Vatikán 14. januára (VaticanNews) Štyri talianske noviny ponúkajú rôzne úryvky z pápežovej autobiografie s názvom „Spera“ (Dúfaj), ktorú Svätý Otec napísal spolu s Carlom Mussom a vychádza v utorok 14. januára v rôznych krajinách sveta. Z úryvkov, ktoré boli uverejnené v denníkoch La Stampa, Avvenire, Il Messaggero a Il Giorno, prinášame ten, ktorý rozpráva o pokore.

Život si vyžaduje pokoru
Pápež František

Na konci roku 1955 nebudú všetci spoločne maturovať, tých štrnásť mladých ľudí, ktorí plní nádeje pred šiestimi rokmi v marci prvýkrát vkročili na Escuela Técnica Especializada en Industrias Quimicas č. 12. Žiaľ, nie všetci. Niekto tragicky padol na tejto ceste.

Bol to syn policajta. A pravdepodobne v mnohých ohľadoch najinteligentnejší a najnadanejší z nás všetkých, nadšenec a hlboký znalec vážnej hudby a s literárnou kultúrou rovnajúcou sa jeho hudobnému vzdelaniu... Bol to génius, veľký, urastený chlap medzi nami. Génius. Ale ľudská myseľ je niekedy nepochopiteľnou záhadou. A jedného dňa, ktorý sa zdal byť ako každý iný, ten chlapec vzal otcovu pištoľ a zabil rovesníka, svojho priateľa zo susedstva.

Tá správa bola ako výstrel z pušky aj pre nás, šokovala nás. Zavreli ho do trestnej časti psychiatrického ústavu a ja som ho išiel navštíviť. Bola to moja prvá, konkrétna skúsenosť s väzením, dvojitým väzením, pretože to bol aj žalár pre duševne chorých. Svojho priateľa som mohol pozdraviť len cez maličké okienko, ako keď je poštová známka rozrezaná na štyri časti mriežkou a orámovaná ťažkými železnými dverami. A bolo to hrozné, bol som hlboko otrasený. Vrátil som sa tam s niekoľkými kamarátmi, aby som ho navštívil. O niekoľko dní neskôr som však počul, ako sa o ňom posmešným tónom rozprával školník a niekoľko chlapcov z inej triedy v škole. Rozhneval som sa. Povedal som im všetko, takže som sa ponáhľal za riaditeľom školy, aby som vyjadril svoj nesúhlas: povedal som, že takéto veci by sa už nikdy nemali opakovať, že je to ešte vážnejšie, ak je do toho zapletený aj školník, že chlapec už dosť trpí, medzi ústavom a väzením. Tento výbuch mi v škole priniesol istú povesť spravodlivého človeka, neviem nakoľko zaslúženú, tak to už býva s fámou. Môjho kamaráta potom poslali do polepšovne a naďalej sme si písali: zachránilo ho to pred doživotným väzením, lebo bol vtedy ešte neplnoletý. Po niekoľkých rokoch ho prepustili.

Po maturite, keď som už bol v noviciáte, mi zatelefonoval môj bývalý spolubrat: povedal mi, že sa mu podarilo spojiť so sestrou toho chlapca a že zdrvená mu povedala, že krátko po odchode z polepšovne spáchal samovraždu. Mohol mať asi dvadsaťštyri rokov.

Ako sa hovorí v žalme, srdce človeka je niekedy priepasť. Bol to jeden smútok, ktorý v mysli a v srdci vyvolal ďalší.
Keď som bol vo štvrtom ročníku, v autobuse ma oslovil chlapec z prvého ročníka. Myslím, že sa ma spýtal, či mu môžem zohnať nejakú knihu, ktorú potrebuje, povedal som, že áno, že ju mám doma a prinesiem mu ju, a tak sa začalo priateľstvo. Bol jedináčik a v škole bol známy svojimi disciplinárnymi problémami. Už som v sebe cítil volanie ku kňazstvu, intenzívne som si uvedomoval svoje povolanie, ale nevyjadril som ho iným, videl som, že chlapec ešte nebol na prvom svätom prijímaní, a skrátka, začal som ho sprevádzať, rozprávať sa s ním, starať sa o neho, ako som najlepšie vedel. Išiel som aj k nemu domov, aby som sa stretol s jeho rodičmi, dvoma dobrými ľuďmi, rodinou Herediovou, ale... Ale nakoniec, keď som bol v šiestom ročníku, ten chlapec zabil svoju matku nožom. Musel mať pätnásť rokov, nie viac.

