Bratislava 1. januára (TK KBS) Prinášame plné znenia pastierskych listov, ktoré dnes čítajú kňazi v kostoloch Bratislavskej arcidiecézy, Rožňavskej diecézy a Košickej eparchie na Slávnosť Panny Márie Bohorodičky 1. januára 2024.

Bratislava

Milí bratia a sestry,

začíname nový rok 2025, ktorý je z rozhodnutia pápeža Františka svätým jubilejným rokom. Pápež František začal jubilejný rok v Ríme 24. decembra, keď otvoril Svätú bránu na Bazilike svätého Petra. Svätý Otec stanovil, že jubilejný rok sa má sláviť nielen v Ríme, ale aj vo všetkých katolíckych diecézach na celom svete so začiatkom na sviatok Svätej rodiny 29. decembra.
Aj my v našej Bratislavskej arcidiecéze sme otvorili Jubilejný rok 2025 v nedeľu 29. decembra, keď sme v procesii priniesli Jubilejný kríž do katedrály svätého Martina v Bratislave a slávili sme svätú omšu.

Čo však znamená jubilejný svätý rok pre každého z nás osobne?
Pýtame sa: Čo mi môže priniesť, ako ma môže obohatiť?

Odpoveď na tieto otázky nájdeme v posolstve, ktoré sme počuli v dnešnom druhom čítaní z Listu svätého apoštola Pavla Galaťanom:
„Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo.“ (porov. Gal 4,4 – 5)
Úryvok, ktorý sme počuli, je starobylým, jednoduchým a podstatným svedectvom o Ježišovom ľudskom narodení. Božia Matka Mária sa v ňom nespomína menovite, ale svätý Pavol uvádza dve základné charakteristiky: Ježiš sa narodil zo ženy ako každý človek a je viazaný zákonom.
Tým, že sa narodil zo židovskej matky Márie, narodil sa v židovskom národe, je viazaný Tórou, židovským zákonom. Apoštol Pavol vysvetľuje viazanosť zákonom ako istý druh otroctva. Zákon vnímal ako prísneho dozorcu, ktorý má zabezpečiť, aby sa všetko robilo správne. Keďže to nikto nedokáže, každý sa v určitom okamihu stáva vinným.
Svätý Pavol však pochopil, že Ježiš svojou úplnou vernosťou Bohu svojmu Otcovi a  aj vernosťou Zákonu, až do posledného výdychu svojho pozemského života vykúpil ľudí z hriechov a následkov hriechov, čiže oslobodil ich z dôsledkov Zákona, podobne ako keď je otrok vykúpený z otroctva.
Ježiš ľuďom priniesol slobodu od „dozorujúceho“ zákona, lebo zákon nemá posledné slovo. Ježiš tých, ktorí ho vierou prijali, robí slobodnými Božími synmi a dcérami. Podobne ako pri adopcii, prostredníctvom Ježiša ľudia dostávajú - ak to prijmú – účasť na Ježišovej dôstojnosti Božieho Syna, a tak sa sami stávajú Božími deťmi. A Boží synovia a dcéry sa môžu a majú podieľať na Božom diele vo svete. To im dáva jedinečnú hodnotu!
Či nie je Jubilejný svätý rok veľmi vhodným časom, aby sme si hlbšie uvedomili našu totožnosť a dôstojnosť, že sme Božími synmi a dcérami?
Či to nie je vzácny čas, aby sme sa potešili z toho, že naše jestvovanie má a musí mať rozmer svätosti?
