Korzika 15. decembra (VaticanNews) Viera, ktorá je odovzdávaná a posilňovaná aj prostredníctvom ľudovej zbožnosti, môže posilniť „konštruktívne občianstvo kresťanov“. A obyvatelia Korziky, ktorí ju praktizujú, sú pre Európu vynikajúcim príkladom laickosti, chápanej ako dialóg medzi náboženským a sekulárnym svetom, povedal pápež František počas stretnutia s účastníkmi medzinárodného kongresu o ľudovej zbožnosti v Stredomorí, ktorý sa konal 15. decembra v Ajaccio.
PLNÉ ZNENIE príhovoru Svätého Otca účastníkom kongresu o ľudovej zbožnosti v Stredomorí
Palais des Congrès
Vaša Eminencia kardinál,
drahí bratia v biskupskej službe
drahí kňazi, rehoľníci a rehoľníčky,
drahé sestry a drahí bratia v Kristovi,
som rád, že sa s vami môžem stretnúť tu v Ajacciu na záver kongresu o ľudovej zbožnosti v Stredomorí, na ktorom sa zúčastnilo mnoho vedcov a biskupov z Francúzska a iných krajín.
Krajiny obmývané Stredozemným morom vstúpili do dejín a boli kolískou mnohých civilizácií, ktoré dosiahli pozoruhodný rozvoj. Pripomíname najmä grécko-rímsku a židovsko-kresťanskú civilizáciu, ktoré svedčia o kultúrnom, náboženskom a historickom význame tohto veľkého „jazera“ uprostred troch kontinentov, tohto jedinečného mora, ktorým je Stredozemné more.
Nesmieme zabúdať, že v klasickej literatúre, gréckej aj latinskej, bolo Stredozemné more často ideálnym miestom pre zrod mýtov, bájí a legiend. Rovnako ako skutočnosť, že filozofické myslenie a umenie spolu s navigačnými technikami umožnili civilizáciám Mare nostrum rozvinúť vysokú kultúru, otvoriť komunikačné cesty, vybudovať infraštruktúru a akvadukty a ešte viac právne systémy a inštitúcie značnej komplexnosti, ktorých základné princípy sú platné a relevantné aj dnes.
Medzi Stredomorím a Blízkym východom vznikla veľmi zvláštna náboženská skúsenosť spojená s Bohom Izraela, ktorý sa zjavil ľudstvu a začal nepretržitý dialóg so svojím ľudom, ktorý vyvrcholil v jedinečnej prítomnosti Ježiša, Božieho Syna. Bol to on, ktorý definitívne odhalil tvár Otca, svojho a nášho Otca, a ktorý zavŕšil zmluvu medzi Bohom a ľudstvom.
Od Vtelenia Božieho Syna uplynulo viac ako dvetisíc rokov a po ňom nasledovalo mnoho historických období a kultúr. V určitých historických momentoch kresťanská viera podmieňovala život národov a ich vlastných politických inštitúcií, zatiaľ čo dnes, najmä v európskych krajinách, sa zdá, že otázka o Bohu slabne a my sa ocitáme čoraz ľahostajnejší k jeho prítomnosti a jeho slovu. Pri analýze tohto scenára však treba byť opatrný, aby sme sa neoddávali unáhleným úvahám a ideologickým súdom, ktoré niekedy ešte aj dnes stavajú proti sebe kresťanskú a svetskú kultúru. To je omyl!
Naopak, je dôležité uznať vzájomnú otvorenosť týchto dvoch horizontov: veriaci sa s čoraz väčším pokojom otvárajú možnosti žiť svoju vieru bez toho, aby ju vnucovali, ale aby ju prežívali ako kvas v ceste sveta a prostredia, v ktorom sa nachádzajú. Neveriacim alebo tým, ktorí sa vzdialili od náboženskej praxe, nie je cudzie hľadanie pravdy, spravodlivosti a solidarity, a často, hoci nepatria k žiadnemu náboženstvu, nosia v srdci väčší smäd, požiadavku po zmysle, ktorá ich vedie k spochybňovaniu tajomstva života a k hľadaniu základných hodnôt pre spoločné dobro.
