Aký je cieľ vašej cesty do Libanonu?

Idem na pozvanie maronitského patriarchu Antiochie, kardinála Bechara Boutros Raïa. Pozvanie bolo z novembra minulého roka, ale vtedy to nebolo možné. Teraz som rád, že môžem ísť a vydať svedectvo o práci, ktorú vykonala miestna Cirkev, najmä po vojne, ktorá si vynútila trojmesačné vysídlenie milióna ľudí z juhu krajiny.

Libanon je trpiaca krajina, ktorá už roky prechádza hospodárskou, sociálnou a politickou krízou, pričom tá posledná sa v súčasnosti zmiernila zvolením nového prezidenta. Potom vojna, ktorá zničila južnú oblasť, a teraz nové prímerie, ktoré je čoraz krehkejšie. Aké posolstvo chcete svojou prítomnosťou priniesť?

Posolstvo je, že Svätý Otec pamätá na Libanon, modlí sa zaň, je s ním solidárny a vyjadruje mu svoju náklonnosť. To je hlavné posolstvo, ktoré veľmi rád prinesiem do krajiny. Myslím si, že utrpenie, ktoré Libanončania a tamojšia Cirkev zažili počas týchto rokov, je zároveň posolstvom nádeje. Je ním vďaka odvahe, s ktorou čelili tak početným výzvam. Výzvam, ktoré pretrvávajú, ale ktoré prežívajú múdrosťou a tvorivosťou. Sú to cnosti, ktoré sú dôležité pre mnohé miesta na svete, kde majú ľudia problém spolunažívať v rozdielnosti.

Čaká Vás aj stretnutie so skupinou sýrskych utečencov, ktorí predstavujú jeden a pol milióna ľudí žijúcich na libanonskom území. Čo od tohto stretnutia očakávate?

Je dôležité „priniesť“ blízkosť Svätého Otca utečencom... A tiež je dôležité urobiť gesto vďaky a podpory libanonskému ľudu, ktorý proporčne nesie najväčšie bremeno zo všetkých krajín sveta. V Libanone je každý štvrtý obyvateľ utečencom. Je to príklad pre svet, ktorý má sklon ku xenofóbii. Výzva utečencov je však veľká. Je tu veľa neistoty i hrozná skutočnosť, že väčšina detí narodených v táboroch nie je registrovaná. Takže mnoho maloletých je bez dokladov, a preto sú zraniteľní voči obchodovaniu s ľuďmi a detskej práci.

Medzi utrpenie v Libanone patrí aj výbuch, ktorý v roku 2020 zničil bejrútsky prístav...

Áno, to zostáva veľkou tragédiou. Pôjdeme sa modliť za obete a ich rodiny, ako to urobil Svätý Otec v auguste minulého roka, keď sa stretol s rodinnými príslušníkmi obetí a prisľúbil, že bude pamätať na ich blízkych a že svoje slzy zmieša so slzami vysídlených ľudí.

Na programe máte aj rozhovor s veľkým muftím, najvyššou sunnitskou právnou autoritou v Libanone.

Som veľmi rád, že sa s ním môžem stretnúť. Zdá sa, že som prvým kardinálom, ktorý sa s ním takto stretne a priamo porozpráva. Teší ma, že Libanon je krajinou dialógu, kde existujú projekty - ktoré navštívim -, kde moslimovia a katolíci spolupracujú v čelení výzvam a ťažkostiam. Zdá sa mi to ako krásny príklad bratstva v praxi.

Pápež František a pred ním Ján Pavol II. definovali Libanon ako krajinu, ktorá je „posolstvom“ – „posolstvom spolužitia a pokoja“, povedal Svätý Otec František vo svojom prejave k veľvyslancom akreditovaným pri Svätej stolici v januári tohto roka. Aké nádeje vkladáte do tejto krajiny?

Pre mňa je veľkou nádejou pre Libanon to, aby sa dokázal pohnúť vpred, aby mal odvahu čeliť problémom, neutiecť a nenechať sa dohnať do extrémov. Nájsť riešenia nie je jednoduché, musíme sa o to usilovať spoločne. Práve to vytvára skutočnú nádej, kresťanskú nádej, vieru vo vzkriesenie a život, ktoré nám priniesol Kristus.

Salvatore Cernuzio, Zuzana Klimanová – VaticanNews