V našej totožnosti Božích synov a dcér je naša nádej. Preto sme pozvaní, aby sme v jubilejnom roku boli „pútnikmi nádeje“, aby sme každý z nás v nasledujúcom období obnovili, očistili a prehĺbili svätý rozmer nášho jestvovania a našej totožnosti.
Pápež František napísal: „My všetci máme skúsenosť s hriechom. [...] Vo sviatosti zmierenia Boh odpúšťa hriechy, ktoré sú skutočne vymazané; predsa však ostáva na našom správaní a v našich myšlienkach negatívna stopa, ktorú zanechali hriechy. Božie milosrdenstvo je však silnejšie ako táto stopa. Berie na seba podobu odpustkov, ktoré Otec prostredníctvom Kristovej nevesty ponúka hriešnikovi, ktorému už bolo odpustené; oslobodzuje ho od každej stopy následkov hriechu, a uschopňuje ho konať s láskou a rásť v láske namiesto toho, aby znova upadol do hriechu. [...] Prežívať odpustky [...] znamená pristúpiť k Otcovmu milosrdenstvu s istotou, že jeho odpustenie sa vzťahuje na celok života veriaceho. Odpustky sú zakúšaním svätosti Cirkvi, ktorá sa podieľa na všetkých dobrodeniach Kristovho vykúpenia, aby sa odpustenie rozšírilo až do jeho najkrajnejších dôsledkov, kam až siaha Božia láska.“ (Pápež František, bula Misericordiae vultus, č. 22)
Jubilejný svätý rok je požehnaným časom, v ktorom sa nám ponúkajú dobré príležitosti, aby sme ako pútnici nádeje putovali do jubilejných kostolov, prosili o oslobodenie od hriechov a od škodlivých stôp a následkov hriechov a aby sme rozvíjali svätý rozmer nášho jestvovania.
V našej Bratislavskej arcidiecéze okrem katedrály svätého Martina v Bratislave sú jubilejnými kostolmi naše mariánske svätyne, teda národná bazilika Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne, bazilika Narodenia Panny Márie v Marianke, farský kostol svätého Antona Paduánskeho v Báči s milostivým obrazom Panny Márie a farský kostol svätej Anny v Šenkviciach z dôvodu, že v tejto farnosti pôsobil blahoslavený Titus Zeman ako kaplán u správcu farnosti Božieho služobníka Alfonza Paulena, ktorého diecézna fáza procesu blahorečenia je pred uzatvorením.
Jubilejné odpustky je možné získať, keď si vykonáme púť na ktorékoľvek stanovené jubilejné posvätné miesto a nábožne sa zúčastníme na jubilejnej svätej omši, alebo na obrade zmierenia, alebo na iných verejných pobožnostiach. Jubilejné odpustky je možné získať aj súkromnou návštevou jubilejného miesta podľa stanoveného postupu alebo chorí na miestach, kde sa zdržujú.
Pápež František určil, že veriaci môžu získať jubilejné odpustky, aj keď v zbožnom duchu vykonajú skutky milosrdenstva a pokánia; keď navštívia svojich bratov a sestry v núdzi alebo v ťažkostiach; keď v duchu kajúcnosti si aspoň na jeden deň vykonajú pôst; keď darujú primeranú sumu peňazí chudobným; keď podporia diela náboženského alebo sociálneho charakteru; keď venujú časť svojho voľného času dobrovoľníckej činnosti v záujme spoločenstva alebo iným podobným formám osobnej angažovanosti.

