Bratislava 18. decembra (TK KBS) „Aj dnešný človek môže mať hlboké mystické zážitky s Bohom. Mystici však boli svätí ľudia hlbokej pokory, silnej viery a nezištnej lásky. Väčšinou boli vystavení obrusovaniu hrán svojich neľahkých charakterov. Boli to ľudia sebazapierania a obety,“ hovorí prešovský arcibiskup metropolita Jonáš Maxim v rozhovore o mystike, ktorý poskytol Novému mestu.
Vo svojej podstate sme stvorení pre vzťah. Možno prirovnať dozrievanie ľudského vzťahu k vzťahu s Bohom?
Áno, možno to prirovnať, ale je tu jeden podstatný rozdiel. Vzťah medzi dvomi ľuďmi na tejto zemi je stále vzťahom medzi dvomi nedokonalými bytosťami, a teda je stále sprevádzaný bolesťou vo väčšej alebo menšej miere.
Vzťah medzi Bohom a človekom je vzťahom medzi dvomi bytosťami, kde človek je nedokonalý, a teda zo strany človeka mu stále čosi chýba, kým zo strany Boha je tento vzťah stále na sto percent, stále! Ba ešte viac, Boh vo svojej láske vypĺňa aj tie jamy, ktoré vznikajú našou nedokonalosťou; preto dal svojho jednorodeného Syna za nás, aby vyplnil priepasť, ktorú človek urobil a nebolo ju možné ľudsky vyplniť. Boh vo svojej láske ide do nepochopiteľného extrému a robí to za nás. On robí to, čo môže robiť iba ten, kto má lásku; ten, kto je Láska. To, že Boh je stále verný, ba ešte viac, že vychádza v ústrety, je veľmi podstatný rozdiel.
Akoby Boh, náš Stvoriteľ, nám hovoril v hĺbke srdca a našej podstaty: na veky je pravdou a nik na tom nemôže nič zmeniť, že ty, človeče, že my dvaja si navzájom patríme!
V ľudských vzťahoch sa vzájomne obohacujeme, aj keď milujeme nezištne a zdanlivo nič nedostávame naspäť. Čím nás obohacuje vzťah s Bohom?
Vzťah s Bohom nás obohacuje Bohom samotným – alebo samotným vzťahom s ním. A keďže svätý evanjelista Ján hovorí, že Boh je láska, my v to veríme a je to hlboká pravda, tak tou istou hlbokou a nezmeniteľnou pravdou je, že Boh nám vo vzťahu s nami dáva lásku. Rozmenené na drobné: dáva každému možnosť byť milovaný a milovať. To je asi to najpodstatnejšie.
Boh nám, každému jedincovi z ľudského rodu, cez slová svojmu Synovi Ježišovi pri krste v Jordáne a neskôr na hore Tábor hovorí: ty si môj milovaný syn, ty si moja milovaná dcéra. Akoby Boh, náš Stvoriteľ, nám šepkal a hovoril nevysloviteľným hlasom v hĺbke srdca a našej podstaty: na veky je pravdou a nik na tom nemôže nič zmeniť, že ty, človeče, že my dvaja si navzájom patríme!
Na vzťah – aj s Bohom – je potrebný priestor, čas, prostriedky, vzájomná úcta a láska, dobrodenia, oslava a chvála, prosby a hovorenie, ale aj mlčanie a ticho, žasnutie, nerozumenie si, prijímanie sa, hlboká dôvera a nakoniec úprimná obeta a zriekanie sa.
...
Doposiaľ sme hovorili o ľuďoch veriacich. Sú do vzťahu s Bohom pozvaní aj inoveriaci?
Určite. Veď sv. Katarína Sinajská alebo Alexandrijská bola neveriaca a v mystickom zážitku pochopila, že Ježiš Kristus je jej ženíchom, a neskôr, keď bola vo väzení, že Boh je Trojica, a pritom ešte nebola ani pokrstená.
Ja sám som bol svedkom toho, ako jeden nepokrstený ukrajinský vojak prišiel ku mne plný strachu o život, aby som mu pomohol uveriť v Boha. Zaviedol som ho do kaplnky pred ikonu Krista, hovoriac mu: „Tu je obraz môjho Spasiteľa, rozprávaj sa s ním. On ti dá to, čo potrebuješ.“ A bol som svedkom hlbokej premeny toho vojaka, ktorý tam, pred ikonou Krista, ako stratený syn našiel v hlbokom rozhovore bez slov svojho brata, priateľa, sprievodcu a milujúceho Otca v jednej osobe. Z kaplnky odchádzal úplne iný človek, ktorého tvár plápolala ohňom lásky k tomu, kto ho naozaj miluje.
Bohu nič nie je nemožné!
Môžu si aj neveriaci ľudia vybudovať vzťah s Bohom, v ktorého neveria?
Odpoviem vám na túto otázku iba jednou vetou, parafrázujúc sv. Jána: Bohu nič nie je nemožné, on jednoducho miluje, stojí pri dverách a klope a ten, kto mu otvorí, k nemu vojde a budú spolu za stolom…
Zdroj: Nové mesto/nm.sk (publikované so súhlasom redakcie)
