Korzika 15. decembra (VaticanNews) Musíme na seba vždy myslieť ako na spolupracovníkov Božej milosti, povedal pápež František kňazom a zasväteným osobám na Korzike pred modlitbou Anjel Pána. Poprosil ich, aby odpúšťali vo sviatosti zmierenia všetkým a povzbudil ich, aby si pestovali zmysel pre humor a neboli ako páv, ale aby v centre pozornosti mali Boha.
PLNÉ ZNENIE príhovoru Svätého Otca:
Modlitba Anjel Pána s biskupmi, kňazmi a diakonmi, zasvätenými a seminaristami, Katedrála Nanebovzatia Panny Márie
Drahí bratia biskupi, drahé zasvätené sestry, drahí kňazi, diakoni, zasvätení a seminaristi!
Som v tejto krásnej krajine len počas jedného dňa, ale želal som si, aby som sa s vami mohol aspoň na chvíľu stretnúť a pozdraviť vás. To mi dáva príležitosť, aby som vám predovšetkým poďakoval: ďakujem vám, pretože ste tu, s darovaným životom; ďakujem vám za vašu prácu, za vaše každodenné nasadenie; ďakujem vám, pretože ste znamením milosrdnej Božej lásky a svedkami evanjelia. Potešilo ma, keď som mohol pozdraviť jedného z vás: má 95 rokov a 70 rokov kňazstva! A toto je krása povolania. Ďakujem ti, brat, za tvoje svedectvo! Ďakujem veľmi pekne!
A od slova „ďakujem“ sa hneď obraciam k Božej milosti, ktorá je základom kresťanskej viery a každej formy zasvätenia v Cirkvi. V európskom kontexte, v ktorom sa nachádzame, nie je núdza o problémy a výzvy týkajúce sa odovzdávania viery a vy s tým každý deň počítate a zisťujete, že ste malí a krehkí: nie ste veľmi početní, nemáte silné prostriedky, prostredie, v ktorom pôsobíte, nie je vždy priaznivé na prijatie evanjeliového ohlasovania. A niekedy mi to pripomína jeden film, pretože niektorí ľudia sú ochotní prijať evanjelium, ale nie „hovorcu“. V tom filme bola táto veta: „Hudba áno, ale hudobníka nie“. Zamyslite sa nad tým, nad vernosťou odovzdávania evanjelia. To nám pomôže. A predsa táto kňazská chudoba, chcel by som povedať, je však požehnaním! Prečo? Pretože nás zbavuje domnienky, že to robíme sami, učí nás považovať kresťanskú misiu za niečo, čo nezávisí od ľudských síl, ale predovšetkým od pôsobenia Pána, ktorý vždy pracuje a koná s tým málom, ktoré mu môžeme ponúknuť.
Nezabúdajme na to: Pán je v centre. Nie ja som v centre, ale Boh. U nás, namyslenému kňazovi, ktorý sa stavia do stredu, hovoríme: toto je kňaz yo, me, mí, conmigo, para mí. Ja, mne, so mnou, pre mňa. Avšak takto to nejde, Pán je v strede. Toto by si mal azda každé ráno, pri východe slnka, každý pastier, každý zasvätený človek opakovať v modlitbe: aj dnes, v mojej službe, nie ja som v strede, ale Boh, Pán. Hovorím to preto, lebo svetskosť v sebe skrýva nebezpečenstvo márnivosti. Byť ako páv. Prílišné hľadenie na seba. Je to márnivosť. A márnivosť je zlá neresť s nepríjemným zápachom. Byť ako páv.
Prvenstvo Božej milosti však neznamená, že môžeme pokojne spať bez toho, aby sme prevzali zodpovednosť. Naopak, musíme myslieť na seba ako na „spolupracovníkov Božej milosti“ (porov. 1 Kor 3, 9). A tak sa pri kráčaní s Pánom každý deň vraciame k základnej otázke: Ako žijem svoje kňazstvo, svoje zasvätenie, svoje učeníctvo? Som blízko Ježiša?
Keď som bol na pastoračných návštevách v jednej diecéze, stretol som sa s niekoľkými dobrými kňazmi, ktorí veľmi, veľmi tvrdo pracovali. „ Povedz mi, čo robíš večer?“ – „Som unavený, dám si niečo na jedenie a potom si idem ľahnúť, aby som si trochu oddýchol, pozerám na televíziu.“ – „A ty nechodíš do kaplnky, aby si pozdravil svojho šéfa?“ – „Ach, to nie...“ – „A ty, predtým ako ideš spať, pomodlíš sa Zdravas Mária? Buď aspoň zdvorilý: príď ku kaplnke a povedz: Dovidenia, ďakujem pekne, uvidíme sa zajtra. Nezabúdajte na Pána! Pán je na začiatku, uprostred a na konci dňa. On je náš Vodca. A on je vodca, ktorý pracuje tvrdšie ako my! Nezabúdajte na to.