Vo vedomí rozmeru svätosti našej ľudskej totožnosti Božích synov a dcér nech je pre každého z nás jubilejný rok 2025 slovami pápeža: „svätým rokom, ktorý sa bude vyznačovať nádejou, ktorá nezapadne, nádejou v Boha.“ (Pápež František, bula Spes non confundit, č. 25)
Putujme spolu jubilejným svätým rokom 2025, buďme si vedomí svätého rozmeru nášho jestvovania, obnovujme ho a posilňujme skutkami jubilejného roka.

K tomu nech vás žehná všemohúci Boh, Otec, Syn i Duch Svätý.

Mons.Stanislav Zvolenský
bratislavský arcibiskup metropolita

-

Rožňava

Svätý Otec František pred ôsmymi dňami na Štedrý deň 2024 otvoril Svätú bránu Baziliky svätého Petra a tak zahájil Svätý jubilejný rok 2025, ktorý sa ukončí uzavretím tej istej brány 6. januára 2026. Vo všetkých diecézach na celom svete bol slávnostne otvorený Jubilejný rok na sviatok Svätej rodiny 29. decembra 2024. Slávnostný akt otvorenia sme vykonali v ten istý deň aj v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave a tak sme mohli prejsť aj my touto pomyselnou bránou Jubilejného roka ako pútnici nádeje, aby sme sa čo možno najviac zjednocovali s Ježišom, ktorý sám o sebe povedal, že je bránou, ktorou sa vchádza do ním vytvoreného ovčinca – do Cirkvi (porov. Jn 10, 9). Kto by vyhlasoval nejaké iné prístupové cesty do Ježišovho košiara Cirkvi za pravdivé, nehovoril by pravdu. Ježiš je a zostane jedinou bránou, cez ktorú sa vstupuje do spoločenstva Cirkvi.
V živote ľudí sa však mohlo udiať všeličo. Mohlo nastať aj oslabenie vo vzťahu k Cirkvi alebo takmer úplné odlúčenie sa od nej. S láskou oslovujeme ľudí, ktorí sa možno vzdialili od Cirkvi, ale môžu mať v sebe pekné spomienky na všetko to, čo zažili v komunikácii s Cirkvou. Ale iste je veľa i takých, ktorí nemuseli mať s Cirkvou nejakú skúsenosť alebo aj takých, ktorí majú v sebe negatívny obraz o Cirkvi, alebo nosia v sebe nejaké zranenia. Preto vás všetkých pozývam, aby sme upriamili svoju pozornosť priamo na Ježiša Krista. Lebo len tento pohľad môže pomôcť a pomáha nám všetkým. Upriamujeme teda našu pozornosť na Ježiša Krista, ku ktorému sa chceme v jubilejnom roku 2025 ešte viac priblížiť a v jednote s ním byť pútnikmi nádeje.
Toto povzbudenie prijímame aj na začiatku nového občianskeho roka 2025 na Slávnosť Bohorodičky Panny Márie. Upriamenie našej pozornosti na Pannu Máriu nemá zmeniť naše smerovanie k Ježišovi. To by si nepriala ani Panna Mária. Mária sa nám znova ponúka ako bezpečná sprievodkyňa na ceste k jej Synovi. Ak by sme to chceli vysvetliť aj historicko-teologicky, tak pripomeňme, prečo bol na koncile v Efeze v roku 431 Márii udelený titul „Bohorodička“. Konciloví otcovia zídení v už na koncile v Nicei (325) veľmi správne usúdili, že niektorí kresťania sa odklonili od apoštolského učenia a popierali, že Ježiš je opravdivý Boh, Boží Syn. Koncil v Efeze práve týmto vznešeným titulom, ktorý udelil Panne Márii, veľmi jasne deklaroval, že Mária je matkou Božieho Syna. Je to krásny signál aj pre dobu v ktorej žijeme, aby sme jasne verili a vyznávali, že Ježiš je opravdivý Boh s Otcom i Duchom Svätým, hoci sa v plnosti času stal človekom.
Teda Ježiš, s ktorým chceme byť veľmi blízko v Jubilejnom roku i v celom živote, je naozaj Boží Syn a má božskú moc, aj keď to nie vždy prejaví. Ale keď napríklad uzdravuje chorých, takmer vždy povie uzdravenému: „tvoja viera ťa uzdravila“ (porov. Lk 17, 19). Preto je tak dôležité obnoviť a posilniť svoju vieru v božstvo Ježiša Krista, ak chceme nachádzať správne riešenia v našom živote a aj im uveriť. Lebo nie vždy sa budú Ježišove odporúčania zhodovať s našimi predstavami a očakávaniami. Napríklad: Ježiš nás pozýva každú nedeľu a prikázaný sviatok do Božieho chrámu na svätú omšu, ale dotyčný človek má na nedeľu iný plán. Podľa toho, čo si človek vyberie, dáva svedectvo, či verí alebo neverí, že pri svätej omši sa stretáva so živým Kristom, ktorý je od večnosti Boh s Otcom i Duchom Svätým. To je len jeden príklad.
