Stretli sme vás, počúvame vás a zdieľame vašu nádej na návrat domov do Sýrie,“ vyhlasuje kardinál Czerny. „Pápež je rád, že som tu medzi vami. Plačeme nad vaším utrpením. Pápež je rád, že som tu medzi vami.“ Cestou späť do Harissy návštevu komentuje: „Nemám slov po tom, čo som videl život žitý na hranici možností. Podmienky sú ťažké, ľudia bojujú o prežitie, chcú sa vrátiť domov, ale vedia, že v Sýrii je to ťažké. V skutočnosti tu nie je žiadny domov.“

Salvatore Cernuzio, Vatican News