Rím 17. februára (VaticanNews) V nedeľu 16. februára v Pápežskom slovenskom ústave a kolégiu v Ríme, za veľkej účasti krajanov žijúcich v Ríme i pútnikov zo Slovenska, oslávili patrónov kostola a domu sv. Cyrila a Metoda. Svätú omšu celebroval Mons. Viliam Judák, nitriansky biskup a podpredseda KBS.

Na svätej omši sa zúčastnili desiatky kňazov a množstvo laikov, členov slovenskej komunity v Ríme. Prítomný bol aj veľvyslanec Slovenskej republiky pri Svätej Stolici Juraj Priputen. Po liturgických sláveniach sa uskutočnilo aj priateľské krajanské stretnutie.

PLNÉ ZNENIE homílie Mons. Viliama Judáka
Slávnosť sv. Cyrila a Metoda, Pápežské kolégium v Ríme 16. 2. 2025

Pohľad – nielen kresťanského sveta – je v zvlášť v tomto jubilejnom roku upretý na Rím, na túto – predsedníčku lásky – ako ju nazval antiochijský biskup sv. Ignác okolo r. 100.

O Slovensku je známe, že okrem hlbokej mariánskej úcty sa v našom národe od začiatku prejavuje hlboká oddanosť k Petrovmu stolcu.

Samozrejme náš pohľad na Rím nie je záležitosťou len týchto dní, ale naše duchovné spojenie s Večným mestom a Petrovou katedrou trvá už vyše 1100 rokov.

Význam i zmysel kresťanstva si už dávno naši predkovia zhrnuli do pojmu „dedičstvo otcov“, čiže do cyrilo-metodského kultu, ktorý nikdy neprestal pôsobiť v našich dejinách, ale tu žil a účinkoval ako živá sila viery, udržiavajúca nás v ťažkých časoch našich dejinných osudov.

Od čias, čo byzantskí misionári sv. Konštantín (Cyril) a sv. Metod, pre nás všeobecne známi ako slovanskí apoštoli, pripútali starých Slovákov v Moravskej ríši ku kresťanskému Rímu a tým aj k západnej kultúrno-náboženskej orientácii, stala sa cyrilo-metodská idea po celé naše dejiny druhou prirodzenosťou slovenského života. Stopy cyrilo-metodstva v našich dejinách upevňovali nás nielen v jednote s Rímom, ale prehlbovali aj naše vedomie s vlastnými dejinnými osudmi. Preto tieto hodnoty zostávajú pre nás prameňom obnovy tých duchovných síl, ktoré nás udržali pri živote a pri viere po celé tisícročie.

Od chvíle, keď pápež Hadrián II. roku 867 privítal v Ríme Rastislavovu veľkomoravskú kresťanskú delegáciu na čele s Konštantínom a Metodom, ktorí priniesli do Ríma staroslovenské bohoslužobné knihy, a čo otec kresťanstva vyslovil súhlas s touto liturgiou, vstúpilo Slovensko do dejín kresťanského Ríma a do dejín Európy. Prerástlo tak hranice Veľkomoravskej ríše a začalo sa podieľať na európskom duchovnom dianí. A keď sa Metod stal arcibiskupom a metropolitom novozriadenej moravsko-panónskej cirkevnej provincie, vyrástol v strednej Európe – pod ochranou sv. Petra – nový cirkevno-politický faktor, ktorý museli rešpektovať, aj pre vzťah k Rímu, oveľa väčšie štátne útvary tých čias. V tomto období sa stretávame aj s biskupstvom v Nitre (880).

Slováci a Rím, to znie dosiaľ v našom svete i chápaní ako Slováci a Európa alebo Slovensko a Európa. Nech ako bolestné a tragické i smutné boli dlhé stáročia zápasov o slovenské bytie a národnú i politickú identitu Slovákov osvetľované cyrilo-metodským krížom, zostali nám trvale živými fakľami na dejinných cestách slovenského vývoja.

Po zániku veľkomoravskej štátnosti zanikla aj slovenská cirkevná samostatnosť. Bez štátnej politickej moci nemohla existovať ani jeho samostatná cirkevná správa. Nezanikli však kresťanské stopy cyrilo-metodského pôsobenia. „Bol ako ohňom čo tlel pod popolom na spálenisku znechanom vpádmi, plienením a inými skúškami“ – hovorí kardinál Jozef Tomko.

Napriek rôznorodej nepriazni zostali sme živými a spojení s Rímom až do najnovších čias, čo sa veľmi výrazne prejavilo po druhej svetovej vojne v čase tvrdého ateizmu.

