Bratislava 24. októbra (TK KBS) Na jeho hrob vyryli slová: „Miloval som spravodlivosť a nenávidel som neprávosť, preto umieram vo vyhnanstve.“ Pápež Pius XI. vyhlásil v roku 1934 Antona Máriu Clareta za blahoslaveného a Pius XII. v roku 1950 za svätého. V liturgickom kalendári si pripomíname svätého Antona Mária Clareta.
Sv. Anton Mária Claret sa narodil 23. decembra 1807 v mestečku Sallente blízko Barcelony v Španielsku ako piaty z desiatich detí. Od malička pomáhal otcovi v tkáčskom remesle. Ako sedemnásťročného ho otec poslal na zdokonalenie v tomto odbore do Barcelony. Mal zmysel pre technické veci, a tak mu ako dvadsaťjedenročnému ponúkli miesto riaditeľa tkáčskej dielne. On to odmietol. Od malička totiž túžil byť kňazom. Často čítaval Sväté písmo a veľa sa modlil. Dal sa na štúdiá filozofie a teológie a v roku 1835 bol vysvätený za kňaza. Keďže vtedy bolo v Španielsku kňazov dosť, odišiel do Ríma a tam vstúpil do rehole jezuitov. Reumatické bolesti v nohách ho po niekoľkých mesiacoch donútili noviciát prerušiť. Na radu generálneho predstaveného sa vrátil do Španielska. So súhlasom svojho biskupa začal pôsobiť ako ľudový misionár a dával duchovné cvičenia. Chodil vždy pešo a neprijímal ani peniaze ani dary. Jediné, čo prijal, bolo jedlo. Mnoho kázal a mnoho spovedal. Veľa ľudí ho začalo vyhľadávať. Hovorili o ňom, že je svätec. Bol to však čas aj občianskych vojen, a tak ho niekedy pokladali za špióna druhej strany a prenasledovali ho. Keď skončil nejakú misiu a prechádzal na iné miesto, zmocňoval sa ho smútok. Pokladal to za diablovo pokušenie, tak ako aj všetky reči o jeho svätosti. V roku 1842 dostal dar rozoznať, kto je v stave smrteľného hriechu. Uzdravoval chorých a mal dar proroctva. Veľa písal. Jeden z anarchistov tej doby sa vyjadril, že vďaka nemu sa obrátilo celé Katalánsko. Podobný úspech mal aj na Kanárskych ostrovoch, kam ho poslal biskup (v roku 1848). Keď sa vrátil, s niekoľkými kňazmi založil misijnú spoločnosť Synov Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. Táto myšlienka sa mu už dávno natískala. Teraz sa stala skutočnosťou.
Nasledujúceho roku (1850) ho vymenovali za arcibiskupa do Santiaga na Kube. Bránil sa, no všetci mu hovorili, že je viazaný vo svedomí, aby to prijal. Anton to teda prijal. Na svoje nové pôsobisko prišiel vo februári 1851. Hneď začal konať exercície pre svojich kňazov a potom sa dal na ľudové misie. Úspech mal podobný ako v Katalánsku. V diecéze, v ktorej už štrnásť rokov nebol biskup, bol duchovný život na biednej úrovni. Patrilo do nej asi 750 000 ľudí. Fár bolo len asi štyridsať. Keď Anton odchádzal z Kuby späť do Španielska, pribudlo 53 nových fár, seminár bol zreštaurovaný, do diecézy prišli nové rehole. Arcibiskup trikrát obišiel celú diecézu, kázal, vyučoval, spovedal. No nielen to. Učil ľudí, hlavne roľníkov, aj hospodáriť, aby boli sebestační. Mal však aj odporcov. Boli to tí, ktorí sa nechceli vzdať nemravného života, a mnohí iní, ktorí žili v rôznych tajných spolkoch a organizáciách. Jeden z nich dokonca na arcibiskupa zaútočil. Britvou ho zasiahol do tváre a prerezal mu slinné žľazy. Lekári ho ihneď operovali, ale nepomohlo, sliny mu stále tiekli von. Chceli preto vyčkať a na druhý deň sa znova pokúsiť o zákrok. Anton bol šťastný, že môže trpieť. Modlil sa, úplne sa odovzdal do rúk Panny Márie a ponúkol svoj život Bohu. Počas tejto modlitby bol uzdravený. Lekári to nevedeli pochopiť. Tento incident bol povelom na ohováračskú kampaň. Mnoho nepravdivého o ňom popísali španielskej kráľovnej.
V marci 1857 mu napísala kráľovná Izabela II. list, aby prišiel do Madridu. Anton teda prišiel späť do Španielska. Čakal, že ho kráľovná pozbaví úradu. Tá ho však požiadala, aby jej robil duchovného vodcu a pomohol z krízy, v ktorej sa práve nachádzala. Arcibiskup si však dal podmienky – nebude mať žiadnu politickú funkciu a nebude bývať na kráľovskom dvore. Okrem toho jej otvorene povedal, že musí prepustiť svojho milenca a vrátiť sa k manželovi. Po dlhých vnútorných bojoch si kráľovná vykonala duchovné cvičenia a začala viesť nový život. Popri tejto činnosti mal Anton dosť času na apoštolát – vydával náboženské publikácie, zakladal ľudové knižnice a často kázal. Do politiky sa vôbec nemiešal. Staral sa hlavne o to, aby za biskupov boli vysvätení len takí kňazi, ktorí viedli čnostný a nábožný život. Mnoho si vytrpel od svojich neprajníkov, osočovali ho, robili si z neho posmech. Takto strávil desať rokov.
V roku 1868 vypukla revolúcia. Arcibiskup spolu s kráľovskou rodinou odišiel do Francúzska. Nasledujúceho roku založil v Paríži Konferenciu sv. Rodiny, ktorej úlohou bolo starať sa o španielskych emigrantov. Toho istého roku odišiel do Ríma, kde ho prijal pápež Pius IX. Zúčastnil sa aj na otvorení Prvého vatikánskeho koncilu (8. decembra 1869) a na rozličných zasadaniach koncilu. Naďalej žil v chudobe, kázal, písal, spovedal, navštevoval chorých. Keď sám ochorel, vrátil sa do Francúzska k svojim misionárom. Zomrel po bolestivej chorobe 24. októbra 1870 v cisterciánskom opátstve vo Fontfroide pri Narbonne (na juhu Francúzska), kde sa uchýlil pred prenasledovateľmi. Tam ho aj pochovali. Na jeho hrob vyryli slová: „Miloval som spravodlivosť a nenávidel som neprávosť, preto umieram vo vyhnanstve.“ Pápež Pius XI. vyhlásil v roku 1934 Antona Máriu Clareta za blahoslaveného a Pius XII. v roku 1950 za svätého. Jeho pozostatky previezli do domu jeho materskej kongregácie vo Vich (súčasné Vic pri Barcelone), kde sa nachádzajú dodnes.
Zdroj: Životopisy svätých
