Vatikán 25. januára (VaticanNews) Na záver týždňa modlitieb za jednotu kresťanov počas vešpier v Bazilike svätého Pavla za hradbami, v sobotu 25. januára, pápež František vyzval k stanoveniu spoločného dátumu slávenia Veľkej noci pre všetkých kresťanov. Uviedol, že Katolícka cirkev je pripravená prijať dátum, ktorý by si všetci želali. Dodal, že by to bol „dátum jednoty“.

Homília Svätého Otca Františka
Slávenie Druhých vešpier, Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov, 25. január 2025

Ježiš prichádza do domu svojich priateliek, Marty a Márie, keď ich brat Lazár bol mŕtvy už štyri dni. Zdá sa, že všetka nádej je stratená, až natoľko, že prvé slová Marty vyjadrujú jej bolesť spolu s ľútosťou, že Ježiš prišiel neskoro: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol zomrel“ (Jn 11, 21). Zároveň však Ježišov príchod zapaľuje v srdci Marty svetlo nádeje a vedie ju k vyznaniu viery: „Ale aj teraz viem, že o čokoľvek poprosíš Boha, Boh ti to dá“ (v. 22). Je to postoj, ktorý vždy necháva dvere otvorené, nikdy ich nezatvára! A Ježiš jej ohlasuje vzkriesenie z mŕtvych, nielen ako udalosť, ktorá nastane na konci čias, ale ako niečo, čo sa už deje v prítomnosti, pretože on sám je vzkriesenie a život. Potom jej kladie otázku: „Veríš tomu?“ (v. 26). A táto otázka je určená aj nám, tebe, mne: „Veríš tomu?“

Zastavme sa pri tejto otázke: „Veríš tomu?“ (v. 26). Je to krátka, ale náročná otázka.

Tento nežný rozhovor medzi Ježišom a Martou, ktorý sme počuli v evanjeliu, nás učí, že aj v chvíľach zúfalstva nie sme sami a môžeme naďalej dúfať. Ježiš dáva život, aj keď sa zdá, že všetka nádej je stratená. Po bolestnej strate, chorobe, trpkom sklamaní, zrade alebo iných ťažkých skúsenostiach môže nádej zakolísať, ale ak každý z nás môže zažiť chvíle zúfalstva alebo stretnúť ľudí, ktorí stratili nádej, evanjelium nám hovorí, že s Ježišom nádej vždy znovu povstane, pretože on nás vždy pozdvihne z popola smrti. Ježiš nás vždy zdvihne, dá nám silu pokračovať v ceste, začať odznova.

A drahí bratia a sestry, nikdy nezabúdajme: nádej nesklame. Nádej nikdy nesklame. Nádej je to lano, na ktoré sme uchopení, s kotvou na pobreží. A toto nikdy nesklame! To je dôležité aj pre život kresťanských komunít, našich Cirkví a našich ekumenických vzťahov. Niekedy nás premáha únava, sme znechutení výsledkami našej práce, zdá sa nám, že aj dialóg a spolupráca medzi nami sú beznádejné, takmer odsúdené na smrť, a to všetko nám spôsobuje rovnakú úzkosť, akú zažívala Marta. Ale Pán prichádza. Veríme tomu? Veríme, že on je vzkriesenie a život? Že zhromažďuje naše úsilie a vždy nám dáva milosť pokračovať v ceste spolu? Veríme tomu?

Toto posolstvo nádeje je v centre Jubilejného roka, ktorý sme začali. Apoštol Pavol, ktorého obrátenie ku Kristovi si dnes pripomíname, povedal kresťanom v Ríme: „A nádej nezahanbuje, nikdy nesklame, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali” (Rim 5, 5). A všetci – všetci! – sme dostali toho istého Ducha Svätého, a toto je základ našej ekumenickej cesty. Je to Duch Svätý, ktorý nás vedie na tejto ceste. Nie sú to praktické veci, aby sme si lepšie porozumeli. To nie, je to Duch Svätý. Je tu Duch Svätý a my sa musíme nechať viesť týmto Duchom.