Pravdu o božstve Ježiša Krista nosili v sebe Panna Mária i svätý Jozef. Božiemu Synovi Ježišovi sa takto prišli pokloniť aj traja mudrci z východu. Ak by neprijali pravdu o narodenom dieťati ako o Božom Synovi, neboli by mu dali dary – myrhu a najmä kadidlo a zlato, ktorými zvlášť zdôraznili jeho kráľovsko-božskú dôstojnosť, aj keď v ľudskom tele. Anjeli, to isté  zvestovali pastierom slovami: „Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán“ (Lk 2,11). A keď sa zadívame aj na koniec Ježišovho pozemského života, začujeme svedecký výkrik pohanského stotníka na Golgote: „On bol naozaj Boží Syn“ (Mt 27, 54).
Dnes na začiatku nového občianskeho roka na slávnosť Bohorodičky Panny Márie zvlášť si pripomíname túto hlbokú pravdu našej viery, z ktorej sa zrodil tak vznešený titul Panny Márie. Ale ako hovoria cirkevní otcovia, Máriina veľkosť vychádza oveľa viac z jej vernosti Bohu ako z vyvolenia, že sa stala Matkou Božieho Syna. Aj v našom živote je to tak. Je síce veľa, že sme boli pokrstení, pobirmovaní a prijali aj ďalšie sviatosti. Ale naša veľkosť v Božích očiach je o tom, ako sme verní Bohu, podľa prikázaní a evanjeliových odporúčaní, na ktorých je založené učenie Cirkvi. Očistený pohľad na Božieho Syna Ježiša Krista pomôže preklenúť aj všetko negatívne, čo môže byť v nás o Cirkvi ako nejaký nepríjemný nános. Dostávame novú príležitosť: byť pútnikmi nádeje, čo sa stane vtedy, ak obnovíme a hlavne očistíme svoj pohľad na Ježiša Krista a jeho Cirkev, lebo pre túto Cirkev sa Ježiš nielen narodil, ale aj zomrel na kríži a vstal z mŕtvych.
Prijmime teda pozvanie Svätého Otca Františka a celej Cirkvi a cez bránu, ktorou je Kristus, vstúpme na slávnosť Jubilejného roka, ktorá bude trvať celý rok. Môžeme tak viditeľne urobiť prejdením brán v Ríme, ale aj návštevou jubilejných chrámov v diecézach. V našej diecéze sú to chrámy: Katedrála Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave, Diecézna svätyňa Božieho milosrdenstva v Cinobani a farské kostoly v Brezne, v Lučenci, Gelnici a v Rimavskej Sobote. Tieto chrámy budú mať aj svoje viditeľné označenie. Tu by som si poslúžil príkladom. Keď v roku 1934 končil v Bulharsku službu nuncia Angelo Roncalli, neskorší pápež – dnes už svätý Ján XXIII., takto sa prihovoril zídeným ľuďom: „Priatelia moji..., v katolíckom Írsku podľa starobylej tradície na  Vianoce rodina zapáli sviecu pred domom. Má posvietiť na cestu Jozefovi a Márii, aby vedeli, že tam býva rodina ochotná prijať ich. Kdekoľvek budem, aj na konci sveta, každý z vás, ktorý sa ocitne ďaleko od svojho domova a pôjde okolo môjho domu, nájde pred ním zapálenú sviecu.“ Tak ako arcibiskup Angelo Roncalli pozýval ľudí, ktorých poznal v Bulharsku, tak každého z nás pozýva na tieto posvätné miesta milosrdný Ježiš a volá: „Poďte ku mne všetci! Rád vás privítam na týchto posvätných miestach, ktoré sú viditeľne označené.“
Označenie na ustanovených chrámoch v diecézach i v našej je pozvaním k návšteve nielen pre Svätú rodinu, ale pre každého z vás. Už teraz je pripravených veľa púti do týchto chrámov, o ktorých vás budú kňazi informovať a spolu s vami putovať na tieto milostivé miesta. Kňazi budú vo svojich príhovoroch vysvetľovať duchovný zmysel týchto podujatí a zvlášť význam a spôsob možností získavania úplných odpustkov. Pre našu Rožňavskú diecézu je Jubilejný rok 2025 aj vynikajúcou prípravou na slávenie 250. výročia diecézy v roku 2026. Preto vás aj v tomto roku pozývam k rozjímaniu nad mesačnými katechézami, ktoré sa k vám dostanú prostredníctvom rádia Lumen, alebo si ich stiahnete z našej webovej stránky. Nech teda celý rok 2025, ktorý dnes začíname je jednou veľkou oslavou Boha a našou celoročnou príležitosťou na obnovu a prehĺbenie duchovného života a na ozdravenie vzťahov v našich rodinách i v celej spoločnosti. Vyprosujem vám hojné Božie požehnanie a nech v našich srdciach je stále živé heslo dané na tento rok v našej diecéze: „Nech nám záleží na jednote s Ježišom, aby sme boli stále pútnikmi nádeje.“
K tomu vám žehnám v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.

