Vatikán 1. februára (VaticanNews) „Zamyslime sa teda nad tým, ako môžete byť aj vy prostredníctvom sľubov chudoby, čistoty a poslušnosti, ktoré ste zložili, nositeľmi svetla pre ženy a mužov našej doby,“ povedal pápež František zasväteným a členom spoločností apoštolského života počas prvých vešpier na sviatok Obetovania Pána, ktorý sa tento rok slávi ako XXIX. svetový deň zasväteného života.
Homília Svätého Otca počas prvých vešpier na sviatok Obetovania Pána, 1. februára 2025
„Hľa, prichádzam... aby som plnil tvoju vôľu, Bože.“ (Heb 10, 7) Týmito slovami autor Listu Hebrejom predostiera Ježišovo úplné nasledovanie Otcovho plánu. Dnes ich čítame na sviatok Obetovania Pána, vo Svetový deň zasväteného života, počas jubilea nádeje, v liturgickom kontexte, ktorý je charakterizovaný symbolikou svetla. A vy všetci, sestry a bratia, ktorí ste si vybrali život podľa evanjeliových rád, ste sa zasvätili ako „nevesta svojmu Ženíchovi (...), ktorá je zahalená jeho svetlom“ (sv. Ján Pavol II., apoštolská exhortácia Vita consecrata, 15). Zasvätili ste sa tomu istému žiarivému plánu Boha Otca, ktorý siaha až k počiatkom sveta. Svoje plné naplnenie dosiahne na konci čias, ale už teraz sa zviditeľňuje prostredníctvom „obdivuhodných skutkov, ktoré Boh koná v krehkej ľudskej prirodzenosti tých, ktorých povolal“ (tamže, 20). Zamyslime sa teda spoločne nad tým, ako môžete byť pre ženy a mužov našej doby aj vy nositeľmi svetla, prostredníctvom vašich sľubov chudoby, čistoty a poslušnosti, ktoré ste zložili.
Prvým aspektom je svetlo chudoby, ktoré je zakorenené v samotnom Božom živote, vo večnom a úplnom vzájomnom dare Otca, Syna a Ducha Svätého (tamže, 21). Takýmto prežívaním chudoby sa zasvätená osoba slobodným a veľkorysým užívaním všetkých vecí stáva pre nich nositeľkou požehnania: odhaľuje ich dobrotu v poriadku lásky, odmieta všetko, čo môže pošpiniť ich krásu, ako sú sebectvo, žiadostivosť, závislosť, násilné používanie a používanie na účely smrti – a namiesto toho prijíma všetko, čo ju môže povýšiť: striedmosť, veľkodušnosť, zdieľanie a solidaritu. Svätý Pavol hovorí: „Všetko je vaše! Ale vy ste Kristovi a Kristus Boží.“ (1 Kor 3, 22 – 23) Toto je chudoba.
Druhým prvkom je svetlo čistoty. Aj to má svoj pôvod v Najsvätejšej Trojici a prejavuje „odraz nekonečnej lásky, ktorá spája tri božské osoby“ (Vita consecrata, 21). Jeho vyznanie v zrieknutí sa manželskej lásky a na ceste zdržanlivosti zdôrazňuje pre ľudskú bytosť absolútny primát Božej lásky, ktorú prijal nerozdeleným srdcom snúbenca (porov. 1 Kor 7, 32 – 36), a poukazuje na ňu ako na prameň a vzor každej inej lásky. Ako vieme, žijeme vo svete, ktorý je často poznačený skreslenými formami citového života, v ktorom prevláda princíp „čo sa mi páči“ – je to princíp - ktorý núti človeka hľadať v druhom viac uspokojenie svojich vlastných potrieb ako radosť z plodného stretnutia. Často sa s tým stretávame. To vytvára vo vzťahoch postoje povrchnosti, neistoty, egocentrizmu, pôžitku, nezrelosti a morálnej nezodpovednosti, pričom momentálny partner nahrádza trvalý manželský vzťah, a deti, namiesto toho, aby boli prijaté ako dar, sú považované za „nárok“ alebo sa odstraňujú ako „príťaž“.