Spomínam si na smútočný obrad v tom dome, na otcovu smutnú tvár, na jeho dvojitý smútok bez pokoja. Vyzerala ako Jóbova maska: „Oči sa mi od žiaľu skalili, celé telo mi vychudlo na tieň“ (Jób 17, 7).   

Aj táto správa vtrhla do školy ako búrka a možno by som povedal, že nás prenikla tragickosťou a zložitosťou života. Jorge Luis Borges napísal: „Snažil som sa, neviem s akým šťastím, skladať lineárne príbehy. Netrúfam si tvrdiť, že sú jednoduché, na svete neexistuje jediná stránka, jediné slovo, ktoré by také bolo“. Je potrebná pokora na to, aby sme mohli tlmočiť zložitú životnú skúsenosť.

Veľmi som si vážil a ctil Borgesa, bol som zasiahnutý vážnosťou a dôstojnosťou, s akou žil svoj život. Bol to veľmi múdry a hlboký človek. Keď som sa ako 27-ročný stal učiteľom literatúry a psychológie na „Colegio de la Inmaculada Concepción“ v Santa Fe, viedol som pre študentov kurz tvorivého písania a napadlo mi poslať mu prostredníctvom jeho sekretárky, ktorá bola mojou učiteľkou klavíra, dve poviedky, ktoré napísali študenti. Vyzeral som ešte mladší, ako som bol, až tak, že ma študenti medzi sebou prezývali „Carucha“ (detská tvár), a Borges, na druhej strane, bol už jedným z najslávnejších autorov 20. storočia, si ich napriek tomu dal prečítať – keďže bol už prakticky slepý – a navyše sa mu veľmi páčili.

Pozval som ho aj na niekoľko prednášok na tému tzv. „Gauchov“ (domorodí obyvatelia nížin v niektorých oblastiach Južnej Ameriky – pozn. prekl.) v literatúre a on súhlasil. Vedel rozprávať o všetkom, bez toho, aby sa pretvaroval. Vo veku šesťdesiatich šiestich rokov nastúpil v Buenos Aires do autobusu a osem hodín v noci cestoval do Santa Fe. Pri jednej z týchto príležitostí sme prišli neskoro, pretože keď som ho prišiel vyzdvihnúť do hotela, spýtal sa ma, či mu môžem pomôcť s holením. Bol to agnostik, ktorý každý večer recitoval Otče náš, pretože sľúbil svojej matke, že zomrie s náboženským utešením.

Mohol to byť len duchovný človek, ktorý napísal slová ako tieto: „Ábel a Kain sa stretli po Ábelovej smrti. Prechádzali sa po púšti a spoznali sa už z diaľky, lebo obaja boli veľmi vysokí. Bratia si sadli na zem, zapálili oheň a jedli. Mlčali, ako to robia unavení ľudia, keď sa deň skláňa. Na oblohe, ktorá ešte nedostala svoje meno, vyšlo niekoľko hviezd. Vo svetle plameňov si Kain všimol znamenie kameňa na Ábelovom čele a upustil chlieb, ktorý sa mu chystal priniesť k ústam, a požiadal, aby mu bol jeho zločin odpustený. Ábel mu odpovedal: „Zabil si ty mňa, alebo ja teba? Už si to nepamätám, sme tu spolu ako predtým.“ „Teraz viem, že si mi naozaj odpustil,“ povedal Kain, „lebo zabudnúť znamená odpustiť. Aj ja sa pokúsim zabudnúť...“.

Preklad Miroslava Holubíková