Vatikán 15. januára (VaticanNews) Daria Panast, rehoľníčka z Kongregácie svätého Jozefa, rozpráva o svojej službe v Charkove, meste zničenom ruským bombardovaním: Keď ma zasiahli, zdalo sa mi, že môj život sa končí. „Na jednej strane vnímate, že Boh vás neopúšťa, na druhej strane sa pýtate, či ste naozaj pripravení dať svoj život až do konca“.
Sestra Daria bola v januári 2023 spolu s gréckokatolíckym kňazom zranená pri obci Lypci v Charkovskej oblasti, keď delostrelecký útok ruskej armády zasiahol auto miestnej organizácie Katolíckej charity (Caritas), v ktorom cestovali spolu s dvoma pracovníkmi. Od tejto udalosti uplynuli takmer dva roky a sestra Daria naďalej vykonáva svoju službu v meste spolu s ďalšou sestrou.
„Najťažšie chvíle,“ hovorí rehoľná sestra, „sú, keď dôjde k bombovým útokom. Často sa to deje v noci, keď to neočakávate. Ťažké je to aj vtedy, keď sú veľmi blízko. Samozrejme, modlím sa k Pánovi, aby nás chránil, ale som len človek a vždy je tu strach, že ďalšia raketa môže zasiahnuť náš dom. Jeden z najťažších momentov bol, keď som bola zranená. Mala som pocit, že môj život sa blíži ku koncu. V istom zmysle som mala zmiešané pocity. Na jednej strane cítite, že Boh vás neopúšťa, ale na druhej strane sa ľudsky pýtate, či ste naozaj pripravení dať svoj život až do konca“. Rehoľníčka prekonáva strach a utrpenie tým, že „všetko zveruje do Božích rúk a žije deň za dňom“. „To je jediná vec, ktorá ma drží pri živote a nedovoľuje mi zúfať“, hovorí.
Kde bola viera odstránená
Po zotavení zo zranení sa sestra Daria Panast, ktorá pochádza zo západu Ukrajiny, rozhodla zostať v Charkove, ktorý, podobne ako celý východ krajiny, možno istým spôsobom považovať za územie prvého kresťanského ohlasovania. Mnoho rokov ateistickej propagandy zanechalo hlboké stopy, bola prerušená reťaz odovzdávania viery z generácie na generáciu. „Cítim však,“ hovorí rehoľníčka, „že tu zapúšťam korene. Veľmi sa mi páči jednoduchosť a otvorenosť miestnych ľudí. Skutočne hľadajú Boha, majú túžbu ho spoznať. Potom v Caritas, kde pracujem, stretávam veľa ľudí a vidím, koľko z nich trpí, preto chcem byť s nimi. Cítim, že Boh chce, aby som tam bola, a určite je tam so mnou“.
Znamenie v nemocnici
Keď je okolo nás toľko utrpenia a účinky zla sú hmatateľné, veľkodušnosť a dobré skutky, ktoré v časoch pokoja neboli také viditeľné, sa naopak stávajú viditeľnejšími. „Pre mňa,“ poznamenáva sestra Diana, „bolo jasným znamením od Boha, keď som bola v nemocnici po bombovom útoku. Bol tam mladý lekár, ktorý sa ešte len učil. Bol naozaj veľmi dobrý pri ošetrovaní môjho zranenia, ktoré bolo dosť vážne. Vždy sa veľa pýtal a bol veľmi pozorný. Pomyslela som si, že prostredníctvom tohto mladého stážistu mi Pán ukázal, že ma neopustil“.
Vojna všetko zmenila
Od začiatku plnej vojny uplynuli takmer tri roky. Mnohí ľudia na Ukrajine sa cítia unavení a vyčerpaní. „Aká je atmosféra medzi ľuďmi v Charkove?“, položili sme otázku rehoľníčke, ktorá odpovedá: „Ľudia chcú byť slobodní, to je isté. Áno, sú vyčerpaní, ale zároveň dochádza k veľkej zmene, ľudia prehodnocujú svoj život. Do našej farnosti prišlo veľa nových ľudí, s ktorými sme museli začať od nuly: vysvetľovať im, kto je Boh, čo znamená znamenie kríža a podobne. Hovoria nám, že úplne zmenili svoj pohľad na život: vzdali sa mnohých zbytočností, zmenili sa vzťahy medzi ľuďmi, rodiny začali žiť inak. Charkov sa jednoducho mení a to je pravda, ktorú nemožno vidieť očami, treba ju vnímať v duši. Ľudia sa naozaj menia, chcú byť národom, mať svoju vlastnú identitu, ukrajinskú identitu.“ Sestra Daria dodáva, že sa zmenil aj spôsob vnímania vlastných krajanov na západe krajiny, pretože kvôli vojne sa mnohí museli presťahovať aj do týchto regiónov a videli, ako sa veci naozaj majú, a oslobodili sa od predstáv a predsudkov, ktoré im v minulosti vnútil sovietsky režim.
Práca je modlitba
„Čo je dnes z duchovného hľadiska najdôležitejšie pre zasvätené osoby na Ukrajine?,“ položili sme otázku na záver sestre Darie. Jej odpoveď je priama: „Zostať primknutí k Pánovi, pestovať modlitbu, vnútornú modlitbu. Avšak modlitba, práca či odpočinok sa v zasvätenom živote veľmi prelínajú. Niekedy sa práca zasvätená Bohu stáva modlitbou.“
Svitlana Dukhovych, Zuzana Klimanová – VaticanNews