O starostlivosti Ríma o Slovákov svedčí aj vyznanie literárneho kritika Dr. Stanislava Mečiara, ktorý musel opustiť rodnú vlasť. Hovorí v mene vtedajších vyhnancov: „Prišli sme pokorení po najnižší kameň, na prašný prach vyhnaneckých ciest, a keď sme z milosti Božej zachránení zastali na Svätopeterskom námestí, cítili sme živo, že i ten rímsky kameň má voči nám viac citu ako celé vtedajšie Slovensko.“ Preto aj jeho slová vďaky v mene slovenských utečencov. Vďaka ti, večný Rím! Kdekoľvek budeme, večne budeš v nás. V každom pohľade na človeka i na veci tohto sveta bude vyžarovať tvoja láska a naša vernosť. Vernosť tomu, čo dáva podstatu tvojmu trvaniu, čo spravilo z nás – bedárov a vyhnancov – rovnocenných dedičov Kristovho kráľovstva. Bol si vykúpením v našom zúfalstve.“

Prejavom starostlivosti o Slovákov doma i v zahraničí bolo zriadenie aj tohto Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme v roku 1963, ktorý predstavoval akýsi „domov pre všetkých Slovákov“, či už emigrovali alebo nie, pretože bol vybudovaný v blízkosti Ríma, v centre kresťanstva, a tiež preto, že zachovával slovenský jazyk i domáce tradície, ktorým inde, medzi slovenskými emigrantmi v zahraničí, ale aj doma, hrozil aspoň čiastočný zánik.

V priebehu desaťročí Slovenský Ústav svätých Cyrila a Metoda v Ríme vytrvalo podporoval a povzbudzoval slovenských rodákov vo viere vo vlasti i v zahraničí aj prostredníctvom rozhlasového vysielania (Vatikánsky rozhlas, Hlas Ameriky, Rádio Slobodná Európa...), vydávaním  náboženskej literatúry, ktorú na Slovensku zakázanú, vydával a tlačil ústav v Ríme a potom ju, hoci s ťažkosťami, posielal alebo pašoval za železnú oponu. V rokoch 1963 – 1989 vyšlo vyše tisíc knižných publikácií v náklade viac ako 3 milióny exemplárov. Na všetkých týchto rôznorodých činnostiach sa aktívne podieľali diecézni kňazi aj saleziánska komunita. Okrem angažovanosti v Malom seminári, z ktorého časom vzniklo Slovenské gymnázium Antona Bernoláka, zohrali kľúčovú úlohu aj pri mnohých ďaľších činnostiach.

V súlade so štatútom Ústavu sa jeho obyvatelia starali aj o utečencov a misionárov, ktorí mali na starosti cura animarum Slovákov v zahraničí, ako aj o slovenských pútnikov a  turistov, ktorí navštevovali Rím. Nechýbala ani pomoc Slovákom, ktorí boli nútení sa zdržiavať v utečeneckých táboroch.

Aj dnes je ÚSCM a Pápežské slovenské kolégium – domovom pre slovenských kňazov a kúskom slovenskej zemi pre pútnikov, ktorí prichádzajú do Večného mesta.

Ak arcibiskup Rino Fisichella v kontexte úvah o hodnote jubilejného roka hovorí, že „Rím nie je hocaké mesto, nikdy nebol a nikdy ani nebude -– v dobrom i zlom ostane jedinečným mestom na svete“ – tieto slová zvlášť platia pre nás v súvislosti aj cyrilometodským dedičstvom. Toto mesto je právom predurčené byť miestom stretnutia a výmeny medzi ľuďmi rôznych národností, „spoločným domovom pre celé kresťanstvo, z ktorého vyžaruje ohlasovanie evanjelia a nádej do života sveta.
Môžeme právom s pútnikmi z polovice 17. storočia sa pripojiť k oslavnému  hymnu na Večné mesto, ktoré pútnici prichádzajúci do mesta spievali na Monte Mario, ktorý označovali ako „Mons gaudii“ (Vrch radosti): „O Roma nobilis, orbis et domina/ Cunctarum urbium excellentissima/ Roseum martyrum sanguine rubea/ Albis et virginum liliis candida/ Salutem dicimus tibi per omnia/ Te benedicimus, salve per saecula“ (Ó, Rím vznešený, pani sveta/ najvznešenejšie mesto medzi všetkými,/ sfarbené červenou krvou mučeníkov,/ vybielené opravdivými panenskými ľaliami/. Pozdravujeme ťa a požehnávame ťa, /pozdravujeme ťa po všetky veky).

V tomto duchu oslavujeme aj dnes našich vierozvestcov a vyjadrujeme úprimnú vďaku za obetavú mnohorakú činnosť všetkým, ktorí pokračujú „v brázde Metodovej“ pre dobro Cirkvi všeobecnej a zvlášť tej na Slovensku.

Nech aj dnešná slávnosť je prejavom vďaky Večnému mestu – sv. Petrovi a jeho nástupcom – za zachovanie našej kresťanskej a národnej identity na neľahkej dejinnej ceste a nech je pre nás povzbudením a zdrojom nádeje, ako nás k tomu povzbudzuje slovanský pápež sv. Ján Pavol II: „Drahí priatelia, uvedomte si, aký neoceniteľný je dar, ktorý ste dostali od Boha. Dostal sa k vám po dlhej ceste generácií od čias svätého Cyrila a Metoda. Prijmite ho v zodpovednej slobode a usilovne ho zveľaďujte.“ Kiež sa tak stane! Amen.

Martin Jarábek – VaticanNews