Vatikán 21. decembra (VaticanNews) V piatok 20. decembra sa v Aule Pavla VI. uskutočnila tretia a posledná z meditácií k Vianociam kazateľa Pápežského domu na tému malosti, ktorá nie je obmedzením, ale pokorou, ktorá otvára priestor pre stretnutie. Podobenstvo o poslednom súde: na konci budeme súdení nielen podľa dobra, ktoré sme vykonali, ale predovšetkým podľa našej schopnosti urobiť sa malými.
V narodení Božieho Syna, ktorý bol na počiatku Slovom a ktorý sa stal malým a krehkým dieťaťom, ktoré ešte nehovorí, je obsiahnutá sila a veľkosť malosti. To zdôraznil páter Roberto Pasolini, kapucín, kazateľ Pápežského domu. Téma, ktorú si vybral pre adventný cyklus znie: „Dvere nádeje. K otvoreniu svätého roka prostredníctvom vianočného proroctva“.
Skrytá miera skutočnej Božej veľkosti
Po tom, čo sa kazateľ – v prvých dvoch kázňach 6. a 13. decembra – venoval dverám úžasu a dôvery, nás teraz vyzval, aby sme prekročili prah „malosti“: kľúčom k prístupu do Božieho kráľovstva podľa neho nie je obmedzenie alebo nedostatok, ale je to „pokorná a tichá“ sila, podobná sile semienka, ktoré v temnote zeme klíči a rastie. Skrytá miera skutočnej veľkosti Boha, ktorý sa s dôverou skláňa na úroveň druhého, aby ho sprevádzal v jeho raste, malosť je Pánovým „kritériom“, je to „miesto, kde sa môžu realizovať jeho rozhodnutia a prisľúbenia“, ako aj „vedomá voľba, vedená ‚túžbou vytvárať autentické vzťahy, kde sa uznáva právo druhého slobodne existovať, dýchať a vyjadrovať sa‘. V tomto zmysle byť malým znamená otvárať „priestor stretnutia, ktorý umožňuje každému byť sám sebou bez toho, aby sa prekrýval s druhým alebo rušil jeho jedinečnosť“.
Skôr ako človek začne konať dobro, musí sa urobiť malým
Na prehĺbenie tejto najjemnejšej a rozhodujúcej Božej vlastnosti páter Pasolini pozorne a nanovo číta podobenstvo o poslednom súde, ktoré rozpráva evanjelista Matúš (25, 31 – 46): v jeho najustálenejšom význame text hovorí, že na konci čias bude Pán súdiť ľudstvo podľa bratskej lásky. Ale vo svojom hlbšom význame, vysvetľuje kazateľ, podobenstvo hovorí, že jedného dňa budú môcť všetky národy, dokonca aj tie, ktoré neboli evanjelizované, vstúpiť do Božieho kráľovstva „prostredníctvom lásky uplatňovanej voči Pánovým najmenším bratom“. Z toho vyplýva „veľká a vážna zodpovednosť kresťanov“: potreba nielen „konať dobro druhým“, ale aj „umožniť to druhým, a tak vyjadriť to najlepšie zo svojej ľudskosti“ a urobiť z malosti „kritérium zhody a vernosti“ voči Bohu. Prvý význam podobenstva o poslednom súde, opakuje páter Pasolini, je teda práve tento: „Pred konaním dobra je dobré a potrebné pamätať na to, aby sme sa stali menšími“.
Malosť je aktom evanjelizácie
V skutočnosti Boh chce, aby jeho deti nielen vedeli milovať – dodáva kapucínsky páter –, ale aby vedeli aj to, ako sa nechať milovať druhými, a ponúkli im „príležitosť byť dobrými a veľkodušnými“. Je to „hlbší“ spôsob lásky, pokračuje páter Pasolini, v tom, že dáva priestor druhému, aby sa jeho ľudskosť „prejavila tým najlepším spôsobom“. V podstate človek miluje blížneho predovšetkým vtedy, keď sa k nemu priblíži „s odzbrojujúcou miernosťou“ a dovolí mu, aby „vyšiel v ústrety našej krehkosti a prijal ju“, čím uvádza do praxe „najťažšie umenie, ktorým nie je milovať, ale nechať sa milovať“. Malosť je vnímaná ako mimoriadne plodný „štýl života“ a ľudskosti, stáva sa „aktom skutočnej evanjelizácie“, pretože stavia druhého do pozície, kedy môže prejaviť gestá bratskej lásky.
