Vatikán 30. októbra (TK KBS) Čilan, ktorý sa v minulosti stal obeťou opakovaného zneužívania kňazom, komentuje výročnú správu Komisie pre ochranu maloletých, ktorej je členom od roku 2021 na podnet pápeža. „Bol to maratón práce, výsledok je taký, aký sme potrebovali.“ Svoju vďaku adresuje Františkovi: „Je to príkladný človek, nehovorí prázdne slová, ale angažuje sa v otázke bolesti ľudských bytostí.“
Pred desiatimi rokmi Juan Carlos Cruz obvinil Cirkev z toho, že je „absolútnym zlom“, ktoré sa podieľalo na zneužívaní, ktorému bol ako chlapec opakovane vystavený kňazom, Chilanom Fernandom Karadimom, ktorého pápež zbavil duchovného stavu za zločiny na maloletých a seminaristoch. Dnes Juan Carlos, charizmatický architekt a novinár, pochádzajúci z Chile, ale žijúci najprv v USA a potom v Španielsku, pracuje vo službách Cirkvi ako člen Pápežskej komisie pre ochranu maloletých, kde prináša hlas obetiam a preživším.
Vďačnosť pápežovi
Cruz pri rozhovore s vatikánskymi médiami zviera v rukách prvú výročnú správu orgánu zverejnenú 29. októbra. Dokument, ktorý je aj výsledkom jeho príspevku: „Je to niečo, čo sme si dlho priali,“ hovorí. Položil ruku na obálku so štylizovaným obrázkom „baobabu“, afrického stromu symbolizujúceho odolnosť. Rovnako odolnosť, ktorá živila jeho boj za spravodlivosť a viedla ho k tomu, aby neupadol do depresií a závislosti, alebo dokonca nespáchal samovraždu, „ako sa to stalo mnohým ľuďom, ktorých poznám“. Odolnosť, ktorá prinútila Juana Carlosa v roku 2018 na cestu z Chile do Ríma, aby sa spolu s ďalšími dvomi Karadimovými obeťami, Jamesom Hamiltonom a José Andrésem Murillem, „postavil“ pred pápeža, ktorého obvinili, že pre pozostalých nič nerobí. Toto stretnutie v Dome svätej Marty — Juan Carlos sa nikdy neunaví o ňom rozprávať — naopak zmenilo jeho život, zblížilo ho s Cirkvou a prinútilo ho objaviť otca, ako dnes definuje Františka, s ktorým udržuje stály kontakt. „Pápeža Františka poznám, mám ho veľmi rád, poznávam ho ako skutočne príkladného človeka, ktorý nehovorí prázdne slová, ktoré sa pekne počúvajú, ale absolútne sa angažuje pre bolesť ľudských bytostí. V tomto prípade pre obete sexuálneho zneužívania v Cirkvi,“ hovorí Cruz.
Naslúchať a veriť obetiam
Bol to sám pápež, kto pri audiencii vo Vatikáne členov komisie po plenárnom zasadnutí v roku 2022 požiadal o túto správu, ktorá uzrela svetlo sveta po „maratóne práce“. „Verím, že výsledný produkt je niečím, čo bolo potrebné, ale potrebuje ešte mnoho vylepšení. Musíme do nej zahrnúť ešte viac hlasov obetí z celého sveta, ale je veľmi ťažké organizovať prísnu a vedeckú prácu, keď všade chýbajú údaje o prípadoch,“ poznamenáva Juan Carlos. Dodáva, že samotná existencia správy je „pokrokom“. Hovorí, že je „nesmierne šťastný“: „Myslím, že uvidíte veci, o ktoré obete vždy žiadali a o ktorých niekedy nikdy nepočuli. Tento druh spravodlivosti, keď je obeť vypočutá a odškodnená, je pre mňa veľkým krokom vpred, o ktorom sa nehovorilo. Na obete sa pozeralo ako na ľudí, ktorí chcú peniaze, ktorí vznášajú požiadavky... je hrozné sa na človeka pozerať týmto spôsobom. Musíme byť pozorní, naslúchať, veriť obetiam, sprevádzať ich a sledovať proces odškodnenia — nech je akýkoľvek — zo strany Cirkvi, aby sme sa zaviazali, že sa to už nikdy nebude opakovať. František bol prvý, kto to chcel urobiť, som mu za to vďačný.“
„Ešte je potrebné urobiť mnoho práce...“
Správa síce svedčí o „obdivuhodnej otvorenosti, s ktorou sa úprimne hovorí o stave zneužívania na celom svete“, ale hovorí tiež o „zlyhaniach“ v ochrane. „Uznávam, je toho ešte veľa, čo je potrebné urobiť,“ hovorí Cruz. „Znepokojuje ma napríklad mnoho biskupov vo svete, ktorí napriek všetkému, čo sa stalo, tieto prípady ignorujú. A existujú nevinné obete, pre svet neviditeľné, ktoré sa neodvažujú prehovoriť, pretože je to bolestné. Nikto im nepredloží projekt alebo miesto, kam by mohli ísť hovoriť a byť sprevádzané. Panuje tu strach. Sú obete, „ktoré majú prostriedky, môžu sa dostať k médiám alebo právnikom,“ hovorí Juan Carlos, „ale mnoho ďalších v mnohých krajinách tento luxus nemá, dokonca ani právnika. Žijú v utrpení, dokonca idú tak ďaleko, že spáchajú samovraždu, čo je najväčšia bolesť, keď už nemáte nádej. Mám priateľov, ktorí stratili všetku nádej a spáchali samovraždu. Nie je možné, aby existovali obete, ktoré stále prosia o spravodlivosť. To nejde.“
Zdroj: VaticanNews, česká redakcia
Preložil: M. Lipiak