Mons. Stanislav Stolárik
rožňavský biskup

Košice

Milí spolubratia kňazi, rehoľníci a rehoľníčky, milí bratia a sestry.

Vstupujeme do roku 2025, do roku v ktorom Cirkev na celom svete slávi tzv. Svätý rok – Jubileum. V predvečer sviatku Narodenia Pána sme mohli sledovať, ako pápež František otváral Svätú bránu na Bazilike sv. Petra. Minulú nedeľu, 29. decembra, sme si pripomenuli duchovný rozmer Jubilea pri otvorení tohto roku na miestnej úrovni. Konali sme tak v duchovnej jednote s biskupmi celého sveta, ktorí v tento deň určený pápežom, vyhlasovali v miestnych cirkvách začiatok tohto jubilea. Dnes v prvý deň roka Svätý Otec otvára Svätú bránu na Bazilike Santa Maria Maggiore – na chráme, ktorý je nám zvlášť blízky, keďže na jeho oltári získali schválenie a posvätenie naše liturgické knihy i Písmo v reči našich predkov. Zaslúžili sa o to naši slovanskí apoštoli sv. Cyril a Metod a ich žiaci – prví slovenskí pútnici do Ríma pred viac ako jedenásť a pol storočiami. Zakrátko po stopách týchto našich prvých pútnikov budú prúdiť do Ríma zástupy ďalších pútnikov a to aj zo Slovenska. Zamyslime sa teda teraz spoločne ešte raz nad niektorými univerzálnymi duchovnými aspektami putovania.
V čom vlastne spočíva hlbší význam pútí, či putovania, na akési posvätné miesto? Boží ľud vždy rád putoval na rozličné tzv. posvätné miesta, niektoré sa stali cieľom pútí kvôli svätosti nejakej osoby, iné sú zviazané s životom a utrpením Krista, ako je to v prípade Svätej zeme, či Jeruzalema, iné sa vyznačujú tým, že počas stáročí sa vyvinula tradícia, ktorá ich nejakým osobitným spôsobom spája so svätosťou v jej rôznych prejavoch.

Je však naozaj nevyhnutné putovať do ďalekých krajín, aby sme si uvedomili duchovné hodnoty? Nie je každé miesto na svete rovnako posvätné?

V istom zmysle je celý svet posvätný, pretože je Božím dielom a je posvätený vtelením Božieho Syna a teda každé miesto je „miesto sväté“. Na každom mieste sa totiž prejavuje Božia stvoriteľská i vykupiteľská vôľa. Svätosť miesta sa prejavuje, či uskutočňuje aj tým, ako ho človek duchovne vníma, ako prežije čas, ktorý na tomto mieste strávi, či sväto, alebo menej sväto. Každé miesto nášho života teda môžeme svojim životom „posvätiť“, ak v ňom napĺňame Boží plán našej svätosti, ale aj „znesvätiť“ ak v sebe, a na mieste, v ktorom žijeme necháme vládnuť porušovanie Božieho zákona, ak uprednostníme hriech v akejkoľvek podobe.

Život kresťana sa neraz definuje ako putovanie do nebeskej vlasti a preto konkrétna náboženská púť je len obrazom tohto univerzálneho povolania človeka-pútnika.

Čo vlastne charakterizuje skutočného pútnika? Čo je to putovanie, kto je to pútnik?

Všimnime si najprv len čisto vonkajšie znaky púte.

Aj dnes, aj napriek moderným dopravným prostriedkom, s púťou je predsa len spojená istá námaha. Človek sa musí odobrať zo svojho domova, niečo za sebou zanecháva. Je ochotný nechať to čo pozná, nechať zabehnutý každodenný spôsob života a podujať sa na niečo nové. Odvaha vykročiť na novú cestu je jedna zo známok putovania.

Zvyčajne človek neputuje sám a teda ďalším znakom pútnika, či putovania je to že pri púti sa vytvára spoločenstvo. Stačí si spomenúť na to, aké bolo dôležité vytvárať spoločenstvo práve v časoch, keď pre nás boli púte jednou z mála možností prejavenia žitej viery – a to najmä zoči voči tým spoločenským podmienkam, ktoré zatláčali do úzadia náboženský život. Na púťach sme sa cítili akosi silnejší, na púťach sme sa cítili byť časťou spoločenstva, spoločenstva Cirkvi.

Pútnik je človek ktorý si musí uvedomiť, že k životu potrebuje v skutočnosti dosť málo. Keď si má človek zbaliť kufor, alebo v prípade pešej púte, keď si chystá batoh, tak sa naozaj sústredí len na to podstatné. A zistí že naozaj, človek toho v skutočnosti až tak veľa nepotrebuje. A tak teda putovanie, nás učí zmyslu pre podstatné veci.

Pútnik si uvedomuje, že sám všetko nedokáže. Je závislý od iných, počnúc tými, ktorí mu pripravili miesto, ktorí mu na tejto púti pomáhajú, ktorí ho očakávajú, teda, že každý z nás ku svojmu životu potrebuje aj iných.

