Bratislava 12. novembra (TK KBS) Na hrobe sv. Jozafáta sa stalo mnoho zázrakov, a tak na žiadosť mnohých katolíkov ho pápež Urban VIII. dňa 16. mája 1643 vyhlásil za blahoslaveného. Za svätého bol vyhlásený v roku 1867 pápežom Piom IX. V roku 1916 previezli Jozafátove pozostatky do Viedne do gréckokatolíckeho chrámu sv. Barbory a v roku 1949 ich odviezli do Ríma. Na pokyn pápeža Jána XXIII. ich v roku 1963 uložili vo Vatikánskej bazilike pod oltár sv. Bazila Veľkého. V liturgickom kalendári si dnes pripomíname sv. Jozafáta Kuncewycza, biskupa a mučeníka.
Kto bol sv. Jozafát?
Sv. Jozafát Ján Kuncewycz sa narodil asi v roku 1580 vo Wlodzimierzi Wolyňskom na Ukrajine. Pri krste dostal meno Ján. Jeho rodičia Gabriel a Marianna boli schudobnenými šľachticmi; boli pravoslávnymi kresťanmi. Otec bol obchodníkom. Keď Ján dorástol, poslal ho do litovského mesta Vilno, aby sa tiež vyučil za obchodníka. No jeho vábil skôr chrám a duchovná služba. V tých časoch zúril vo Vilne boj medzi uniátmi (kresťanmi gréckoslovanského obradu, ktorí uznávali primát pápeža) a rozkolníkmi, ktorí pápeža neuznávali. Ján – ani sám dobre nevedel, prečo – sa ocitol na strane katolíkov. Chodieval na bohoslužby do katolíckeho chrámu. Keď to videl jeho majster, obchodník Jacek Popovič, nahováral ho, aby sa venoval obchodu a sľuboval mu celý svoj majetok do dedičstva, keďže bol bezdetný. No Ján sa nedal nahovoriť. V roku 1604 sa s ním rozlúčil a takisto aj so svojimi rodičmi a vstúpil do rehole sv. Bazila v kláštore Najsvätejšej Trojice vo Vilne. Ako rehoľné meno si zvolil Jozafát.
Kláštor bol spustnutý, býval tam len jeden mních, niektoré časti boli prenajaté nájomníkom, iné len chátrali. Jozafát si vybral malú izbičku neďaleko brány, kde žil ako pustovník a pripravoval sa na zloženie rehoľných sľubov. Modlil sa a študoval Sväté Písmo a bohoslužobné knihy. Okrem toho písal na rozličné témy – o rehoľníkoch, o katolíckej minulosti Ruska, o celibáte, katechizmus atď. Prísne sa postil, spával na holej podlahe a často sa bičoval. Verejnosti sa vyhýbal. No aj tak viacerí vedeli o jeho prísnosti na seba a chceli zničiť jeho dobrú povesť. Poslali na neho zvrhlú ženu, ktorá ho mala zviesť. Tá prišla za ním akože po duchovnú radu. No keď ho začala zvádzať, prísne ju pokarhal. Keď ani to nepomohlo, vzal palicu a nemilosrdne ju bil, kým nešla preč. Od toho času si ho začali vážiť všetci šľachetní ľudia v meste. Čoraz viac ich začalo prichádzať za ním, aby našli u neho radu a pomoc. Chodieval k nemu aj bohatý a vzdelaný šľachtic Ján Rutskyj, ktorý pochádzal z kalvínskej rodiny. Počas štúdií v Prahe, v Nemecku a v Ríme sa však stal katolíkom, no po návrate domov sa nemohol odhodlať brániť pravú vieru. Až na povzbudenie Jozafáta sa rozhodol vstúpiť do rehole a zložiť rehoľné sľuby. On zasa poskytol Jozafátovi veľa zo svojich bohatých vedomostí. Zanedlho viacero mladých mužov vstúpilo do rehole. No ani protivníci nespali.