Práve v tomto rámci môžeme pochopiť krásu a význam ľudovej zbožnosti (porov. sv. Pavol VI., apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi, 48). Bol to práve svätý Pavol VI, ktorý v Evangelii nuntiandi „zmenil názov“ z „nábožnosti“ na ľudovú „zbožnosť“. Na jednej strane nám pripomína Vtelenie ako základ kresťanskej viery, ktorá sa vždy vyjadruje v kultúre, dejinách a jazykoch národa a odovzdáva sa prostredníctvom symbolov, zvykov, obradov a tradícií živého spoločenstva. Na druhej strane praktizovanie ľudovej zbožnosti priťahuje a zapája aj ľudí, ktorí sú na prahu viery, ktorí ju nepraktizujú vytrvalo a ktorí v nej napriek tomu nachádzajú skúsenosť vlastných koreňov a citov spolu s ideálmi a hodnotami, ktoré považujú za užitočné pre svoj vlastný život a pre spoločnosť.
Ľudová zbožnosť, ktorá vyjadruje vieru prostredníctvom jednoduchých gest a symbolického jazyka zakoreneného v kultúre ľudí, odhaľuje prítomnosť Boha v živom tele dejín, posilňuje vzťah s Cirkvou a často sa stáva príležitosťou na stretnutie, kultúrnu výmenu a oslavu – je to zvláštne: zbožnosť, ktorá nie je sviatočná, ktorá „neprináša dobrú vôňu“, ak to nie je zbožnosť, ktorá vychádza od ľudí, je príliš „destilovaná“. V tomto zmysle jej prejavy dávajú obsah vzťahu s Pánom a obsahu viery. V tejto súvislosti rád pripomeniem úvahu Blaisa Pascala, ktorý v dialógu s fiktívnym respondentom, aby mu pomohol pochopiť, ako dospieť k viere, hovorí, že nestačí znásobovať dôkazy Božej existencie alebo vyvíjať intelektuálne úsilie, treba sa skôr pozerať na tých, ktorí už pokročili na tejto ceste, pretože začali malými krokmi, „brali svätenú vodu, obetovali úmysly sv. omší“ (Pensieri, in Opere complete, Miláno, 2020, č. 681). Malé kroky, ktoré vás posúvajú vpred. Ľudová zbožnosť je zbožnosť, ktorá je spojená s kultúrou, ale nie je s ňou zamenená. A robí sa po malých krokoch.
Tu je teda niečo, na čo sa nesmie zabúdať: „V ľudovej zbožnosti môžeme zachytiť spôsob, akým sa prijatá viera vtelila do kultúry a ďalej sa odovzdáva“, a preto je v nej „podchytená aktívna evanjelizačná sila, ktorú nemôžeme podceňovať: bolo by to, ako keby sme nebrali do úvahy pôsobenie Ducha Svätého“ (Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 123; 126), ktorý pôsobí vo svätom Božom ľude, prináša ho v každodennom rozlišovaní. Spomeňme si na neboráka diakona Filipa, ktorého jedného dňa viedol [Duch] po ceste a počul pohana, služobníka etiópskej kráľovnej Kandaky, ako číta proroka Izaiáša a ničomu nerozumie. Oslovil ho: „Rozumieš?“ > „Nie.“ A zvestoval mu evanjelium. A ten človek, ktorý v tej chvíli prijal vieru, prišiel k miestu, kde bola voda, a hovorí: „Povedz mi, Filip, môžeš ma pokrstiť, teraz, tu, kde je voda?“ Filip mu odpovedal: „Áno. A Filip nepovedal: „Nie, musíš si urobiť kurz, musíš priviesť krstných rodičov, obaja musia byť zosobášení v Cirkvi, musíš urobiť toto...“. Nie, on ho pokrstil. Krst je práve dar viery, ktorý nám dáva Ježiš.
