Vatikán 6. decembra (VaticanNews) V piatok 6. decembra dopoludnia sa v Aule Pavla VI. uskutočnila prvá z troch meditácií k Vianociam nového kazateľa pápežského domu na tému „Dvere úžasu“. Počúvať hlas prorokov, vzor Panny Márie a sv. Alžbety, aby sme rozpoznali „semená evanjelia“, ktoré sú už prítomné v realite, a aby sme priniesli svetu nádej.
Úžas pred Božou novosťou, pred tajomstvom Vtelenia je „prvým hnutím srdca, ktoré sa má prebudiť“, aby sa vydalo v ústrety Pánovmu narodeniu a „so živou nádejou prekročilo svätú bránu“. Úžas podobne ako u Panny Márii po zvestovaní anjela Gabriela, ktorá sa „s mimoriadnou prirodzenosťou“ pripája k Božiemu plánu a chce sa na ňom „slobodne a vedome zúčastniť“. Aby sme to však mohli uskutočniť, musíme najprv uvoľniť strnulosť srdca a povedať „nie“ všetkému, čo hrozí, že nás uzavrie a zaťaží: strachu, rezignácii a cynizmu. Len tak „budeme schopní pozerať sa na všetko novými očami, rozpoznať tie semienka evanjelia, ktoré sú už prítomné v realite“, pripravení priniesť svetu Božiu nádej. To sú slová prvej adventnej meditácie pátra Roberta Pasoliniho, kapucína, nového kazateľa pápežského domu, ktoré dnes ráno v Aule Pavla VI. predniesol pápežovi a jeho spolupracovníkom z Rímskej kúrie. Téma vybraná pre tri zamyslenia znie: „Dvere nádeje. K otvoreniu Svätého roka prostredníctvom vianočného proroctva“.
Otvorenie dverí úžasu
Po niekoľkých úprimných slovách vďaky svojmu predchodcovi, otcovi Ranierovi Cantalmessovi, ktorý pôsobil 44 rokov ako kazateľ „radosti a svetla evanjelia“ pre pápežský dom, nás páter Pasolini pozýva otvoriť „Dvere úžasu“, je to téma zvolená pre jeho prvú meditáciu, najprv sa venoval hlasu prorokov, potom Alžbetinej „odvahe nesúhlasiť“ a napokon Máriinej „pokornej podriadenosti“. Proroci, tí, ktorí „vedia hlboko pochopiť zmysel dejinných udalostí“, nám podľa kazateľa naznačujú výzvu, ktorej máme čeliť v adventnom období: „uvedomiť si Božiu prítomnosť a pôsobenie v dejinách a znovu prebudiť náš úžas pred tým, čo nielen môže, ale predovšetkým ešte chce uskutočniť v našich životoch a v dejinách sveta“.
Hlasy prorokov, ktoré napomínajú a potom otvárajú nádej
Zdôrazňujúc, že počas tohto obdobia nám liturgia prináša mnohé prorocké texty, kazateľ zdôraznil, že ich hlas nás nikdy nemôže nechať ľahostajnými, pretože, ako hovorí Jeremiáš, vyvoláva v nás dva účinky: napomína a potom otvára nádeji, pretože „Boh potvrdzuje vernosť svojej lásky a ponúka ľuďom novú príležitosť“.
Ťažkosti viery v nové svetlo
Sú to slová, ktoré sa nám predovšetkým ťažko počúvajú, „keď sa Boží hlas snaží znovu otvoriť kanály nádeje“, pretože „prijať dobrú správu nie je ľahké, najmä keď je skutočnosť už dlho poznačená utrpením, sklamaním a neistotou. Do našich sŕdc sa často vkráda pokušenie veriť, že sa už nič nové nemôže stať“. Avšak hlasy ako Izaiášov: „Hľa, robím novú vec: práve teraz klíči, či to nevidíte?“ nás oslovujú práve tu, „kde sme v pokušení uveriť, že realita nám už nemôže ponúknuť nové záblesky svetla“. Výzvou je teda znovu prebudiť „úžas“ pred tým, čo Boh chce „znovu uskutočniť v našich životoch a v dejinách sveta“.
