Korzika 15. decembra (VaticanNews) Toto duchovné zlo, ktoré sa prejavuje skľúčenosťou, rozčarovaním a smútkom, je rozšírené „najmä tam, kde sa rozmáha konzumizmus“, povedal pápež v homílii počas svätej omše v Ajacciu počas svojej jednodňovej apoštolskej návštevy Korziky. Vyjadril svoju radosť z toho, že vidí veľa detí. Požiadal o starostlivosť o starších ľudí.
PLNÉ ZNENIE homílie Svätého Otca
Svätá omša, Place d'Austerlitz, Korzika
Ľud sa pýta Jána Krstiteľa: „Čo teda máme robiť?“ (Lk 3, 10). Je to otázka, ktorú treba pozorne počúvať, pretože vyjadruje túžbu po obnove života, po jeho zmene k lepšiemu. Ján ohlasuje príchod dlho očakávaného Mesiáša: tí, čo počúvajú Krstiteľovo kázanie, sa chcú na toto stretnutie pripraviť, na stretnutie s Mesiášom, na stretnutie s Ježišom.
Evanjelium podľa Lukáša dosvedčuje, že túto túžbu po obrátení vyjadrujú práve tí najvzdialenejší: nie tí, ktorí sa zdali byť najbližšími, nie farizeji a znalci zákona, ale vzdialení, mýtnici, ktorí boli považovaní za hriešnikov a vojaci, sa pýtajú: „Učiteľ, čo máme robiť?“ (Lk 3, 12). To je dobrá otázka, ktorú si možno dnes pred spaním každý z nás môže povedať ako modlitbu: „Pane, čo mám urobiť, aby som pripravil svoje srdce na Vianoce?“ Tí, ktorí sa považujú za spravodlivých, sa neobnovujú. Na druhej strane tí, ktorí sa považovali za verejných hriešnikov, sa chcú obrátiť od nečestného a násilného správania k novému životu. Vzdialení sa stávajú blízkymi, keď sa nám Kristus priblíži. Ján v skutočnosti odpovedá colníkom a vojakom takto: Konajte spravodlivo, buďte čestní a poctiví (porov. Lk 3, 13 – 14). Osobitne sa týka posledných a vylúčených, Pánovo ohlasovanie prebúdza svedomie, pretože prichádza zachrániť, a nie odsúdiť stratených (porov. Lk 15, 4 – 32). A to najlepšie, čo môžeme urobiť, aby nás Ježiš zachránil a vyhľadal, je povedať o sebe pravdu: „Pane, som hriešnik. Všetci tu sme hriešnymi. „Pane, som hriešnik.“ A tak pristupujeme k Ježišovi s pravdou, nie s make-upom nepravdivej spravodlivosti. On totiž prichádza zachrániť práve hriešnikov.
Preto si dnes položme otázku, ktorú zástupy adresovali Jánovi Krstiteľovi. Počas tohto adventného obdobia nájdime odvahu opýtať sa bez strachu: „Čo mám urobiť?“. Pýtajme sa úprimne, aby sme si pripravili pokorné a dôverujúce srdce pre prichádzajúceho Pána.
Sväté písmo, ktoré sme počuli, nám dáva dva spôsoby očakávania Mesiáša: podozrievavé očakávanie a radostné očakávanie. Človek môže čakať na spásu s týmito dvoma postojmi: s podozrievavým čakaním a s radostným čakaním. Zamyslime sa nad týmito duchovnými postojmi.
