Vatikán 4. novembra (VaticanNews) Keď sa život človeka končí, Božia láska ho oslobodzuje od smrti, pripomenul Svätý Otec vo svojej homílii v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne, kde sa konala svätá omša za kardinálov a biskupov, ktorí zomreli v uplynulom roku.

Zdroj: VaticanNews

Homília Svätého Otca Františka

„Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“ (Lk 23, 42). Toto sú posledné slová, ktoré Pánovi adresoval jeden z dvoch lotrov, ktorí boli ukrižovaní spolu s ním. Nevyslovuje ich učeník, nepatrí k tým, ktorí nasledovali Ježiša na uliciach Galiley alebo k tým, ktorí spolu jedli chlieb pri Poslednej večeri. Nepatril k nim. Ten muž, ktorý sa obracia na Pána, je naopak lotor. Je to niekto, kto sa s ním stretáva až na konci života. Ba dokonca ani nepoznáme jeho meno.

Posledné výdychy tohto neznámeho sa však stávajú v evanjeliu dialógom plným pravdy. Zatiaľ čo Ježiš je „pripočítaný k hriešnikom“ (Iz 53, 12), ako prorokoval Izaiáš, nečakane sa ozýva hlas, ktorý hovorí: „My dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlého.” (Lk 23, 41) Je to skutočne tak. A tento odsúdenec predstavuje nás všetkých, môžeme ho pomenovať svojim menom. Predovšetkým si môžeme osvojiť jeho prosbu: „Ježišu, spomeň si na mňa.“ Zachovaj si ma živo vo svojej pamäti. „Nezabudni na mňa.“

Rozjímajme o tomto úkone: spomeň si, pamätať. Spomínať znamená „priniesť späť do srdca“, (v taliančine ri-cor-dare, doslovne: vrátiť späť do srdca, pozn. prekl.). Tento muž, ktorý bol ukrižovaný spolu s Ježišom, pretvára veľkú bolesť na modlitbu: „Vezmi ma do svojho srdca, Ježišu.” A neprosí o to strýzneným hlasom, hlasom porazeného, ale tónom plným nádeje. To je všetko, po čom túži zločinec, ktorý zomiera ako učeník poslednej hodiny: hľadá prívetivé srdce. To je všetko, na čom mu záleží, teraz, keď je obnažený zoči voči smrti. A Pán vypočúva modlitbu hriešnika až do konca, ako vždy. Kristovo srdce, ktoré bolo prebodnuté bolesťou, sa otvára, aby zachránilo svet – mal otvorené srdce, nebolo uzavreté – zomierajúci prijíma hlas zomierajúceho. Ježiš zomiera s nami, pretože zomiera za nás.

Na výzvu ukrižovaného vinného odpovedá nevinný Ukrižovaný: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ (Lk 23, 43). Ježišova spomienka je účinná, pretože je bohatá na milosrdenstvo, práve preto je účinná. Kým ľudský život chabne, Božia láska uvoľňuje slobodu od smrti. Vtedy je odsúdený vykúpený, cudzinec sa stáva spoločníkom, krátke stretnutie na kríži bude trvať navždy v pokoji. Toto nám pomáha, aby sme sa trochu zamysleli. Ako stretávam Ježiša? Alebo ešte lepšie, ako dovolím Ježišovi stretnúť sa so mnou? Dovolím mu stretnúť sa so mnou, alebo sa uzatváram vo svojom sebectve, vo svojej bolesti, či vo svojej sebestačnosti? Cítim sa hriešny pri stretnútí s Pánom, alebo sa cítim spravodlivý a hovorím: „Nepotrebujem ťa. Choď preč?“

Ježiš pamätá na toho, kto bol ukrižovaný vedľa neho. Jeho starostlivosť až do posledného dychu nás núti zamyslieť sa: je totiž rozdiel ako sa dá spomínať na ľudí a na veci. Človek si môže pamätať krivdy, nevybavené účty, pamätať na priateľov i protivníkov. Bratia a sestry, položme si dnes pri tejto udalosti z Evanjelia nasledovné otázky: Ako si pamätáme na ľudí v našom srdci? Ako si spomíname na tých, ktorí chodia popri nás počas života? Odsudzujem? Rozdeľujem? Alebo prijímam?

Drahí bratia a sestry, keď sa ľudia dneška a ľudia všetkých čias obrátia k Božiemu srdcu, môžu dúfať v spásu, hoci „nemúdri sa nazdávali, že je po nich“ (Múd 3, 2). Veď Pánova spomienka stráži celé dejiny. Spomienka je záchranou. On je ich súcitným sudcom a bohatý na milosrdenstvo. Pán je nám blízky ako sudca, je blízky, súcitný a milosrdný. To sú tri Pánove postoje. Som blízky ľuďom? Mám súcitné srdce? Som milosrdný?

S touto vierou sa modlíme za kardinálov a biskupov, ktorí zomreli za posledných dvanásť mesiacov. Dnes sa naša spomienka stáva príhovorom za týchto našich bratov. Ako vyvolené údy Božieho ľudu boli pokrstení v Kristovu smrť (porov. Rim 6, 3), aby spolu s ním vstali z mŕtvych. Boli pastiermi a vzormi Pánovho stáda (porov. 1 Pt 5, 3): nech teraz sedia pri jeho stole, potom čo lámali na zemi Chlieb života. Milovali Cirkev, každý svojím spôsobom miloval Cirkev: prosme, aby sa mohli tešiť z večného spoločenstva so svätými. S pevnou nádejou očakávame, že sa s nimi budeme radovať v raji. A pozývam vás, aby ste spolu so mnou povedali trikrát: „Ježišu, spomeň si na nás!“

Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – VaticanNews, Andrej Klapka, Miroslava Holubíková, Martin Jarábek