Sestry a bratia, v takomto kontexte, voči „narastúcej potrebe po vnútornej jasnosti v medziľudských vzťahoch“ (Vita consecrata, 88) a poľudštení vzťahov medzi jednotlivcami a spoločenstvami, nám zasvätená čistota ukazuje muža a ženu dvadsiateho prvého storočia. Je to spôsob, ako možno vyliečiť negatívum opustenosti, v prežívaní slobodného a oslobodzujúceho spôsobu lásky, ktorý prijíma a rešpektuje každého a nikoho neobmedzuje ani neodmieta. Stretnutie s rehoľníčkami a rehoľníkmi je liekom pre dušu, lebo sú schopní takýchto zrelých a radostných vzťahov! Sú odrazom Božej lásky (porov. Lk 2, 30 – 32). V našich komunitách je preto dôležité, aby sme sa starali o duchovný a citový rast ľudí, už v počiatočnej a tiež neskôr v pokračujúcej formácii, aby sa v čistote skutočne ukázala krása lásky, ktorá sa dáva, a aby sa neprejavili škodlivé javy, ako je zatrpknutosť srdca alebo neistota rozhodnutia, ktoré sú zdrojom smútku a nespokojnosti a niekedy sú u krehkejších subjektov príčinou rozvoja skutočného „dvojakého života“. Boj proti pokušeniu dvojitého života je každodenný. Je na dennom poriadku.
A dostávame sa k tretiemu aspektu: k svetlu poslušnosti. Aj o tom nám hovorí text, ktorý sme počúvali, a vo vzťahu medzi Ježišom a Otcom nám predstavuje „oslobodzujúcu krásu synovskej a nie otrockej závislosti, bohatej na zmysel pre zodpovednosť a oživovanej vzájomnou dôverou“ (Vita consecrata, 21). Je to vlastne svetlo Božieho slova, ktoré sa stáva darom a odpoveďou lásky, znamením pre našu spoločnosť, v ktorej máme tendenciu skôr veľa hovoriť, ale málo počúvať: či už v rodine, v práci a najmä na sociálnych sieťach, kde si môžeme vymieňať množstvo slov a obrazov bez toho, aby sme sa niekedy naozaj stretli, pretože sa odmietame obetovať pre iných. A toto je zaujímavá vec. V bežnom rozhovore sa často stáva, že kým iný dohovorí, my už máme pripravenú odpoveď. Nepočúvame. Je potrebné najprv vypočuť druhého, kým mu odpovieme. Vypočujme druhého človeka a prijmime jeho slová ako posolstvo, ako poklad, dokonca ako pomoc pre nás.
Poslušnosť zasvätenej osoby je liekom na takýto osamelý individualizmus a ponúka alternatívu vzoru vzťahu, ktorý sa vyznačuje aktívnym počúvaním, v ktorom po „hovorení“ a „počúvaní“ nasledujú konkrétne „skutky“, a to aj za cenu zrieknutia sa svojich túžob, svojich plánov a rozhodnutí. Iba tak môže človek naplno prežívať radosť z daru, prekonávať osamelosť a objavovať zmysel svojho života vo veľkom Božom pláne.
Na záver by som chcel pripomenúť ešte jeden bod: „návrat k počiatkom“, o ktorom sa dnes pri zasvätenom živote tak veľa hovorí. Ale nejde o návrat k pôvodu, ako keď sa vraciate do múzea, to nie. Ide o návrat k samotnému pôvodu nášho života. Božie slovo, ktoré sme počuli, nám v tejto súvislosti pripomína, že prvým a najdôležitejším „návratom k počiatkom“ každého zasvätenia je pre nás všetkých návrat ku Kristovi a k jeho „áno“ Otcovi. Pripomína nám, že obnova pred stretnutiami a „okrúhlymi stolmi“, ktorú je potrebné vykonávať, je užitočná, uskutočňuje sa pred svätostánkom, v adorácii.
Sestry, bratia, tak trochu sme stratili zmysel pre adoráciu. Sme príliš praktickí, chceme robiť veci, ale... Je potrebná adorácia. Klaňanie sa. Schopnosť uctievať v tichu. A tak znovu objavíme v našich vlastných zakladateľoch ženy a mužov viery, a s nimi s prosbou a odovzdanosťou opakujme: „Hľa, prichádzam (...) aby som plnil tvoju vôľu, Pane“ (Hebr 10, 7).
Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – VaticanNews, Martin Jarábek, Andrej Klapka