Príklad sv. Alžbety a Panny Márie
Aby nás páter Pasolini pripravil na načúvanie týchto prorockých hlasov, poukazuje na príklad dvoch ženských postáv, Alžbety a Panny Márie, v ktorých sú prítomné dva základné postoje, ktoré v nás majú vyvolať dynamizmus spásy: Alžbeta vedela povedať „nie“ zdanlivej kontinuite vecí a väzieb, zatiaľ čo v Márii z Nazareta vidíme potrebu „vedieť povedať ‚áno‘ Božej novosti, formulovať slobodný a radostný súhlas s jeho vôľou“.
Sv. Alžbeta – odvaha nesúhlasiť
Kazateľ Pápežského domu vo svojej meditácii prerozpráva príbeh Alžbety a jej manžela Zachariáša, ako ho opisuje evanjelista Lukáš, pričom starší kňaz „nedôverčivo prijal ohlásenie udalosti, po ktorej sa dlho túžilo, ale ktorú už možno nepovažoval za možnú“: narodenie syna. Pre nedostatok viery zostáva nemý až do obrezania syna Jána, ktorého meno naznačil anjel. Keď príbuzní žiadajú, aby dieťa dostalo otcovo meno Zachariáš, zasiahne jeho matka Alžbeta: „Nie, bude sa volať Ján. Zachariáš, zdôrazňuje páter Pasolini, znamená „Boh pamätá“, zatiaľ čo Ján znamená „Boh je milosrdný“. Vysvetľuje, že toto meno „presúva pozornosť na dnešok“ a „naznačuje, že dejiny, hoci sú ovplyvnené svojím dedičstvom, vždy sú schopné prekonať samé seba a otvoriť sa novým možnostiam, ak je tu Božie pôsobenie“. Zachariáš napíše na tabuľu svoj súhlas s menom Ján a znovu získa svoj hlas.
Zistí, že to najlepšie ešte len príde
Alžbetina reakcia pre kazateľa naznačuje, „že niekedy je potrebné prerušiť tok vecí, aby sme sa otvorili Božej novosti“. „Dnes, v mimoriadnom čase ľudských dejín,“ vysvetľuje, „viac ako kedykoľvek predtým potrebujeme obnoviť tento druh duchovného pohľadu na skutočnosť“, v ktorom „popri ťažkých nespravodlivostiach, vojnách a násilí, ktoré sužujú každý kút sveta, sa objavujú nové objavy a sľubné cesty k oslobodeniu. Sústredení na prítomnosť „máme problém investovať do budúcnosti a máme tendenciu predstavovať si zajtrajšok ako fotokópiu dneška“. Na druhej strane Alžbetino „nie“, ktoré vkladá Jánov osud do Božích rúk, „nám pripomína, že nič a nikto nie je podmienený len vlastnou históriou a koreňmi, ale je neustále obnovovaný Božou milosťou“.
Odmietnuť zvyk, aby sme sa nechali obnoviť Bohom
„Je veľa „nie“, ktoré čaká na vyslovenie,“ pokračuje kazateľ, „nielen tých proti explicitnému zlu, ale aj tých proti subtílnemu zlu, ktorým je zvyk pokračovať vo veciach bez toho, aby sme mali odvahu vážne ich prehodnotiť a urobiť to spoločne. Ale na vyslovenie týchto „odvážnych nie“ treba veriť, že „Boh pôsobí v dejinách a že to najlepšie ešte len príde“.
Mária pokora
Nakoniec, aby hovoril o Máriinej odpovedi na Pánovo volanie, páter Pasolini znovu čítal evanjelium Zvestovania v črtách, „ktoré nám môžu pomôcť obnoviť trochu úcty k tajomstvu Vtelenia“. Vysvetľuje, že u svätého Lukáša sa zdá, že úlohou anjela Gabriela je „vstúpiť do Máriinho srdca bez toho, aby akokoľvek ohrozoval dvere jej disponovanosti, pretože dialóg medzi nimi musí prebiehať v úplnej slobode“ a „v atmosfére dôvery“. Panne Márii prikazuje, aby sa radovala, teda aby si „uvedomila niečo, čo už je: Pán je s ňou“. A to je, vysvetlil kazateľ, „milosť adventného obdobia“, teda to, že si „uvedomujeme, že je viac dôvodov na radosť ako na smútok, nie preto, že veci sú jednoduché, ale preto, že Pán je s nami a všetko sa ešte môže stať“.