Položte si túto otázku: Ako žijem učeníctvo? Prosím vás, aby ste si ju zapísali do srdca, nepodceňujte ju, a nepodceňujte potrebu tohto rozlišovania, tohto nazerania dovnútra, aby sme neboli „zomletí“ v behu dňa a vonkajších činnostiach a nestratili vnútornú dôslednosť. Rád by som vám zanechal dvojakú výzvu: starajte sa o seba a starajte sa o druhých.
Na prvom mieste: Starajte sa o seba. Pretože kňazský alebo rehoľný život nie je „áno“, ktoré povieme raz a navždy. V živote s Pánom sa nežije z úspor! Naopak, každý deň sa musí obnovovať radosť zo stretnutia s ním, každú chvíľu musíme znova načúvať jeho hlasu a rozhodnúť sa ho nasledovať, aj v čase pádu. Postav sa, pozri na Pána: „Prepáč, pomôž mi ísť ďalej“. Táto bratská a synovská blízkosť.
Pamätajme na toto: náš život sa prejavuje v obetovaní seba samého, ale čím viac sa kňaz, rehoľník, rehoľníčka rozdávajú, obetujú, pracujú pre Božie kráľovstvo, tým viac je potrebné, aby sa starali aj o seba. Kňaz, rehoľník, diakon, ktorý zanedbáva seba, nakoniec zanedbáva aj tých, ktorí sú mu zverení. Na to potrebujeme malé „pravidlo života“ – rehoľníci ho už majú –, ktoré zahŕňa každodenné stretnutie sa pri modlitbe a Eucharistii, rozhovor s Pánom, každý podľa svojej vlastnej spirituality a štýlu.
A ešte by som chcel dodať: zachovať si niekoľko okamihov samoty, mať brata alebo sestru, s ktorými sa môžeme slobodne podeliť o to, čo nosíme v srdci – kedysi sa nazývali duchovný vodca, duchovná vodkyňa –, pestovať niečo, čo nás baví, nie na zabíjanie času, ale na zdravý oddych od únavy zo služby. Služba unavuje. Treba sa báť tých ľudí, ktorí sú stále aktívni, stále v centre diania, ktorí možno z prílišnej horlivosti nikdy neodpočívajú, nikdy si nedoprajú prestávku pre seba. Bratia, to nie je dobré, sú potrebné miesta a chvíle, v ktorých sa každý kňaz a každá zasvätená osoba stará o seba. A nie preto, aby ste si dali urobiť lifting, aby ste vyzerali lepšie, nie preto, ale aby ste sa porozprávali so svojím priateľom, s Pánom a najmä so svojou Matkou – neopúšťajte, prosím, Pannu Máriu – aby ste sa porozprávali o svojom živote, o tom, ako sa vám darí. A vždy na to majte aj spovedníka, aj nejakého priateľa, ktorý vás dobre pozná a s ktorým sa môžete porozprávať a urobiť dobré rozlíšenie. Kňazské „plesne“ nie sú dobré!
A táto starostlivosť zahŕňa aj niečo iné: bratstvo medzi sebou. Učíme sa deliť nielen o námahu a výzvy, ale aj o radosť a priateľstvo medzi nami: Váš biskup hovorí niečo, čo sa mi veľmi páči, a to, že je dôležité prejsť od „Knihy nárekov“ ku „Knihe piesní“. Robíme to veľmi málo. Máme radi lamentácie! A ak si chudák biskup v to ráno zabudol svoje solideo: „Ale pozri sa na biskupa...“. Nájde niečo na klebetenie o biskupovi. Je to pravda, biskup je hriešnik ako každý z nás. Sme predsa bratia! Zmeňte „Knihu nárekov“ na „Knihu piesní“. Toto je dôležité, hovorí o tom aj žalm: „Môj nárek si premenil na tanec“ (Ž 30, 12). Podeľme sa o radosť z toho, že sme Pánovými apoštolmi a učeníkmi! O radosť sa treba deliť. Inak miesto, ktoré musí zaujať radosť, zaujme ocot. Je škaredé nájsť kňaza s roztrpčeným srdcom. Je to škaredé. „Ale prečo si taký?“ – „Eh, lebo ma biskup nemá rád... Pretože za biskupa vymenovali toho druhého a nie mňa... Pretože... Pretože...“. Sťažnosti. Prosím, zastavte sa pred sťažnosťami, pred závisťou. Závisť je „žltá“ neresť. Prosme Pána, aby naše sťažovanie sa zmenil na tanec, aby nám dal zmysel pre humor, evanjeliovú jednoduchosť.
Druhá vec je: starostlivosť o druhých. Poslanie, ktoré každý z vás dostal, má vždy len jeden cieľ: priniesť Ježiša druhým, dať srdciam útechu evanjelia. Rád tu pripomínam chvíľu, keď sa apoštol Pavol chystá vrátiť do Korintu a píše komunite: „A ja veľmi rád vynaložím všetko, ba aj seba samého vydám za vaše duše.“ (2 Kor 12, 15). Obetovať sa za duše, dať v obeť seba samého za tých, ktorí sú nám zverení. A spomínam si na mladého svätého kňaza, ktorý nedávno zomrel na rakovinu. Žil v slume s najchudobnejšími ľuďmi. Hovorieval: „Niekedy mám chuť zatvoriť okno tehlou, pretože ľudia prichádzajú v každú hodinu, a keď im neotvorím, klopú na okno". Kňaz so srdcom otvoreným pre všetkých, bez rozdielov.
