Bratislava 31. októbra (TK KBS) Dnes, 31. októbra, je deň, keď si spomínam na začiatok Reformácie (1517) a podpísanie Spoločného vyhlásenia o učení o ospravedlnení z viery medzi katolíkmi a luteránmi (1999). Aj keď v rôznych kresťanských cirkvách vidím a poznám ľudí, ktorí sú stále „zabarikádovaní“ v niektorých zlomyseľných historických definíciách, zvykoch a názoroch, som rád, že dnes vidím a poznám aj ľudí, ktorých počet stále viac rastie, ktorí sú presvedčení o prvenstve, múdrosti a moci Božieho slova, ktoré jediné je schopné živiť nový spôsob vzťahu k ľudskej slobode, ako povedal pápež František na Slovensku v roku 2021.
Som presvedčený, že zo zla, ktoré sme si ako západní kresťania v uplynulých storočiach spôsobili (Slovensko nevynímajúc), sme sa už veľa poučili a ešte sa poučíme. Absolútne však nesmieme zabudnúť na tú ničivú schopnosť ľudskej pýchy a chamtivosti, ktoré nás všetkých premohli. Žiaľ, z priamej skúsenosti viem, že aj dnes sú kresťania, ktorí sa nimi nechávajú viesť, dokonca sa vyjadrujú protievanjeliovým vyjadrením: „My sa tolerujeme“. Ale vďaka Bohu, z priamej skúsenosti viem aj to, že v oboch cirkvách (a potom aj v ďalších) sú duchovne krásni ľudia, ktorí s hlbokým presvedčením svedčia o inom spôsobe vzájomných vzťahov medzi kresťanmi – nie falošnom, ani náukovo pomýlenom, ale úprimnom a pravdivom, ktorý je preniknutý obdivuhodnou silou, svetlom a múdrosťou evanjelia. A tých je, vďaka Bohu, čoraz viac.
Nikto nám už neodstráni z mysle, že sme bratia a sestry vo viere, že patríme jeden k druhému a že naše duchovné bohatstvá slúžia na vzájomné budovanie – pretože len spolu skutočne patríme Kristovi. On nás napriek našim hriechom spája, dáva nám kráčať spoločne a robí z nás nových ľudí. Krst, ktorým sme pokrstení a dostávame ako dar, je medzi nami základom jednoty a iného života, ako ľudia bežne žijú. Od nás farárov a faráriek, kaplánov a kaplániek sa však vyžaduje, aby sme dbali na jeho poriadne a zodpovedné vykonávanie pred druhou cirkvou, ako to stanovili evanjelickí i katolícki biskupi v Bratislave v roku 2001.
Nakoniec mi nedá nepovedať, že prostredníctvom Martina Luthera, a som o tom presvedčený, Boh chcel, aby sme pochopili aj to, že teológia, kráľovná vied, sa dá robiť aj inak, ako sa robila vtedy, a to novým spôsobom myslenia (a nasledujúce dejiny kresťanskej teológie to potvrdili): v znamení mysle, ktorá myslí a miluje zároveň – v dynamike trojičnej vzájomnosti, kenotickej a otvorenej enotickej plnosti. Vzhľadom na historické okolnosti to však vtedy nebolo vnímané a pochopené.
Úprimne ďakujem dobrému Bohu, Otcovi, Synovi a Duchu Svätému, že nám všetkým kresťanom dáva čas, ktorý potrebujeme, aby sme sa voči sebe správali ako bratia a sestry a svedčili svetu o kráse a radosti jednoty. Je to spoločné poslanie všetkých kresťanov.
Ľudovít Pokojný, Predseda Rady pre ekumenizmus Bratislavskej arcidiecézy