Príklad svätého Františka z Assisi
Ako príklad páter Pasolini uvádza svätého Františka z Assisi, ktorý urobil z malosti „kritérium nasledovania“ Pána a „súčasť našej najhlbšej identity“. Stalo sa tak najmä pri stretnutí Chudáčika so sultánom Malik-al-Kamilom: po tomto stretnutí sultán síce nekonvertoval, ale napriek tomu Františka prijal a staral sa oňho, pričom využil príležitosť, ktorú mu svätec ponúkol, aby vyjadril to najlepšie zo seba. „Kresťania,„ pokračoval kazateľ, nemajú ‚monopol‘ na dobrotu“, ale musia umožniť aj iným, aby ju uskutočňovali.
Snaha stať sa autentickejším bez toho, aby sme súdili druhých
Páter Pasolini sa potom zastavil pri ďalšom zásadnom aspekte podobenstva o poslednom súde: to, ako vysvetľuje, nás pozýva pozastaviť všetky ľudské súdy, ktoré majú tendenciu byť vynášané predčasne, teda pred posledným súdom. Preto, hovorí kazateľ, by sme namiesto podobenstva o „všeobecnom súde“ mali hovoriť o podobenstve „o konci všetkých súdov“, pretože ak prestaneme súdiť blížneho – čo nám neprislúcha –, môžeme sa sústrediť na to, na čom skutočne záleží: aby sme boli „čoraz viac nezištní, aby sme sa čo najviac vzdialili od ‚ekonomickej‘ logiky, podľa ktorej robíme veci iba s cieľom mať zisk“.
Vďačnosť sa nedá kúpiť, ale je zadarmo
Ak sa ľudstvo vyhne oportunistickým očakávaniam a dynamike, bude môcť prejsť jedinou skutočnou cestou: cestou „úplnej nezištnosti“. Vtedy prestane robiť gestá, ktorými má tendenciu kupovať si vďačnosť druhých, a poruší pravidlo porovnávania, podľa ktorého meria svoju vlastnú hodnosť. Len tak, zdôrazňuje opäť páter Pasolini, bude možné otvoriť sa „hlbokému a konkrétnemu šťastiu“, prekonať strach z bezcennosti a začať sa rozdávať, „dovoliť druhým, aby urobili to isté s nami“.
Hodnota nevedomého dobra
Práve „nevedomé dobro“ je teda skutočným kľúčom k vstupu do Božieho kráľovstva, to dobro, ktoré vykonáme bez toho, aby sme si to uvedomovali, ale ktoré budú môcť rozpoznať iní. Potom, na konci času – vysvetľuje kazateľ – bude „veľkým prekvapením“ zistenie, že Boh „od nás nič neočakával, okrem veľkej túžby vidieť nás, ako sa mu podobáme v láske“. V ten deň nebude záležať na tom, „koľko dobrých alebo zlých skutkov sme vykonali, ale na tom, či sme ich dokázali prijať a stať sa sami sebou v plnosti“.
Vtelenie malosti, aby sme sa podelili o nádej
Nakoniec, s blížiacimi sa Vianocami a jubilejným rokom nás páter Pasolini vyzýva, aby sme sa „rozhodli vteliť malosť, aby sme sa podelili o nádej evanjelia“ vo svete, ktorý sa zdá byť „nepriateľský alebo ľahostajný“, ale ktorý v skutočnosti len čaká na stretnutie s „milosrdnou tvárou Otca v krehkom, ale vždy milujúcom tele jeho detí“. „Prejsť svätou bránou jubilejného roka s veľkou úprimnosťou,“ zopakoval, „bez obáv, že by sme museli ukázať iný profil, než aký si Cirkev dokázala vytvoriť počas stáročí, by mohlo byť skutočne veľkou nádejou“. Meditácia sa zakončila modlitbou svätého roka, aby Pánova milosť premenila ľudí na „usilovných pestovateľov semien evanjelia“ v „dôvernom očakávaní nového neba a novej zeme“.
Isabella Piro – VaticanNews
Preklad Martin Jarábek