Prvý spôsob očakávania, ten podozrievavý, je plný nedôvery a úzkosti. Kto má myseľ zamestnanú myšlienkami zameranými na seba, stráca radosť svojej duše: namiesto toho, aby bdel s nádejou, pochybuje o budúcnosti. Celý zaujatý svetskými projektmi neočakáva dielo Prozreteľnosti. Nevie čakať s nádejou, ktorú nám dáva Duch Svätý. A vtedy prichádza spásonosné slovo svätého Pavla, ktoré prebúdza z tejto letargie: „O nič nebuďte ustarostení“ (Flp 4, 6). Keď sa nás zmocní úzkosť, vždy nás zničí. Bolesť je jedna vec, fyzická bolesť, morálna bolesť z nejakého nešťastia v rodine..., utrpenie je druhá vec. Kresťania nesmú žiť v úzkosti. Nebuďte utrápení, sklamaní, smutní. Aké rozšírené sú dnes tieto duchovné neduhy, najmä tam, kde sa rozmáha konzumný spôsob života! V týchto dňoch som videl v Ríme na uliciach veľa ľudí, ktorí chodia nakupovať, nakupujú s úzkosťou konzumu, ktorý potom zmizne a nič po sebe nezanechá. Takáto spoločnosť, ktorá žije konzumom, starne nespokojná, pretože sa nevie darovať: Kto žije pre seba, nikdy nebude šťastný. Kto žije takto [zatvorené dlane] a nerobí takto [ otvorené dlane], nie je šťastný. Kto má ruky takto [„zatvorené ruky“], pre mňa, a nemá ruky, ktoré by dávali, pomáhali, delili sa, nikdy nebude šťastný. A toto je zlo, ktoré môže mať každý z nás, všetci kresťania, aj my, kňazi, biskupi, kardináli, všetci, dokonca aj pápež.
Apoštol nám však ponúka účinný liek, keď píše: „Vo všetkom modlitbou, prosbou a so vzdávaním vďaky prednášajte svoje žiadosti Bohu.“ (Flp 4, 6). Viera v Boha dáva nádej! Práve nedávno sa na kongrese, ktorý sa konal tu v Ajacciu, zdôraznilo, aké dôležité je pestovať vieru a oceniť úlohu ľudovej zbožnosti. Spomeňme si na modlitbu ruženca: ak je znovuobjavená a dobre praktizovaná, učí nás sústrediť srdce na Ježiša Krista s kontemplatívnym pohľadom na Pannu Máriu. A pomyslime na bratstvá, ktoré nás môžu vychovávať k slobodnej službe blížnemu, duchovnej i telesnej. Tieto združenia veriacich, ktoré majú takú bohatú históriu, sa aktívne zúčastňujú na liturgii a modlitbe Cirkvi, ktorú skrášľujú piesňami a pobožnosťami ľudu. Členom bratstiev odporúčam, aby sa vždy dávali k dispozícii, najmä tým najkrehkejším, a aby praktizovali vieru v charitatívnej oblasti. A toto bratstvo, ktoré má osobitnú oddanosť, by malo byť blízko každému, blízko svojim blížnym, aby im pomáhalo.
A odtiaľ sa dostávame k druhému postoju: radostnému očakávaniu. Prvým postojom bolo podozrievavé čakanie, to čakanie, ktoré je „pre mňa“ so zopnutými rukami. Druhý postoj je radostné čakanie. A nie je ľahké mať radosť. Kresťanská radosť v žiadnom prípade nie je bezstarostná, povrchná, nie je to karnevalová radosť, to nie. Je to skôr radosť srdca, založená na pevnom základe, ktorú prorok Sofoniáš, oslovujúc ľud, vyjadruje takto: Radujte sa, lebo „Pán, váš Boh, je mocný Spasiteľ uprostred vás“ (Sof 3, 17). Dôverujte Pánovi, ktorý je uprostred nás. Toľkokrát si na to nespomenieme: On je uprostred nás, keď robíme dobré dielo, keď vychovávame svoje deti, keď sa staráme o starších ľudí. On však nie je uprostred nás, keď klebetíme, keď stále ohovárame iných. Tam nie je Pán, tam sme len my. Pánov príchod nám prináša spásu: preto je dôvodom na radosť. Boh je „mocný“, hovorí Písmo: môže vykúpiť náš život, pretože je schopný uskutočniť to, čo hovorí! Naša radosť teda nie je iluzórnou útechou, ktorá nám má dať zabudnúť na trápenia života. Nie, nie je to iba iluzórna útecha. Naša radosť je ovocím Ducha Svätého skrze vieru v Krista Spasiteľa, ktorý klope na naše srdce a oslobodzuje ho od smútku a nudy. Preto sa Pánov príchod stáva pre všetky národy sviatkom plným budúcnosti: v Ježišovej spoločnosti objavujeme skutočnú radosť zo života a dávame znamenia nádeje, ktoré svet očakáva.