Tento jubilejný rok nádeje, ktorý slávi Katolícka cirkev, sa zhoduje s výročím veľkého významu pre všetkých kresťanov: 1700. výročím prvého veľkého ekumenického koncilu, koncilu v Nicei. Tento koncil sa snažil zachovať jednotu Cirkvi v mimoriadne ťažkom období a koncilní otcovia jednomyseľne schválili vyznanie viery, ktoré mnohí kresťania ešte dnes recitujú každú nedeľu počas Eucharistie. Toto vyznanie viery je spoločným vyznaním viery, ktoré presahuje všetky rozdelenia, ktoré počas storočí zranili Kristovo telo. Výročie Nicejského koncilu je preto rokom milosti, je aj príležitosťou pre všetkých kresťanov, ktorí recitujú to isté vyznanie viery a veria v toho istého Boha: objavme znova spoločné korene viery, zachovajme jednotu! Rozvíjajme ju! Tá jednota, ktorú všetci chceme nájsť, nech sa uskutoční. Nepripomína vám to veľkého pravoslávneho teológa, veľkého Zizioulasa, ktorý hovoril: ,Vieme, kedy bude dátum plnej jednoty: deň po poslednom súde?‘ Ale medzičasom musíme kráčať spolu, pracovať spolu, modliť sa spolu, milovať sa spolu. A to je veľmi krásne.

Drahí bratia a sestry, táto viera, ktorú zdieľame, je vzácny dar, ale je aj výzvou. Výročie preto nesmie byť slávené iba ako „historická spomienka“. Ale aj ako záväzok svedčiť o rastúcej jednote medzi nami. Musíme zabezpečiť, aby sme ju nestratili, aby sme budovali pevné väzby, pestovali vzájomné priateľstvo, boli tkáčmi spoločenstva a bratstva.

V tomto Týždni modlitieb za jednotu kresťanov môžeme sláviť výročie Nicejského koncilu ako výzvu na vytrvanie na ceste k jednote. Prozreteľnostne bude tohtoročná Veľká noc slávená v ten istý deň podľa gregoriánskeho aj juliánskeho kalendára, práve počas tohto ekumenického výročia. Obnovujem svoju výzvu, aby táto zhoda slúžila ako výzva všetkým kresťanom, aby urobili rozhodujúci krok k jednote, okolo spoločného dátumu pre Veľkú noc (porov. Bula Spes non confundit, 17). Katolícka cirkev je ochotná prijať dátum, na ktorom sa všetci zhodnú: dátum jednoty.

Som vďačný metropolitovi Polikarpovi, ktorý zastupuje Ekumenický patriarchát, arcibiskupovi Ianovi Ernestovi, ktorý zastupuje Anglikánske spoločenstvo a ktorý ukončuje svoju vzácnu službu, za čo som mu veľmi vďačný. Prajem mu všetko najlepšie, keď sa vracia do svojej vlasti. Tiež ďakujem zástupcom ďalších cirkví, ktoré sa zúčastňujú na tejto večernej obete chvály. Je dôležité modliť sa spolu a vaša prítomnosť tu dnes večer je zdrojom radosti pre všetkých. Pozdravujem aj študentov podporovaných Výborom pre kultúrnu spoluprácu s pravoslávnymi a orientálnymi pravoslávnymi cirkvami pri Dikastériu na podporu jednoty kresťanov, účastníkov študijnej návštevy Ekumenického inštitútu Bossey pri Svetovej rade cirkví a mnohé ďalšie ekumenické skupiny a pútnikov, ktorí prišli do Ríma na túto oslavu. Ďakujem zboru, ktorý vytvára také krásne prostredie pre modlitbu. Nech každý z nás, ako svätý Pavol, nájde svoju nádej v Božom Synovi, ktorý sa stal telom, a nech ju ponúkne ostatným tam, kde nádej zmizla, životy boli zlomené alebo srdcia boli premáhané protivenstvami (porov. Homília pri svätej omši na Štedrý večer, 24. december 2024).

V Ježišovi je nádej vždy možná. On podporuje aj nádej na našu spoločnú cestu k nemu. Znovu sa vráťme k otázke položenej Márii a dnes danej nám všetkým: „Veríš tomu?“

Veríme v spoločenstvo medzi nami? Veríme, že nádej nesklame?

Drahé sestry, drahí bratia, toto je čas potvrdiť naše vyznanie viery v jediného Boha a nájsť v Kristovi Ježišovi cestu jednoty. Očakávajúc, že Pán „sa vráti v sláve, aby súdil živých i mŕtvych“ (porov. Nicejské vyznanie viery), nikdy sa neunavme svedčiť pred všetkými národmi o jednorodenom Božom Synovi, ktorý je zdrojom všetkej našej nádeje.

Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – VaticanNews, Martin Jarábek