Vatikán 18. decembra (TK KBS) Pápež František začal novú sériu stredajších katechéz, ktoré budú pokračovať počas celého Jubilejného roka. Ich témou je: „Ježiš Kristus, naša nádej“, pretože, ako zdôraznil Svätý Otec, on je cieľom našej púte a on sám je cestou, po ktorom treba kráčať. Dnešná katechéza bola venovaná Ježišovmu rodokmeňu.

Videozáznam

Zdroj: VaticanNews

Čítanie: Mt 1,1 – 3.15 – 16
Rodokmeň Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho.

Abrahám mal syna Izáka, Izák Jakuba, Jakub Júdu a jeho bratov, Júda Faresa a Záru z Tamary. […] Salmon mal syna Bóza z Rachaby, Bóz Obeda z Rút. Obed Jesseho a Jesse kráľa Dávida. Dávid mal syna Šalamúna z Uriášovej ženy. […]. Matan mal syna Jakuba, Jakub mal syna Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus.

1. katechéza z cyklu Ježiš Kristus, naša nádej, I. Ježišovo detstvo: Ježišov rodokmeň (Mt 1,1 – 17).
Vstup Božieho Syna do dejín

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Dnes začíname cyklus katechéz, ktorý bude prebiehať počas celého Jubilejného roka. Témou tohto cyklu katechéz je „Ježiš Kristus, naša nádej“: on je totiž cieľom nášho putovania a on sám je cestou, po ktorej máme kráčať.

Prvá časť sa bude zaoberať Ježišovým detstvom, o ktorom nám rozprávajú evanjelisti Matúš a Lukáš (porov. Mt 1 – 2; Lk 1 – 2). Evanjeliá o Ježišovom detstve rozprávajú o panenskom počatí Ježiša a o jeho narodení z Máriinho lona. Pripomínajú mesiášske proroctvá, ktoré sa v ňom napĺňajú, a hovoria o zákonnom otcovstve Jozefa, ktorý zaštepuje Božieho Syna do „kmeňa“ Dávidovho rodu. Predstavuje sa nám Ježiš ako novorodenec, ako dieťa i dospievajúci chlapec, podriadený svojim rodičom a zároveň vedomý si toho, že je úplne oddaný Otcovi a jeho kráľovstvu. Rozdiel medzi oboma evanjelistami spočíva v tom, že kým Lukáš rozpráva o udalostiach očami Panny Márie, Matúš tak robí očami Jozefa a trvá na takomto neslýchanom otcovstve.

Matúš začína svoje evanjelium a celý novozákonný kánon „rodokmeňom Ježiša, syna Dávidovho, syna Abrahámovho“ (Mt 1, 1), ktoré sme práve počuli. Je to zoznam mien, ktoré sa vyskytujú už v hebrejskom Písme, aby ukázal pravdivosť dejín a pravosť ľudského života. V skutočnosti je „rodokmeň Pána pravdivou históriou, v ktorej sú prítomné niektoré problematické mená a zdôrazňuje sa hriech kráľa Dávida (porov. Mt 1, 6). Všetko však končí a prekvitá v Panne Márii a v Kristovi (porov. Mt 1, 16)“ (List o obnove štúdia cirkevných dejín, 21. novembra 2024). Potom sa objavuje pravosť ľudského života, ktorá prechádza z jednej generácie na druhú a prináša tri veci: meno, ktoré zahŕňa jedinečnú identitu a poslanie, príslušnosť k rodine a národu, a napokon priľnutie viery k Bohu Izraela.

Rodokmeň je literárny žáner, teda vhodná forma na odovzdanie veľmi dôležitého posolstva – nikto si nedáva život sám, ale dostáva ho ako dar od iných. V tomto prípade ide o vyvolený národ a o toho, kto zdedí dedičstvo.
Na rozdiel od starozákonných rodokmeňov, kde sa objavujú len mužské mená, pretože v Izraeli je to otec, kto synovi určuje meno, sa však v Matúšovom zozname Ježišových predkov objavujú aj ženy. Nájdeme ich päť: Tamara, Júdova nevesta, ktorá po ovdovení predstiera, že je prostitútka, aby zabezpečila manželovi potomstvo (porov. Gn 38). Rachab, prostitútka z Jericha, ktorá umožní židovským vyzvedačom vojsť do zasľúbenej zeme a zmocniť sa jej (porov. Jn 2). Moabčanka Rút, ktorá v rovnomennej knihe zostáva verná svojej svokre, stará sa o ňu a stane sa prababkou kráľa Dávida. Betsabe, s ktorou sa Dávid dopúšťa cudzoložstva a po tom, čo nechá zabiť jej manžela, splodí Šalamúna (porov. 2 Sam 11), a napokon Mária z Nazareta, manželka Jozefa z Dávidovho rodu: z nej sa narodí Mesiáš, Ježiš.

Prvé štyri ženy nespája to, že sú hriešnice, ako sa niekedy hovorí, ale to, že sú cudzinkami, nie sú z Izraelského ľudu. Matúš poukazuje na to, že, ako napísal Benedikt XVI., „prostredníctvom nich... vstupuje do Ježišovho rodokmeňa svet pohanov – zviditeľňuje sa jeho poslanie pre Židov i pohanov“ (Ježišovo detstvo, Miláno – Vatikán 2012, 15).

Kým predchádzajúce štyri ženy sa spomínajú popri mužovi, ktorý sa z nich narodil, alebo popri tom, ktorý ho splodil, Mária na druhej strane získava osobitnú dôležitosť: ona predstavuje nový začiatok, ona sama je novým začiatkom, pretože v jej príbehu už nie je protagonistom rodu ľudská bytosť, ale sám Boh. Jasne to vidieť zo slovesa „narodil sa“: „Jakub mal syna Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus“ (Mt 1, 16). Ježiš je synom Dávida, ktorého Jozef začlenil do tohto rodu a ustanovil za Mesiáša Izraela, ale je aj synom Abraháma a cudziniek, a preto je predurčený byť „svetlom pohanov“ (porov. Lk 2, 32).
Boží Syn, zasvätený Otcovi s poslaním zjaviť jeho tvár (porov. Jn 1, 18; Jn 14, 9), vstupuje do sveta ako všetci ľudskí synovia, a to natoľko, že v Nazarete ho budú nazývať „synom Jozefovým“ (Jn 6, 42) alebo „synom tesára“ (Mt 13, 55). Pravý Boh a pravý človek.

Bratia a sestry, prebuďme v sebe vďačnú spomienku na našich predkov. A predovšetkým ďakujme Bohu, ktorý nás prostredníctvom Matky Cirkvi zrodil k večnému životu, k Ježišovmu životu, ktorý je našou nádejou. Vďaka.

Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – VaticanNews, Andrej Klapka, Martin Jarábek