Záverečný dokument: Synodalita podporuje prijatie Druhého vatikánskeho koncilu P:3, 26. 10. 2024 21:00, ZAH
Foto: Vatican Media
Vatikán 26. októbra (VaticanNews) Záverečný dokument druhého zasadania XVI. riadneho generálneho zhromaždenia Biskupskej synody opisuje skúsenosť „spoločenstva, účasti a poslania“ Cirkvi, ktorú prežíva počas synodálneho procesu a pripomína, že synodalita je „cestou duchovnej obnovy a štrukturálnej reformy, aby sa Cirkev stala angažovanejšou a misionárskejšou.“ Konštatuje tiež, že synodálny proces obnovuje v súčasnom svete „prorockú silu“ Druhého vatikánskeho koncilu.
Záverečný dokument bol odovzdaný pápežovi a cirkvám ako „dedičstvo všetkých doteraz vykonaných krokov“ (10) počas synodálneho procesu. Ako sa však poznamenáva, proces „nekončí ukončením zhromaždenia, ktoré sa začalo 2. októbra a v nedeľu sa ukončí svätou omšou, ale zahŕňa ešte realizačnú fázu“ (9). Je to výzva všetkým veriacim, aby „prostredníctvom synodálnej metodológie konzultácií a rozlišovania denne napredovali, identifikovali konkrétne metódy a formačné cesty na dosiahnutie skutočného synodálneho obrátenia v rôznych realitách Cirkvi“ (9).
Z textu, ktorý venuje veľa priestoru perspektíve obrátenia a pozvaniu k nemu, vyplývajú dve kľúčové slová – „vzťahy,“ ktoré sú spôsobom bytia Cirkvi – a „zväzky,“ dynamicky prežívané ako „výmena darov“ medzi cirkvami a v službe obrátenia. Miestne cirkvi sú v centre misijnej perspektívy, ktorá umožňuje zakúsiť, že synodalita je mimoriadnekomplexnou realitou. Jej rôzne aspekty slúžia na uskutočňovanie poslania Cirkvi, na ktorom sa podieľajú aj laici, ktorí sa čoraz viac zapájajú. V tomto kontexte v záverečnom dokumente silne rezonuje potreba zakoreniť sa v dobe, v ktorej sú veriaci mimoriadne mobilní a čoraz menej trvalo viazaní na jednu kultúrnu alebo geografickú oblasť. Mimoriadne dôležitým sa javí aj návrh predložený v dokumente, aby dikastériá Rímskej kúrie mali možnosť vzájomne konzultovať „pred vydaním dôležitých normatívnych dokumentov“ (135).
Podoba dokumentu
Záverečný dokument sa skladá z piatich častí (11), z ktorých prvá má názov Srdce synodality. Druhá s názvom Spoločne na Petrovej lodi, sa venuje potrebe obrátenia v oblasti vzťahov, „ktoré budujú kresťanské spoločenstvo a formujú jeho poslanie, v ktorom sa prelínajú povolania, charizmy a služby.“ Tretia časť publikácie Na tvoje slovo ,,identifikuje tri úzko prepojené postupy: cirkevné rozlišovanie, rozhodovacie procesy a kultúru transparentnosti, podávania správ a hodnotenia.“ Štvrtá časť s názvom Bohatý úlovok„načrtáva, ako pestovať nové formy výmeny darov a prelínanie väzieb, ktoré spájajú členov cirkvi, v čase, keď sa skúsenosť zakorenenia na konkrétnom mieste hlboko mení.“ Napokon piata časť - A ja vás posielam – „nám umožňuje pozrieť sa na prvý krok, ktorý treba urobiť: starostlivosť o univerzálnu formáciu pre misijnú synodalitu.“
Rany Zmŕtvychvstalého naďalej krvácajú
V úvode dokumentu (1 – 12) sa jasne uvádza, že podstatou synody bolo „obnoviť skúsenosť stretnutia so Zmŕtvychvstalým, ktorého učeníci videli vo Večeradle na Paschu“ (1). Ako sa v dokumente zdôrazňuje, „pri kontemplácii Zmŕtvychvstalého... sme videli aj znamenia jeho rán..., ktoré naďalej krvácajú v telách mnohých bratov a sestier, a to aj pre naše vlastné chyby. Náš pohľad na Pána nás neodďaľuje od drám dejín, ale otvára nám oči, aby sme videli utrpenie, ktoré nás obklopuje a preniká: tváre detí terorizovaných vojnou, plač matiek, zničené sny toľkých mladých ľudí, utečencov, ktorí čelia desivému presídleniu, obete klimatických zmien a sociálnej nespravodlivosti“ (2).
