Vatikán 17. novembra (VaticanNews) Svätý Otec František v nedeľu 17. novembra vo svojom zamyslení pred modlitbou Anjel Pána pripomenul, aby sme sa nepripútavali k pominuteľným pozemským veciam, ale k Pánovým slovám, ktoré nás vedú k večnosti.

Príhovor Svätého Otca Františka

Drahí bratia a sestry, požehnanú nedeľu!

V evanjeliu dnešnej liturgie Ježiš opisuje veľké súženie, hovorí takto: „Slnko sa zatmie, mesiac viac nevydá svoj jas“ (Mk 13, 24). Tvárou v tvár tomuto utrpeniu by mnohí mohli myslieť na koniec sveta, ale Pán využíva príležitosť, aby nám ponúkol iný výklad, keď hovorí: „nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú“ (Mk 13, 31).

Môžeme sa zamyslieť nad touto otázkou, čo sa pominie a čo zostane. Najprv to, čo sa pominie. V niektorých okolnostiach nášho života, keď prechádzame krízou alebo zažívame nejaký neúspech, ako aj keď vidíme okolo seba bolesť spôsobenú vojnami, násilím, prírodnými katastrofami, máme pocit, že všetko speje ku koncu, a cítime, že aj tie najkrajšie veci sa pomíňajú. Krízy a zlyhania, hoci sú bolestivé, sú však dôležité, pretože nás učia prikladať všetkému náležitú váhu, nepripútavať svoje srdce ku skutočnostiam tohto sveta, pretože aj tie sa pominú: sú predurčené na to, aby sa pominuli.

Ježiš nám zároveň hovorí o tom, čo zostáva. Všetko sa pominie, ale jeho slová sa nepominú: Ježišove slová zostávajú večne. Pozýva nás teda, aby sme dôverovali evanjeliu, ktoré obsahuje prísľub spásy a večnosti, a aby sme už nežili v úzkosti zo smrti. Lebo kým všetko sa pomíňa, Kristus zostáva. V ňom, v Kristovi jedného dňa opäť stretneme veci a ľudí, ktorí sa pominuli, a ktorí nás sprevádzali v našom pozemskom živote. Vo svetle tohto prísľubu vzkriesenia nadobúda každá skutočnosť nový význam: všetko zomiera a aj my jedného dňa zomrieme, ale nestratíme nič z toho, čo sme vybudovali a milovali, pretože smrť bude začiatkom nového života.

Bratia a sestry, aj v súženiach, krízach, neúspechoch nás evanjelium pozýva, aby sme sa na život a na priebeh dejín pozerali bez strachu zo straty toho, čo sa končí, ale s radosťou z toho, čo zostáva. Nezabudnime, že Boh nám pripravuje budúcnosť plnú života a radosti.

Pýtajme sa teda sami seba: sme pripútaní k pozemským veciam, ktoré sa rýchlo pomíňajú, ktoré sú prchavé, alebo k Pánovým slovám, ktoré zostávajú a vedú nás k večnosti? Položme si túto otázku, prosím. Pomôže nám to.

A modlime sa k presvätej Panne Márii: nech sa za nás prihovára tá, ktorá sa úplne zverila Božiemu slovu.

Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – VaticanNews, Andrej Klapka, Martin Jarábek