Bratislava 22. októbra (TK KBS) Piero Coda vysvetľuje zmysel synodálnej Cirkvi, ktorú si želá pápež František.
Piero Coda bol jedným z rečníkov na zasadaní Rady kardinálov, ktoré sa konalo 15. – 16. apríla tohto roka, počas ktorého spolu s kardinálom Mariom Grechom, generálnym sekretárom Synody biskupov, informovali o prebiehajúcej synode. Mons. Coda bol však aj členom subkomisie Medzinárodnej teologickej komisie, ktorá pracovala na dôležitom dokumente o synodalite, publikovanom v roku 2018. Jeho témy boli následne rozpracované na aktuálnom zasadnutí synody. V rozhovore pre web ACI Stampa, ktorý pripravil vatikanista Andrea Gagliarducci, odpovedal Mons. Coda na niektoré otázky, o ktorých sa diskutovalo na Rade kardinálov.
Aké sú priority synodálnej Cirkvi a ako ste ich opísali Rade kardinálov?
Prioritou, alebo skôr „conditio sine qua non“, je počúvať, čo Duch Svätý hovorí dnešnej Cirkvi. Aby sa svedčilo o Ježišovom evanjeliu a ohlasovalo sa všetkým vo všetkých kontextoch a situáciách v tejto dramatickej a náročnej historickej chvíli.
Podpora synodálnej postavy a dynamiky Cirkvi má za cieľ vierohodne a dôrazne prejavovať a podporovať jej poslanie. Prioritou musí byť to, čo je z hľadiska ohlasovania evanjelia najúčinnejšie, pričom treba nájsť odvahu vzdať sa toho, čo sa ukáže ako menej užitočné alebo dokonca ako prekážka.
Ako tento mechanizmus pomáha?
Práve tento misijný ťah zabezpečuje, že synodálny proces sa neskončí ako cvičenie, prostredníctvom ktorého sa Cirkev pozerá do zrkadla a obáva sa o svoje vlastné bilancie, ale s nadšením a láskou sa premieta do ľudstva v zodpovednosti za spoločný dom a žiada každého člena Božieho ľudu, aby ponúkol svoj vlastný, nenahraditeľný príspevok.
Berúc do úvahy – s väčším vedomím a odhodlaním, ako to bolo na prvom zasadaní 16. riadneho generálneho zhromaždenia Synody biskupov v októbri minulého roka, že kultúrna, sociálna, ekonomická a politická angažovanosť je neodmysliteľným rozmerom poslania Božieho ľudu v perspektíve načrtnutej Druhým vatikánskym koncilom v konštitúcii Gaudium et spes a v sociálnom magistériu.
V konečnom dôsledku ide o to, aby sme prijali záväzok, ktorý nám svätý Ján Pavol II. naznačil ako rozhodujúci pre Cirkev, čeliacu otvorenému moru tretieho tisícročia: „duc in altum, zatiahni na hlbinu“, záväzok, ku ktorému nás pozýval Benedikt XVI., keď opísal úlohu kresťanov ako „tvorivej menšiny“ vo svete.
Dokument Medzinárodnej teologickej komisie (MTK) z roku 2018 tiež vyzval na reformu cirkevných štruktúr. Ako možno túto reformu aplikovať na Rímsku kúriu?
Dokument MTK je dôležitým dokumentom: nielen preto, že ako prvý ponúka dôkladný a jasný rámec toho, „kto je“ a „ako je“ Cirkev synodálnou, ale aj preto, že predstavuje spoľahlivý referenčný bod pre prebiehajúci synodálny proces, ako to vyplynulo z viacerých hlasov počas slávenia prvého zasadnutia.
Pokiaľ ide o konkrétnu otázku, ktorú mi kladiete, stojí za zmienku, že v tretej kapitole, venovanej „realizácii synodality“, dokument po opise „synodálneho povolania Božieho ľudu“ skúma realizáciu synodality v jednotlivých partikulárnych cirkvách, v partikulárnych cirkvách na regionálnej úrovni a vo všeobecnej Cirkvi. A to v súlade s tradíciou, ktorá dozrievala počas storočí až po Druhý vatikánsky koncil.