Musíme byť pozorní, aby ľudová zbožnosť nebola zneužívaná, či využívaná zoskupeniami, ktoré majú v úmysle polemickým spôsobom posilniť vlastnú identitu, podnecujú partikularizmy, opozície, vylučujúce postoje. To všetko neodpovedá kresťanskému duchu ľudovej zbožnosti a vyzýva všetkých, najmä pastierov, aby boli bdelí, rozlišovali a podporovali neustálu pozornosť voči ľudovým formám náboženského života.
Keď sa ľudovej zbožnosti podarí sprostredkovať kresťanskú vieru a kultúrne hodnoty národa, zjednotiť srdcia a stmeliť spoločenstvo, vtedy sa rodí dôležité ovocie, ktoré dopadá na celú spoločnosť a tiež na vzťahy medzi politickými sociálnymi a občianskymi inštitúciami a Cirkvou. Viera nezostáva súkromnou skutočnosťou – musíme sa vyvarovať tohto, povedal by som, kacírskeho vývoja privatizácie viery, srdcia sa spájajú a posúvajú ďalej – skutočnosť, ktorá sa čerpá vo svätyni svedomia, ale - ak chce byť úplne verná sama sebe – zahŕňa záväzok a svedectvo pre všetkých, pre ľudský rast, sociálny pokrok a starostlivosť o stvorenie v znamení lásky. Práve preto z vyznania kresťanskej viery a komunitného života oživovaného evanjeliom a sviatosťami vznikli v priebehu storočí nespočetné diela solidarity a inštitúcie, ako sú nemocnice, školy, opatrovateľské centrá – vo Francúzsku ich je veľa! –, v ktorých sa veriaci venovali núdznym a prispievali k rastu spoločného dobra. Ľudová zbožnosť, procesie a roráty, charitatívne aktivity bratstiev, spoločná modlitba svätého ruženca a iné formy zbožnosti môžu živiť toto – dovolím si povedať – „konštruktívne občianstvo“ kresťanov. Ľudová zbožnosť vám dáva „konštruktívne občianstvo“!
Niekedy to niektorí intelektuáli, niektorí teológovia nechápu. Spomínam si, ako som raz išiel na týždeň na sever Argentíny, do Salty, kde sa koná slávnosť Señor de los Milagros, Pána zázrakov. Celá provincia, celá, sa zíde vo svätyni a všetci chodia na spoveď, od starostu až po posledného, pretože majú v sebe túto zbožnosť. Vždy som chodil spovedať a bola to ťažká práca, lebo všetci ľudia sa spovedajú. A raz, keď som vychádzal, našiel som známeho kňaza: „Aha, ty si tu, ako sa máš?“ – „Dobre!“... A keď sme vychádzali, v tej chvíli pristúpila jedna pani s nejakými svätými kartičkami v ruke a povedala kňazovi, dobrému teológovi: „Otče, požehnáte ich?“ – „Áno, požehnám. Kňaz s veľkou teológiou jej hovorí: „Pani, boli ste na svätej omši?“ „Áno, bola. – „Áno, padrecito.“ – „A viete, že na konci omše sa všetko požehnáva?“ – „Áno, padrecito. – „A viete, že Božie požehnanie pochádza od neho?“ – „Áno, padrecito“. V tej chvíli ho zavolal iný kňaz: „Ach, ako sa máš?“ – „A pani, ktorá toľkokrát povedala „áno, padrecito“, sa obrátila na toho: „Otče, požehnáte mi to?“. Je tu spoluúčasť, zdravá spoluúčasť, ktorá hľadá Pánovo požehnanie a neprijíma zovšeobecnenia.