Prvým z týchto znamení nádeje je pokoj. Ten, ktorý prichádza, je Emanuel, Boh s nami, ktorý dáva pokoj tým, ktorých Pán miluje (porov. Lk 2, 14). Kým sa pripravujeme na jeho prijatie, nech v tomto adventnom čase naše spoločenstvá rastú v schopnosti sprevádzať všetkých, najmä mladých ľudí na ceste ku krstu a sviatostiam. a osobitným spôsobom starí ľudia, starší ľudia. Starší ľudia sú múdrosťou národa. Nezabúdajme na to! A každý z nás sa môže zamyslieť: ako sa mám správať pred staršími ľuďmi? Mám ich vyhľadávať? Trávim s nimi čas? Počúvam ich? „Ale nie, oni sú nudní, s tými svojimi príbehmi!“. Opúšťam ich? Koľko detí opustí svojich rodičov v domovoch dôchodcov. Spomínam si, ako som raz v jednej diecéze išiel do domova dôchodcov navštíviť ľudí. A bola tam pani, ktorá mala tri, štyri deti. Spýtal som sa: „A ako sa majú vaše deti?“ „Áno,“ odpovedala mi. – „Majú sa dobre! Mám veľa vnúčat.“ – ‚A chodia vás navštevovať?‘ “Áno, chodia. – „Áno, stále chodia.“ Keď som vyšiel von, sestrička povedala: „Prichádzajú raz za rok“. Ale matka nedostatky svojich detí zakryla. Tak mnohí nechávajú starých ľudí opustených. Želajú si Vianoce alebo Veľkú noc po telefóne! Starajte sa o starých ľudí, ktorí sú múdrosťou národa!
A myslite na mladých ľudí na ceste ku krstu a sviatostiam. Na Korzike ich je, vďaka Bohu, veľa! A blahoželám! Nikdy som nevidel toľko detí ako tu! To je Božia milosť! A to som videl len dvoch malých psíkov. Drahí bratia, majte deti, majte deti, ktoré budú vašou radosťou, vašou útechou v budúcnosti. Toto je pravda: nikdy som nevidel toľko detí. Iba vo Východnom Timore ich bolo toľko, ale v iných mestách ich toľko nebolo. To je vaša radosť a vaša sláva.
Bratia a sestry, žiaľ, dobre vieme, že medzi národmi nechýbajú vážne dôvody na smútok: bieda, vojny, korupcia a násilie. Niečo vám poviem: niekedy na audiencie prichádzajú ukrajinské deti, ktoré sem boli privezené kvôli vojne. Viete čo? Tieto deti sa neusmievajú! Zabudli sa usmievať. Prosím, myslime na tieto deti v krajinách vojny, na bolesť mnohých detí.
Božie slovo nás však vždy povzbudzuje. Navzdory pustošeniu, ktoré utláča národy, Cirkev ohlasuje istú nádej, ktorá nesklame, pretože Pán prichádza, aby prebýval medzi nami. A tak náš záväzok k pokoju a spravodlivosti nachádza v jeho príchode nevyčerpateľnú silu.
Sestry a bratia, v každej dobe a v každom súžení je Kristus prítomný, Kristus je zdrojom našej radosti. On je s nami v súžení, aby nás previedol a dal nám radosť. Vždy si uchovávajme v srdci túto radosť, túto istotu, že Kristus je s nami a kráča s nami. Nezabúdajme na to! A tak s touto radosťou, s touto istotou, že Ježiš je s nami, budeme šťastní a budeme robiť šťastnými aj druhých. Toto musí byť naše svedectvo.
Preklad Martin Jarábek