Účastníci synody sa s poukazom na „príliš veľa prebiehajúcich vojen“ pripojili k „opakovaným výzvam pápeža Františka na mier, odsudzujúc logiku násilia, nenávisti a pomsty“ (2). Upozornili tiež na ekumenický charakter synodálnej cesty, ktorá „smeruje k plnej a viditeľnej jednote kresťanov“ (4). Zdôraznilo sa tiež, že táto cesta „predstavuje skutočný akt ďalšej recepcie“ Druhého vatikánskeho koncilu, pokračuje „v jeho inšpirácii“ a obnovuje „v súčasnom svete jeho prorockú silu“ (5). V dokumente sa ozývajú aj ťažkosti, ktoré sa počas tohto procesu vyskytli. „„Netajili sme sa tým, že sme zažili únavu, odpor voči zmenám a pokušenie dať prednosť našim predstavám pred počúvaním Božieho slova a praxou rozlišovania“ (6),“ píše sa v ňom.
Srdce synodality
Prvá časť dokumentu (13 – 48) sa začína úvahami o „Cirkvi Božieho ľudu, sviatosti jednoty“ (15 – 20) a o „sviatostných koreňoch Božieho ľudu“ (21 – 27). Zdôrazňuje sa, že práve „vďaka skúsenostiam posledných rokov“ sa význam pojmov „synodalita“ a „synodálny“ „čoraz viac chápe a prežíva, ... čoraz viac sa spája s túžbou po Cirkvi bližšej ľudu a vzťahovejšej, ktorá je Božím domom a rodinou.“ (28)
Dôležitá je stručná definícia synodality, ktorú ponúka dokument a ktorá ju opisuje ako „cestu duchovnej obnovy a štrukturálnej reformy, aby sa Cirkev stala angažovanejšou a misionárskejšou, teda aby bola schopnejšia kráčať s každým mužom a ženou a vyžarovať Kristovo svetlo“ (28). Zdôrazňuje tiež vedomie, že jednota Cirkvi neznamená jej homogénnosť, vzhľadom na čo je „ocenenie kontextov, kultúr a rozmanitosti a ich vzájomnej prepojenosti kľúčom k rastu ako synodálnej a misijnej Cirkvi.“ (40)
Obrátenie v oblasti vzťahov
Druhá časť dokumentu (49 – 77) sa otvára výzvou budovať Cirkev „schopnejšiu pestovať vzťahy: s Bohom, medzi mužmi a ženami, v rodinách, v spoločenstvách, medzi všetkými kresťanmi, medzi sociálnymi skupinami, medzi náboženstvami a so stvorením.“ (50) Nechýba ani priznanie, že „nechýbali ani svedectvá o utrpení z pocitu vylúčenia alebo odsúdenia.“ (50)
Jeho autori zdôrazňujú potrebu „premeny vzťahov.“ „Musíme sa znovu učiť z evanjelia, že starostlivosť o vzťahy a spojenia nie je stratégiou alebo nástrojom na zvýšenie organizačnej efektívnosti, ale je spôsobom, akým sa Boh Otec zjavil v Ježišovi a Duchu Svätom,“ (50) píše sa v ňom. Zdôrazňujú tiež, že táto „výzva k obnove vzťahov v Pánovi Ježišovi“ je dôležitá aj kvôli víziám ľudských vzťahov, ktoré sa dnes presadzujú a ktoré sú v rozpore s evanjeliom. V tejto súvislosti dokument jasne hovorí, že uzavretosť voči vzťahom alebo ich skreslené chápanie je zdrojom zla vo svete, pričom „najradikálnejšia a najdramatickejšia je uzavretosť voči samotnému ľudskému životu, ktorá vedie k vyháňaniu detí z lona a odmietaniu starých ľudí.“ (54)
Táto kapitola sa zamýšľa nad rôznymi „charizmami, povolaniami a službami pre misiu,“ (57 – 67), a to aj v kontexte laickej angažovanosti. Text okrem iného poukazuje na to, že sviatosť birmovania je „službou harmónie,“ (68) a konštatuje, že „konštitutívne puto biskupa s miestnou cirkvou nie je dnes dostatočne jasné v prípade titulárnych biskupov, ako sú pápežskí zástupcovia a tí, ktorí pôsobia v Rímskej kúrii.“
Dôležitá je aj skúsenosť „synodálnej spirituality“ (43 – 48) a presvedčenie dokumentu, že „ak chýba osobná a komunitná duchovná hĺbka, synodalita sa redukuje na organizačnú záležitosť.“ (44) Preto sa konštatuje, že „praktizovaný s pokorou môže synodálny štýl urobiť z Cirkvi prorocký hlas v dnešnom svete.“ (47)
Obrátenie v oblasti procesov
V tretej časti dokumentu (79 – 108) autori zdôrazňujú, že „v modlitbe a bratskom dialógu sme uznali, že cirkevné rozlišovanie, starostlivosť o rozhodovacie procesy a záväzok k zodpovednosti a hodnoteniu dôsledkov prijatých rozhodnutí sú postupy, ktorými odpovedáme na slovo, ktoré nás uvádza na misijné cesty.“ (79)
„Tieto tri praktiky sú úzko prepojené. Rozhodovacie procesy si vyžadujú cirkevné rozlišovanie, ktoré si vyžaduje počúvanie v atmosfére dôvery podporovanej transparentnosťou a zodpovednosťou. Dôvera musí byť obojstranná: tí, čo robia rozhodnutia, musia byť schopní dôverovať Božiemu ľudu a počúvať ho, a ten zasa musí byť schopný dôverovať tým, čo vykonávajú autoritu,“ (80) píše sa na stránkach dokumentu.