Zároveň môžu veriaci na spoločnom základe tejto odvahy konať dobro, žiadať o požehnanie. Môžu sa ocitnúť na spoločnej ceste aj so svetskými, občianskymi a politickými inštitúciami, aby spoločne pracovali v službe každému človeku, počnúc tými najmenšími, v záujme integrálneho ľudského rastu a starostlivosti o tento „Île de beauté“. (Ostrov krásy, pozn. prekl.)
Z toho vyplýva potreba rozvoja koncepcie sekulárnosti, ktorá by nebola statická a zakorenená, ale vývojová a dynamická, schopná prispôsobiť sa rôznym alebo nepredvídaným situáciám a podporovať neustálu spoluprácu medzi občianskymi a cirkevnými autoritami pre dobro celého spoločenstva, pričom každá z nich by zostala v medziach svojich kompetencií a priestoru. Benedikt XVI. potvrdil, že zdravý sekularizmus „znamená oslobodiť náboženstvo od bremena politiky a obohatiť ju o prínos náboženstva, pričom sa zachováva potrebný odstup, jasné rozlíšenie a nevyhnutná spolupráca medzi nimi. [...] Takáto zdravá sekularita zaručuje, že politika môže pôsobiť bez toho, aby zneužívala náboženstvo, a že náboženstvo môže žiť slobodne bez toho, aby ho zaťažovala politika diktovaná vlastnými záujmami a niekedy nie v súlade s náboženským presvedčením alebo dokonca v rozpore s ním. Preto je zdravá sekularita (jednota - rozlíšenie) potrebná, ba nevyhnutná pre obidve“ (Apoštolská exhort. postin. Ecclesia in Medio Oriente, 29). Takto povedal Benedikt XVI.: zdravá sekularita, ale popri nej aj religiozita. Oblasti majú byť rešpektované.
Takto sa môže uvoľniť viac energie a viac synergie, bez predsudkov a bez zásadného odporu, v otvorenom, úprimnom a plodnom dialógu.
Drahé sestry a bratia, ľudová zbožnosť, ktorá je tu na Korzike veľmi hlboko zakorenená – a nie je to poverčivosť-, prináša hodnoty viery a zároveň vyjadruje tvár, históriu a kultúru národov. Práve v tomto vzájomnom prelínaní, bez zmätkov, sa formuje neustály dialóg medzi náboženským a svetským svetom, medzi Cirkvou a občianskymi a politickými inštitúciami. V tejto otázke ste už dlho na ceste, je to vaša tradícia a ste cnostným príkladom v Európe. Pokračujte! A chcel by som povzbudiť mladých ľudí, aby sa ešte aktívnejšie zapájali do spoločensko-kultúrneho a politického života s podnetom najzdravších ideálov a nadšením pre spoločné dobro. Tak ako vyzývam pastierov a veriacich, politikov a osoby s verejnou zodpovednosťou, aby vždy zostávali blízko ľudí, počúvali ich potreby, chápali ich utrpenie, tlmočili ich nádeje, pretože každá autorita rastie len v blízkosti. Pastieri musia mať túto blízkosť: blízkosť k Bohu, blízkosť k iným pastierom, blízkosť ku kňazom, blízkosť k ľuďom, ktorí sú tak blízko. To sú skutoční pastieri. Ale pastier, ktorý nemá túto blízkosť, dokonca ani k dejinám a kultúre, je jednoducho „Monsieur l'Abbé“. Nie je to pastier. Musíme rozlišovať medzi týmito dvoma spôsobmi vykonávania pastoračnej práce.
Dúfam, že tento Kongres o ľudovej zbožnosti vám pomôže znovu objaviť korene vašej viery a podnieti vás k obnovenému angažovaniu sa v Cirkvi a v občianskej spoločnosti v službe evanjeliu a spoločnému dobru všetkých občanov.
Nech vás Panna Mária, Matka Cirkvi, sprevádza a pomáha vám na vašej ceste. Ďakujem vám!
Preklad Martin Jarábek
