Vatikán 9. decembra (VaticanNews) Prinášame plný text predslovu Svätého Otca Františka, ktorý napísal ku knihe Jubileum nádeje, vatikanistu Francesca Antonia Granu.
___
V dnešnom živote je veľa Turandot, ktoré hovoria: „Nádej vždy sklame“. Biblia nám však hovorí: „Nádej nesklame“ (Rim 5, 5). Spes non confundit. Presne to je názov buly, ktorou som oficiálne vyhlásil Jubilejný rok 2025. Musíme sa spoločne vydať na cestu a skutočne sa stať pútnikmi nádeje, čo je heslo, ktoré som si zvolil pre nadchádzajúci Svätý rok. Nádej v skutočnosti nie je optimizmus, ako sa často myslí, ani nejasný pozitívny pocit z budúcnosti. Nie, nádej je niečo iné. Nie je to ilúzia ani emócia. Je to konkrétna cnosť, životný postoj a súvisí s konkrétnymi rozhodnutiami. Nádej je živená angažovanosťou každého človeka za dobro. Rastie vtedy, keď cítime, že sa podieľame a sme zapojení do toho, aby sme dávali zmysel vlastnému životu a životu druhých. Živenie nádeje je teda sociálnou, intelektuálnou, duchovnou, umeleckou a politickou činnosťou v najvyššom zmysle slova. Je to dávanie svojich schopností a zdrojov do služieb spoločného dobra. Je to zasievanie budúcnosti. Nádej vytvára zmenu a zlepšuje budúcnosť. Je to najmenšia z cností, povedal Charles Péguy, je najmenšia, ale je to tá, ktorá vás dovedie najďalej. A nádej nesklame. Nikdy!
Čo teda znamená stať sa pútnikom nádeje? Púť je fyzický pohyb: človek opustí svoj domov so svojimi istotami a vydá sa na cestu k cieľu. Niekedy sa človek vydá na púť, aby si vyprosil milosť pre seba alebo svojho blízkeho, a až keď sa vráti domov, uvedomí si, že skutočným zázrakom nie je fyzické uzdravenie, ale dar viery, ktorý vychádza posilnený, potvrdený touto cestou. Púť však nie je len fyzická cesta. Je to aj cesta do vlastného vnútra, na ktorej sa človek pýta sám seba vo svetle evanjelia. „Vydanie sa na cestu je typické pre tých, ktorí idú hľadať zmysel života“ (Spes non confundit, 5).
Ľudová múdrosť sa vysmieva mužom a ženám nádeje: „Kto žije nádejou, žije v zúfalstve a zomiera“. A zdá sa, že dnešný svet potvrdzuje toto presvedčenie svojimi protirečeniami, vojnami, ktoré každým dňom narastajú, továrňami na zbrane, ktoré exponenciálne a rýchlo zvyšujú svoje zisky, stále sa zvyšujúcou deniveláciou, feminizáciou a toľkou nenávisťou, ktorá akoby sa čoraz viac zmocňovala. Ale, vďaka Bohu, je tu toľko tichého dobra, dokonca aj v Cirkvi, ktorá každý deň odpovedá na to, čo sa môže zdať ako priepasť zla. Vidíme to v neprijatí migrantov – sú to naši bratia! – ktorí čelia tomu, čo sa nazýva cestou nádeje, ale namiesto toho je skutočnou cestou zúfalstva, a nachádzajú smrť v Stredozemnom mori, ktoré sa stalo veľkým cintorínom. Vidíme to v tých, ktorí podnecujú konflikty, na ktoré sa príliš často zabúda, pretože sú to humanitárne drámy, ktoré sa, žiaľ, nedostanú do správ.
Ako veľmi si želám, aby nasledujúce jubileum bolo naozaj priaznivou príležitosťou na prímerie vo všetkých krajinách, kde sa bojuje! „Nech sa prvé znamenie nádeje premení na mier pre svet, ktorý sa opäť ponoril do tragédie vojny“ (Spes non confundit, 8). Z vojny, z každej vojny, – to musí byť jasné – každý vždy vyjde ako porazený, každý! Z vojny každý vždy vychádza ako porazený od prvého dňa. Neexistujú víťazi a porazení, iba porazení! „Z tohto prelínania nádeje a trpezlivosti je jasné, že kresťanský život je cesta, ktorá potrebuje aj silné momenty, aby živila a posilňovala nádej, nenahraditeľného spoločníka, ktorý dáva nahliadnuť do cieľa: stretnutia s Pánom Ježišom“ (Spes non confundit, 5).