Ako sa zdôrazňuje, „cirkevné rozlišovanie pre misiu“ (81 – 86) nemá byť „organizačnou technikou, ale duchovnou praxou, ktorú treba žiť s vierou.“ S odvolaním sa na pápežovo vysvetlenie, že synodalita nie je demokracia, dokument pripomína, že toto rozlišovanie „nikdy nie je potvrdením osobného alebo skupinového názoru, ani sa nerieši len súhrnom individuálnych názorov“ (82). Namiesto toho navrhuje, aby tieto rozhodovacie procesy synodálneho typu sprevádzala „transparentnosť, podávanie správ a hodnotenie“ (95 – 102).
Konverzia v oblasti vzťahov
Štvrtá časť dokumentu (109 – 139) je venovaná skúsenosti Cirkvi „zakorenenej a na púti“ (110 – 119), pretože „Cirkev nemožno chápať bez zakorenenia v konkrétnom území, v priestore a čase, kde sa formuje spoločná skúsenosť stretnutia s Bohom, ktorý zachraňuje“ (110). Táto časť dokumentu sa okrem iného venuje aj otázke mobility ako opaku trvalého zakorenenia na jednom mieste (112) a digitálnej kultúre (113).
Autori dokumentu zdôrazňujú, že väzby medzi cirkvami by mali byť postavené na vzájomnej výmene darov slúžiacej spoločenstvu (124). Ako príklad takýchto väzieb sa okrem iného uvádzajú biskupské konferencie (124 – 129) a samostatné miesto je venované aj úvahám o „službe rímskeho biskupa“ (130 – 139). Poukázalo sa tiež na to, že práve v tomto duchu spolupráce a načúvania sa „pred vydaním dôležitých normatívnych dokumentov sa dikastériá vyzývajú, aby začali konzultácie s biskupskými konferenciami a príslušnými orgánmi katolíckych východných cirkví“ (135).
Potreba misionárov - učeníkov
„Aby svätý Boží ľud mohol vydávať svedectvo o radosti evanjelia pre všetkých a rásť v synodalite, potrebuje primeranú formáciu: predovšetkým k slobode Božích synov a dcér v nasledovaní Ježiša Krista, kontemplovaného v modlitbe a uznávaného v chudobných,“ uvádza sa v piatej časti dokumentu (140 – 151).
„Jednou z požiadaviek, ktoré sa počas synodálneho procesu objavili najvýraznejšie a zo všetkých strán, je, aby formácia bola integrálna, kontinuálna a komunitná“ (143), píšu jeho autori. Aj v tejto oblasti je naliehavo potrebná „výmena darov medzi rôznymi povolaniami (spoločenstvo), v perspektíve služby, ktorá sa má naplniť (poslanie), a v štýle angažovanosti a výchovy k diferencovanej spoluzodpovednosti (participácia).“ (147). Zdôraznila sa aj potreba väčšieho spoločného záväzku k ochrane a bezpečnosti členov spoločenstva, najmä tých, ktorí sú najviac zraniteľní (porov. 150), ako aj spoločného záujmu o mier a spravodlivosť, presadzovania sociálnej náuky Cirkvi a okrem iného aj starostlivosti o stvorenie (porov. 151).
„Pri prežívaní synodálneho procesu,“ uvádza sa v závere dokumentu, „sme si nanovo uvedomili, že spása, ktorú treba prijať a ohlasovať, sa uskutočňuje prostredníctvom vzťahov. Prežíva sa spoločne a spoločne sa o nej svedčí. Dejiny sa nám javia ako tragicky poznačené vojnami, súperením o moc, tisíckami nespravodlivostí a zneužívaní. Vieme však, že Duch Svätý vložil do srdca každého človeka hlbokú a tichú túžbu po autentických vzťahoch a skutočných zväzkoch. Samotné stvorenie hovorí o jednote a zdieľaní, o rozmanitosti a prelínaní rôznych foriem života.“ (154)
V závere dokumentu sa Panne Márii zverujú plody synody a úsilie spoločne napredovať ako učeníci a misionári, členovia synodálnej Cirkvi (155).