Počúvať, byť blízko ľuďom, to je tiež pozvaním, aby sme našli v dnešnom kontexte najúčinnejšie pastoračné spôsoby evanjelizácie. Nebojte sa meniť, prehodnocovať staré modely, obnovovať aj jazyk viery a učiť sa, že misijné poslanie nie je záležitosťou ľudských stratégií: je to predovšetkým záležitosť viery. Starostlivosť o druhých: o tých, ktorí čakajú na Ježišovo slovo, o tých, ktorí sa od neho vzdialili, o tých, ktorí potrebujú usmernenie alebo útechu pre svoje utrpenie. Starať sa o všetkých, vo formácii a najmä v stretnutí. Stretávať sa s ľuďmi tam, kde žijú a pracujú, to je dôležité. A potom jedna vec, ktorá je pre mňa dôležitá: prosím, vždy odpúšťajte. A odpúšťajte všetko. Odpusťte všetko a vždy. Kňazom pri sviatosti zmierenia hovorím, aby sa príliš nepýtali. Počúvajte a odpúšťajte. Istý kardinál – ktorý je trochu konzervatívny, trochu kockatý, ale je to skvelý kňaz – v jednej prednáške kňazom povedal: „Ak sa niekto [pri spovedi] začne zajakávať, lebo sa hanbí, poviem mu: To je v poriadku, chápem to, prejdite na niečo iné. V skutočnosti som nič nepochopil, ale On [Pán] pochopil“. Prosím, netrápte ľudí v spovednici: kde, ako, kedy, s kým... Vždy odpúšťajte, vždy odpúšťajte! V Buenos Aires je jeden dobrý kapucínsky rehoľník, ktorého som vo veku 96 rokov vymenoval za kardinála. Vždy má dlhý rad ľudí, pretože je dobrý spovedník, chodieval som k nemu aj ja. Tento spovedník mi raz povedal: „Počúvaj, niekedy mám škrupule, že príliš odpúšťam.“ – „A čo urobíš?“ – „Idem sa pomodliť a poviem: Pane, prepáč mi, odpustil som príliš veľa. Ale hneď si poviem: Ale keď si to bol ty, kto mi dal zlý príklad!" Vždy odpúšťajte. Odpúšťajte všetko. A to hovorím aj rehoľníčkam a rehoľníkom: Odpustite, zabudnite, keď nám urobia niečo zlé, ambiciózne spoločenstvo bojuje... Odpustite. Pán nám dal príklad: odpúšťajte všetko a vždy! Všetkým, každému. A ja sa vám priznám: mám za sebou už 55 rokov kňazstva, áno, predvčerom som ich mal 55, a nikdy som neodoprel rozhrešenie. A spovedám sa rád, veľmi rád. Vždy som hľadal spôsoby, ako odpustiť. Neviem, či je to dobré, či mi Pán dá.... Ale toto je moje svedectvo.
Drahé sestry a bratia, z celého srdca vám ďakujem a prajem vám službu plnú nádeje a radosti. Ani vo chvíľach únavy či skľúčenosti nepoľavujte. Obráťte svoje srdcia späť k Pánovi. Nezabudnite plakať pred Pánom! On sa zjavuje a dá sa nájsť, ak sa staráte o seba a o druhých. Takto ponúka útechu tým, ktorých povolal a poslal. Choďte vpred s odvahou, on vás naplní radosťou.
Teraz sa v modlitbe obraciame k Panne Márii. V tejto katedrále, pomenovanej podľa jej nanebovzatia, si ju veriaci ľud uctieva ako patrónku a Matku milosrdenstva, „Madunnuccia“. Z tohto stredomorského ostrova k nej vznášame prosbu o pokoj: pokoj pre všetky krajiny, ktoré hraničia s týmto morom, najmä pre Svätú zem, kde Panna Mária porodila Ježiša. Mier pre Palestínu, Izrael, Libanon, Sýriu, pre celý Blízky východ! Pokoj sužovanému Mjanmarsku. A nech Svätá Bohorodička vyprosí vytúžený mier pre ukrajinský a ruský národ. Sú to bratia – „Nie, otče, sú to bratranci!“ – Sú bratranci, bratia, neviem, ale nech si porozumejú! Pokoj! Bratia, sestry, vojna je vždy porážkou. A vojna v rehoľných spoločenstvách, vojna vo farnostiach je vždy porážkou, vždy! Nech nám Pán dá všetkým pokoj.
A modlime sa za obete tornáda, ktorý v uplynulých hodinách zasiahol súostrovie Mayotte. Som duchovne blízko všetkým, ktorých táto tragédia postihla.
A teraz sa všetci spoločne pomodlime modlitbu Anjel Pána.
Preklad Martin Jarábek