V roku 1609 bol Jozafát vysvätený za kňaza. So svojou povestnou horlivosťou sa dal do práce. Neúnavne kázal, a to s takým úspechom, že katolíci mu dali meno „bič na rozkolníkov“. Rozkolníci si zase začali robiť posmech nielen z Jozafáta, ale aj z miestneho arcibiskupa Počeja a mnícha Rutského. Nosili po meste ich karikatúry a hanlivo ich nazývali. Jozafátovi vymysleli prezývku „uchvatiteľ duší“. Tým mu však paradoxne dali najkrajší titul. Veľa rozkolníkov našlo cestu späť do Cirkvi. Jozafát popri tomto všetkom nezabúdal ani na chudobných a trpiacich. Nikomu neodmietol pomoc. Tiež pod jeho vedením sa opravil schátralý kláštor. Počas jeho účinkovania sa takmer celé Vilno stalo katolíckym. Hoci mladý, zvolili ho za archimandrita (vyššieho predstaveného) v kláštore. Jeho spoločník Rutskyj sa stal v roku 1613 arcibiskupom a metropolitom celej rusínskej Cirkvi v Kyjeve. Po nejakom čase ustanovil Jozafáta za biskupa-koadjútora v Polocku, kde bol už staručký arcibiskup. Ten po pár mesiacoch zomrel, a tak v roku 1618 zaujal jeho miesto Jozafát. Na biskupstve zaviedol prísny poriadok. Od služobníctva vyžadoval zbožnosť a spravodlivosť a zvlášť sa venoval duchovenstvu, ktoré bolo mravne upadnuté a bez vzdelania. Mnohí šľachtici kňazov dosadzovali, ako sami chceli, nakladali s nimi podľa svojej ľubovôle, odopierali im dávky na výživu a starali sa aj do vecí cirkevných. Náboženský život sa pod vedením biskupa Jozafáta veľmi upevnil a dobre rozvíjal. No ani rozkolníci nespali, aj keď prvé tri roky s nimi nemal Jozafát neobyčajné problémy. Vymysleli si však zákerný plán.
Spomedzi seba určili za protibiskupa Polocku Meleceja Smotrického, ktorý bol známy svojimi spismi proti uniatom. Ten ho začal najprv listami napádať a rozširovať medzi ľuďmi nepravdivé správy, že Jozafát bol zosadený kráľom Žigmundom a za biskupa bol určený on sám. Keď sa to Jozafát dozvedel, okamžite sa ponáhľal do Varšavy za kráľom, ktorý mu dal potvrdenie, že on je pravým biskupom. Jozafát potom tento list čítal vo svojom biskupstve. Prišiel aj do mesta Vitebsk, kde ho tiež čítal. V tomto meste však panovala najväčšia nenávisť voči nemu. Jozafát tam práve preto častejšie chodil a usiloval sa obrátiť zaťatých rozkolníkov, hoci polockí mešťania ho od toho odrádzali. Vo Vitebsku sa napokon rozhodli Jozafáta odstrániť. Najali potulného popa Silvestra, ktorý začal raz večer drzo a sprosto vykrikovať pod arcibiskupskými oknami. Ráno to pokračovalo. Jozafátovi služobníci vyšli von a Silvestra chytili. Práve to chceli sprisahanci. Začali zvoniť na zvone a kričať, aby biskupa odstránili. Jozafát kázal Silvestra prepustiť. No rozkolníci vbehli dnu, zranili jeho služobníkov a jeho samého udreli kyjom a následne sekerou do hlavy. Keď padol na zem, ešte po ňom šliapali a bodali ho. Napokon ho strelili do hlavy, jeho telo potupili, vyzliekli a hodili do rieky Dvine. Stalo sa to 12. novembra 1623. No hneď na druhý deň, keď vytriezveli, si uvedomili svoj strašný čin. Jeho telo vylovili a v slávnostnom sprievode ho previezli do Polocka. Oplakali svoj zločin a obrátili sa. Smotrickij, ktorý bol hlavným pôvodcom zločinu, odišiel do Grécka a v roku 1627 po rokoch kajúcnosti sa zmieril s uniatskou Cirkvou.
Zdroj: Životopisy svätých