Pútnik si je vedomý aj toho, že k cieľu sa napreduje etapami. Nič sa nedosiahne hneď a naraz. Na jednotlivých etapách musí putujúci prekonávať vždy nové a rôzne prekážky, musí sa na nich občerstvovať, aby dosiahol vytúžený cieľ.

Toto sú teda vonkajšie znaky púte a putovania. Ako ich môžeme vnímať z duchovného pohľadu Cirkvi?

V duchovnom putovaní Cirkvi, ktorá je nazývaná aj Cirkvou putujúcou, si uvedomujeme, že kráčame ako spoločenstvo, ako Cirkev.

Pútnik málokedy kráča sám. Nedošiel by do cieľa. Obrazom tejto duchovnej púte je aj Cirkev, ktorá putuje spoločne, ktorá vytvára spoločenstvo, v ktorom si navzájom jednotliví putujúci pomáhajú.

Pútnik putuje po etapách. Náš duchovný život a život Cirkvi sa tiež odohráva v etapách, v etapách slávenia cirkevného roka, obdobia posvätných časov. V etapách slávenia jednotlivých sviatostí, ktoré sprevádzajú všetky fázy a stavy ľudského života.

Putujúca Cirkev si uvedomuje potrebu sústrediť sa na podstatné, na to čo je bytostné.

Pri púti sme závislí od ostatných. Tak isto aj na ceste našej spásy sa nikto nespasí sám. Do neba sa ide spoločne. K zatrateniu si každý môže – nedaj Bože – nájsť cestu sám.

Sme ľudia, ktorý veria v to, že život má akýsi zmysel. Hľadanie zmyslu a cieľa nášho putovania je dôležitou životnou otázkou pred ktorou však mnohí utekajú, alebo ktorú si možno ani radšej nekladú. Naše životné putovanie však má zmysel.

Nie sme tu náhodou, na ceste nekráčame sami a naša cesta má istý konkrétny cieľ, je to Boh, náš nebeský Otec. Najistejšia cesta ktorá vedie k nemu, vedie cez toho, ktorý o sebe povedal, „ja som cesta pravda aj život“, cez jeho jednorodeného Syna, Ježiša Krista.

Tento cieľ chceme neustále hlbšie spoznávať v spoločenstve ostatných bratov a sestier, putujúcich spolu s nami po cestách života, vedomí si závislosti jeden od druhého, vedomí si aj toho, že na našej životnej ceste potrebujeme v prvom rade otvorené srdce a až potom všetko ostatné a že každá vynaložená námaha stojí za to. Nech teda aj na našom životnom putovaní v tomto roku nás sprevádza túžba po dosiahnutí nášho konečného cieľa a po získaní hlbokej duchovnej dispozície putujúceho človeka, človeka, ktorý si je vedomý, že putuje k večnému Bohu, ktorý je prameňom i cieľom našej nádeje. Naša životná cesta tak bude cestou nádeje.

Jednotlivé aspekty Jubilejného roku, v ktorom sme pozvaní stať sa pútnikmi nádeje, nám pripomína bula pápeža Františka Nádej nezahanbuje o vyhlásení riadneho jubilea roku 2025. Počas celého tohto roku z nej môžeme čerpať inšpiráciu, pretože nám predstavuje naozaj široký pohľad na problémy súčasného človeka i na ich riešenie v duchu večných právd Evanjelia.
Predovšetkým sme ale všetci vyzývaní k ozrejmeniu si zmyslu duchovnej púte, ako prejavu osobnej viery, túžby po obnove života a vyjadreniu nádeje, ktorá je charakteristikou kresťana: Kresťanská nádej v skutočnosti ani neklame, ani nezahanbuje, pretože je založená na istote, že nič a nikto nás nikdy nebude môcť odlúčiť od Božej lásky: „Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč? [...] Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje. A som si istý, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“ (Rim 8, 35. 37 – 39)

Preto táto nádej neustupuje v ťažkostiach: je založená na viere a živená láskou, a tak umožňuje človeku napredovať v živote. Svätý Augustín o tom píše: „V žiadnom spôsobe života sa nedá žiť bez týchto troch sklonov duše: veriť, dúfať, milovať.“ (Nádej nezahanbuje, čl. 3)

K životu viery, nádeje a lásky vám všetkým v tomto Novom roku udeľujem svoje archijerejské požehnanie.

+ Cyril Vasiľ SJ
arcibiskup – košický eparchiálny biskup