Nórsko 3. januára (TK KBS) „Kresťanstvo nie je utópia. Biblické náboženstvo je maximálne a niekedy až šokujúco realistické. Veľkí učitelia viery vždy zdôrazňovali, že nadprirodzený život musí vychádzať z hlbokej úvahy o prirodzenosti. Musíme sa cvičiť v tom, aby sme videli veci také, aké sú, a seba takých, akí sme. Mať kresťanskú nádej neznamená očakávať, že všetko dopadne dobre. Všetko nie je v poriadku.“ Týmito slovami začína Erik Varden, trapistický mních, ktorý je od roku 2019 biskupom Trondheimu a od roku 2023 apoštolským administrátorom v nórskom Tromsø.
Päťdesiatročný bývalý opát trapistov v Mount Saint Bernard v Anglicku je teológ a pedagóg, ktorý vyučoval na univerzite v Cambridge. Vyrastal v rodine formálne patriacej k nórskej luteránskej cirkvi, prakticky však agnostickej. V pätnástich rokoch konvertoval po tom, čo počul Mahlerovu Druhú symfóniu (Vzkriesenie). V roku 1993 sa stal katolíkom a v roku 2002 vstúpil do cisterciánskeho rádu. Je predsedom Škandinávskej biskupskej konferencie. V rozhovore pre taliansky denník Il Foglio hovorí o Vianociach a nádeji, o Európe a perifériách, o vojne a kresťanstve.
Kresťanská nádej uprostred temnoty sveta
Biskup Varden pripomína, že kresťanská nádej nie je lacným optimizmom. Tvrdí, že očakávať, že všetko dopadne dobre, je pri pohľade na hrôzy vojen na Ukrajine, v Gaze, Libanone či Sýrii takmer urážlivé. „Kresťanská nádej nie je o odmietaní reality, ale o dôvere, že všetko, dokonca aj nespravodlivosť, môže mať zmysel,“ vysvetľuje. Biblická nádej je realistická, uznáva temnotu, no zároveň pripomína, že „svetlo svieti v tme“. Hoci toto svetlo zatiaľ temnotu nevykorenilo, jeho prítomnosť dáva ľuďom odvahu a slobodu konať.
Tajomstvo Vianoc a ich univerzálny dosah
Podľa Vardena majú Vianoce zvláštne tajomstvo, ktoré priťahuje aj neveriacich. Pripomína príbehy ako obrátenie francúzskeho básnika Paula Claudela počas vianočných vešpier v Notre-Dame v roku 1886 alebo úvahy ateistu Jeana-Paula Sartra o Panne Márii. „Vianoce odhaľujú túžby srdca, umožňujú cítiť, čo je pominuteľné a čo zostáva,“ hovorí biskup. Varuje však pred tým, aby sa táto intuícia nezredukovala na povrchné emócie. Vianoce podľa neho vyzývajú ľudí k tomu, aby svoje predsavzatia konkretizovali.
Európa, periférie a otázka viery
Ako biskup na periférii, Varden zdôrazňuje, že v kresťanskej perspektíve nie je centrum geografickým bodom, ale miestom, kde je Kristus prítomný. Európa podľa neho čelí úpadku viery, no zároveň vidí znamenia obrody. Plameň viery podľa neho opakovane ožíva na neočakávaných miestach. „Periféria je povolaná stať sa centrom,“ vysvetľuje. Varden tiež verí, že mladí ľudia majú hlboké túžby a že Cirkev ich môže osloviť tým, že ich bude brať vážne a ponúkať im vysoké ideály.
Vojna, smrť a potreba prebudiť Európu
Biskup upozorňuje, že pokoj nie je samozrejmosťou. Európa, ktorá dlho žila v mieri, podľa neho stratila schopnosť čeliť realite smrti. Pandémia Covid-19 bola podľa neho prebudením, no poučenie z nej zostáva nevyužité. Varden varuje pred ilúziou, že technologický pokrok alebo bohatstvo ochráni ľudí pred utrpením, a pripomína, že mier je dynamický a krehký dar, o ktorý treba neustále usilovať.
Postsekulárna éra a úloha kresťanstva
Na záver Varden odmieta označenie „postkresťanský svet“ a namiesto toho hovorí o „postsekulárnej“ ére. Sekularizácia podľa neho vyčerpala svoj potenciál, no ľudské bytosti zostávajú plné hlbokých túžob. Poukazuje na to, že literatúra, filmy a umenie stále čerpajú z kresťanských tém, čo je dôkazom aktuálnosti viery. „Cirkev má nástroje na sprostredkovanie večnosti ako reálnej skutočnosti,“ hovorí. Podľa Vardena je úlohou kresťanov udržiavať plameň viery a odovzdávať ho ďalším generáciám.
Zdroj: Cirkev.cz
Spracoval: M. Lipiak
