Rím 24. februára (TK KBS) Tri roky po ruskej invázii sú na Ukrajine milióny vysídlených ľudí a mestá v troskách. Je to pozvanie pre Európu, aby znovu objavila svoju úlohu podporovateľa mieru.
Pred tromi rokmi, 24. februára 2022, Rusko napadlo Ukrajinu a do srdca Európy sa opäť vrátila vojna. Boli to tri kruté roky, počas ktorých smrť, hrôza a utrpenie poznačili srdcia miliónov ľudí. Neexistujú žiadne oficiálne čísla o vojenských a civilných obetiach. Informácie po celom svete hovoria o exode takmer siedmich miliónov osôb, ktoré boli podľa údajov agentúr OSN nútené zanechať všetko a utiecť do susedných krajín, ktoré ponúkali pohostinnosť alebo tranzitnú cestu do iných destinácií záchrany.
Ukrajina je v týchto mesiacoch v zovretí zimy a teploty klesajú aj dvadsať stupňov pod nulou. Útočisko pred násilím hľadajú takmer štyri milióny vysídlencov. Muži, ženy, deti a starší ľudia, ktorí často v napadnutých pohraničných oblastiach žijú v tuneloch, aby sa ukryli pred bombami alebo útokmi dronov. Mnohé mestá sa zmenili na hromady trosiek, elektrina často chýba, rovnako ako možnosť vykurovania, stravovania alebo lekárskej starostlivosti.
Pápež v posolstve, ktoré bolo včera zverejnené k modlitbe Anjel Pána, označil toto výročie za „bolestné a hanebné pre celé ľudstvo“ a za každých okolností naďalej dôrazne opakuje, že „vojna je vždy porážkou“ a neúnavne sa odvoláva na „spravodlivý a trvalý mier“ a potrebu dialógu. Dôraz kladie na tento prívlastok, pretože spravodlivý mier je založený na princípe spravodlivosti, vzájomného rešpektu a udržateľnosti v čase. Cesta rokovaní musí byť zároveň záväzkom pre všetkých. Nejde teda len o zastavenie bômb a tankov, ale o uznanie urobených chýb, o odvahu urobiť krok späť, vidieť tvár druhého, vybudovať a podporiť systém, ktorý zaručí práva, bezpečnosť a blahobyt pre všetky strany. Znamená to, akokoľvek je to ťažké, začať spoločne odznova.
Doteraz sa na ceste vpred stretávali zbrojenie, vyhlásenia a dokonca hypotetické apokalyptické jadrové scenáre pre celý svet. Výzvy a pokusy o ukončenie konfliktu boli neúspešné, ale nádej sa nestráca, rovnako ako sa nestráca solidarita mnohých organizácií, inštitúcií a ľudí dobrej vôle. Existuje toľko svedectiev, ktoré sme zozbierali a šírili v týchto temných rokoch: príbehy obetavosti, solidarity, lásky k vlastnej zemi, k človeku aj tvárou v tvár mučeniu, zmrzačeniu či rozorvaným citom, ktoré ukazujú vôľu udržať srdcia ďaleko od nenávisti napriek podstúpenej agresii a následnej obrane.
Je naliehavo potrebné umlčať akékoľvek násilie, obnoviť dôveru a „medzinárodnú konferenciu“, ako sa pred niekoľkými mesiacmi vyslovil vatikánsky štátny sekretár kardinál Pietro Parolin, kde by sa oživilo to, čo sa nazýva „duchom Helsínk“. Pretože v roku 1975 to bola práve ochota sadnúť si za spoločný stôl, ktorá umožnila podporiť spoluprácu medzi európskymi národmi a znížiť napätie počas studenej vojny. Výzva preto smeruje aj k tomu, aby Európa znovu objavila samu seba, aby sa vrátila ku koreňom otcov zakladateľov: Roberta Schumana, Konrada Adenauera, Alcideho De Gasperiho, a aby bola skutočne silným a dôveryhodným aktérom mieru, vítaným príkladom univerzálneho bratstva.
Massimiliano Menichetti