Rozrušenie Panny Márie
Pri anjelových slovách je „Mária rozrušená“. Podľa pátra Pasoliniho prinajmenšom z dvoch dôvodov. Prvým je, „že keď nám niekto prejavuje svoju lásku, je to vždy prekvapenie. Láska nie je samozrejmá udalosť“ a „potrebujeme sa cítiť uznávaní a prijatí takí, akí sme“. Druhým dôvodom Máriinho strachu je to, „že jej srdce cíti, že nastal čas nechať sa úplne nanovo definovať Božím slovom“. Je to, ako vysvetľuje, „akoby Božie slovo malo písať na list papiera, kde sa už nahromadilo mnoho iných výrokov, ktoré sa časom usporiadali a ponechali len malý priestor na ďalšie potvrdenie“. V advente však čakanie a počúvanie slúži práve na to, „aby do nás vstúpil Boží hlas a aby nám nanovo povedal, čím sme a čím môžeme byť pred jeho tvárou“.
Výzva k novému životu
Napokon, výzva k materstvu, ktoré je podľa ľudských kritérií nemožné, vystavuje Máriu riziku, že ju nikto nepochopí, ba že ju všetci odsúdia ako cudzoložnicu podľa predpisov Mojžišovho zákona. Z preneseného významu to pre pátra Pasoliniho znamená, že „každé ohlasovanie Boha nevyhnutne vystavuje človeka smrti, pretože obsahuje prísľub plného života, úplne darovaného Bohu a svetu“. A strach „pred takouto zodpovednosťou“ možno prekonať len „zvážením krásy a veľkosti toho, čo nás čaká“. Aby sme sa však tomuto všetkému otvorili, zdôrazňuje kazateľ, „nemôžeme sa obmedziť na vyslovenie tých ‚áno‘, ktoré nás nič nestojí a ktoré nás nikdy o nič nepripravia“. Každé „autentické rozhodnutie podľa evanjelia“ totiž „stojí celý život a vystavuje nás riziku straty privilégií a istôt“. Povedať Bohu „áno“, pripomína páter Pasolini, nás vystavuje riziku „zomrieť v rovnováhe, ktorú sme dosiahli a v ktorej sa snažíme zotrvať“. A predsa je to práve „cesta, ktorá nás núti znovu objaviť samých seba“.
Hľa, služobnica Pána
Anjelovi Panna odpovedá svojím „svätým údivom“ a pýta sa: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ „Netúži do detailov pochopiť Boží plán“, ale „chce sa jednoducho stať jeho slobodnou a vedomou účastníčkou“. A anjel jej nevysvetľuje, ako splodí telo Božieho Syna: iba jej oznamuje, že Duch Svätý bude jej verným strážcom. Spolu s ním: „Hľa, služobnica Pána: nech sa mi stane podľa tvojho slova“, napokon Mária „vyhlasuje celé svoje nadšenie z povolania, ktoré práve prijala“. Akoby hovorila anjelovi, vysvetľuje kazateľ: „To, čo si mi navrhol, aby som prijala, v skutočnosti teraz chcem a volím si to ja“.
Oznámenia, ktoré dostávame v našom živote
Pre pátra Pasoliniho „všetky zvestovania, ktoré dostávame na ceste životom, nemôžu skončiť inak ako takto. Keď sa Božiemu svetlu podarí ukázať nám, že v strachu z toho, čo nás čaká, je prítomná vernosť večného prísľubu, zrodí sa v nás úžas a my objavíme, že sme schopní konečne vysloviť svoje tu som“.
Alessandro Di Bussolo a Isabella Piro – VaticanNews
Preklad Martin Jarábek