Nádej nikoho nesklame. „Aby som väzňom ponúkol konkrétne znamenie blízkosti, sám chcem otvoriť Svätú bránu vo väzení, aby bola pre nich symbolom, ktorý ich pozýva hľadieť do budúcnosti s nádejou a obnoveným nasadením pre život“ (Spes non confundit, 10). V indikačnej bule k Jubileu 2025 som žiadal formy amnestie alebo odpustenia trestu, dôstojné podmienky pre väzňov – sú to naši bratia! – a zrušenie trestu smrti. Ten „je neprípustný, pretože útočí na nedotknuteľnosť a dôstojnosť osoby“ (Príhovor účastníkom stretnutia podporovaného Pápežskou radou na podporu novej evanjelizácie, 11. októbra 2017). Vždy, keď vstupujem do väzenia, najmä na omšu v Coena Domini na Zelený štvrtok s obradom umývania nôh, pomyslím si: „Prečo oni a nie ja?“ Je to Božie milosrdenstvo!
V jubilejnom roku 2025 prejdú Svätopeterskou bránou a verajami ostatných troch pápežských bazilík milióny pútnikov: sv. Jána Lateránskeho, Panny Márie Väčšej a svätého Pavla za hradbami. Chcel by som, aby táto púť nebola turistickým výletom alebo dosiahnutím cieľa, ako napríklad olympijské hry. Chcel by som, aby bola naozaj príležitosťou na obrátenie, na prehodnotenie vlastného života vo svetle evanjelia, na počúvanie jediného slova, ktoré zachraňuje, slova Ježiša Krista. A chcel by som, aby túto púť vždy sprevádzalo gesto dobročinnosti, ktoré sa vykoná v skrytosti. Každý to bude môcť urobiť podľa svojich možností, aby pomohol bratovi alebo sestre postaviť sa na nohy. V skutočnosti existuje len jeden prípad, keď je prípustné pozrieť sa na človeka z hora: vtedy, keď natiahnete ruku, aby ste ho zdvihli zo zeme. A bol by som rád, keby púť sprevádzala aj modlitba za mňa, za pápeža, pretože táto práca nie je ľahká.
Chcel by som tiež zdôrazniť, že túto púť môže vykonať každý, každý. Každý! Jubileum nie je prednostnou diaľnicou do raja určenou len pre tých, ktorí sa považujú za dokonalých. To nie, Svätý rok s jubilejnými odpustkami je určený pre každého. Pre každého! Pretože všetci sme hriešnici, dokonca aj pápež, a potrebujeme odpustenie. Všetkým! Neexistuje hriech, ktorý by Pán nemohol odpustiť, a neexistuje nikto, kto by nemohol požiadať Pána o odpustenie. A spovedníkov, najmä misionárov milosrdenstva, ktorých som ustanovil pri nedávnom mimoriadnom jubileu, prosím, aby „naďalej boli nástrojmi zmierenia a pomáhali hľadieť do budúcnosti s nádejou srdca, ktorá pochádza z Otcovho milosrdenstva“ (Spes non confundit, 23).
Ako sa v mysli nevrátiť k poetickej scéne chleba odpustenia v diele Alessandra Manzoniho I promessi sposi (Snúbenci). Tam, kde Fra Cristoforo hovorí: „Tu je zvyšok toho chleba... prvého, o ktorý som prosil z lásky, toho chleba, o ktorom ste počuli! Nechávam ho vám ostatným: nechajte si ho, ukážte ho svojim deťom. Prídu do smutného sveta, do smutných čias, uprostred pyšných a provokujúcich ľudí: povedzte im, aby vždy odpúšťali, vždy! Všetko, všetko! A aby sa aj oni modlili za úbohého mnícha!“ (Snúbenci, XXXVI,580).
Som vďačný Francescovi Antoniovi Granovi, ktorý chcel touto knihou zhrnúť význam Jubilea 2025. Som rád, že sa zdôraznilo, že Svätý rok nie je len ustanovenie nadiktované kalendárom, ale skutočný pastoračný nástroj, ktorý pápeži od roku 1300 až po súčasnosť používali podľa potrieb doby, v ktorej boli povolaní viesť Cirkev. „Rád si myslím, že vyhláseniu prvého jubilea v roku 1300 predchádzala cesta milosti, oživená ľudovou spiritualitou. Skutočne nemôžeme zabúdať na rôzne formy, ktorými sa milosť odpustenia hojne vylievala na svätý verný Boží ľud. Spomeňme si napríklad na veľké „odpustenie“, ktoré udelil svätý Celestín V. tým, ktorí sa 28. a 29. augusta 1294, šesť rokov pred tým, ako pápež Bonifác VIII. vyhlásil Svätý rok, vybrali do baziliky Santa Maria di Collemaggio v Akvile. Cirkev teda už vtedy prežívala jubilejnú milosť milosrdenstva. A ešte skôr, v roku 1216, pápež Honorius III. prijal prosbu svätého Františka, v ktorej žiadal o odpustky pre tých, ktorí navštívia Porciunkuly v prvých dvoch augustových dňoch. To isté možno povedať aj o púti do Santiaga de Compostela: pápež Kalixt II. v roku 1122 povolil sláviť jubileum v tejto svätyni vždy, keď sviatok apoštola Jakuba pripadol na nedeľu. Je dobré, aby tento „rozšírený“ spôsob slávenia Jubilejného roka pokračoval, aby sila Božieho odpustenia podporovala a sprevádzala cestu spoločenstiev a jednotlivcov“ (Spes non confundit, 5).
Jubileum 2025 nám ponúkne ďalšie dva konkrétne príklady nádeje: blahoslavených Piera Giorgia Frassatiho a Carla Acutisa, ktorí budú počas Svätého roka kanonizovaní. Dvaja mladí svätci, ktorí už na začiatku svojho života pochopili, že stredobodom všetkého je jedinečne Ježiš Kristus, ktorý sa sprítomňuje v tých najmenších, v chudobných, v tých, ktorých spoločnosť odmieta.
Bl. Frassati, ktorý vo veku 24 rokov podľahol detskej obrne, potvrdil, že treba žiť, a nie prežívať. „Doba, v ktorej dnes žijeme, nepotrebuje mladých ľudí, ktorí sú bohmi“ (Modlitbová vigília s mladými ľuďmi pri príležitosti XXXI. svetového dňa mládeže, 30. júla 2016). Pier Giorgio „povedal, že Ježišovu lásku, ktorú prijal vo svätom prijímaní, chce splatiť návštevou chudobných a pomocou im“ (Christus vivit, 60). To je aj to, čo sa od nás žiada dnes. Jubileum je priaznivou príležitosťou na prežívanie dobročinnosti: „Bol som hladný a dali ste mi jesť, bol som smädný a dali ste mi piť, bol som cudzinec a prijali ste ma, nahý a obliekli ste ma, chorý a navštívili ste ma, bol som vo väzení a prišli ste ma navštíviť“ (Mt 25, 35 – 37).
Bl. Acutis niekoľko dní pred svojou smrťou vo veku 15 rokov na leukémiu povedal: „Obetujem Pánovi všetko utrpenie, ktoré budem musieť pretrpieť za pápeža a Cirkev, aby som nemusel prejsť očistcom a išiel rovno do neba“. Carlo využíval internet na evanjelizáciu, ale „veľmi dobre vedel, že tieto prostriedky komunikácie, reklamy a sociálnych sietí sa dajú využiť na to, aby z nás urobili ospalé subjekty, závislé od konzumu a noviniek, ktoré si môžeme kúpiť, posadnuté voľným časom, uzavreté v negativite. On však dokázal využiť nové komunikačné techniky na odovzdávanie evanjelia, na sprostredkovanie hodnôt a krásy. Nespadol do pasce. Videl, že mnohí mladí ľudia, hoci sa tvária, že sú iní, v skutočnosti končia rovnako ako ostatní, bežia za tým, čo im mocní vnucujú prostredníctvom mechanizmov spotreby a ohlupovania. Takto nedovolia rozkvitnúť darom, ktoré im dal Pán, neponúkajú tomuto svetu tie veľmi osobné a jedinečné schopnosti, ktoré Boh zasial do každého z nich. Tak sa stáva, povedal Carlo, že všetci sa rodia ako originály, ale mnohí zomierajú ako kópie“ (Christus vivit, 105 – 106). Veľmi aktuálne a platné učenie pre všetkých.
Dúfam, že čítanie tejto knihy nám pomôže lepšie prežívať Jubileum nádeje.
Preklad Martin Jarábek