Čo sa navrhuje?
Navrhuje sa tvorivá recepcia toho, „čo aktuálne upravuje kánonický poriadok, aby sme zdôraznili význam a možnosti synodality, ktoré sú tam obsiahnuté, a aby sa súčasne rozpoznali teologické perspektívy, ktoré by poskytli nový impulz na jej náležitý rozvoj“ (č. 71).
Zhromaždenie Synody biskupov, ktorej druhé zasadanie sa slávi v októbri, sa uberá týmto smerom. S prihliadnutím na to, že medzitým bola vydaná apoštolská konštitúcia o Synode biskupov Episcopalis communio v roku 2018 a apoštolská konštitúcia o reforme Rímskej kúrie Praedicate evangelium v roku 2022.
Aké sú plody prvého zasadnutia Synody o synodalite?
Myslím si, že významným ovocím prvého zasadania je to, čo je zaznamenané v chirografe pápeža Františka o spolupráci medzi dikastériami Rímskej kúrie a Generálnym sekretariátom synody zo 17. februára. Uvádza sa v ňom totiž, že „v súlade s ustanoveniami článku 33 Praedicate evangelium dikastériá Rímskej kúrie budú spolupracovať podľa svojich špecifických kompetencií pri práci Generálneho sekretariátu synody vytvorením študijných skupín, ktoré s využitím synodálnej metódy začnú hĺbkové štúdium niektorých tém, ktoré sa objavili na prvom zasadnutí 16. riadneho generálneho zhromaždenia Synody biskupov“.
Ide o podporu synodálnejšej praxe, ktorá je pozorná k rôznorodosti kontextov a k legitímnej a žiaducej pluriformite vo vernosti tomu, čo je pri riešení daných tém podstatné, trvalé a univerzálne.
Znamená synodalita spoluúčasť na riadení a rozhodnutiach Cirkvi alebo spoločné kráčanie v určitých otázkach? A ako sa v tomto spoločnom kráčaní zachová autorita biskupov a pápeža?
Už spomínaný dokument MTK vo svetle svojich normatívnych prameňov a teologických základov vhodne zdôrazňuje, že synodalita v širšom zmysle označuje spôsob života a práce, ktorý kvalifikuje život a poslanie Cirkvi a prejavuje sa v tých inštitúciách a podujatiach, „na ktoré je Cirkev zvolávaná kompetentnou autoritou podľa špecifických postupov stanovených cirkevným poriadkom, pričom sa do nich rôznym spôsobom zapája celý Boží ľud – na miestnej, regionálnej a univerzálnej úrovni –, aby pod vedením biskupov v kolegiálnom a hierarchickom spoločenstve s biskupom Ríma rozlišoval, ktorou cestou treba ísť, a hľadal odpovede na konkrétne otázky, prijal rozhodnutia a určil smer s cieľom naplniť svoju evanjelizačnú misiu“ (č. 70).
Je teda synodalita kompatibilná s hierarchiou?
Synodálny rozmer a hierarchický rozmer si nekonkurujú. Polarita, ktorá s nimi teologicky a inštitucionálne koreluje, štruktúruje život Cirkvi a je zdrojom misijného dynamizmu. Najmä synodálne procesy konzultácií, rozlišovania a prijímania rozhodnutí sú miestom, kde sa dá tvorivo praktizovať prežívanie tejto polarity spôsobom, ktorý každému umožňuje vykonávať svoju špecifickú zodpovednosť v harmónii spoločenstva, ktorá je ovocím Ducha Svätého a zaručená službou autority.
Aj keď je definícia nesprávna, kedy a ako možno synodálne kráčanie považovať za úspešné?
Hovoriť o „úspechu“ v Božích veciach – máte úplnú pravdu – je vždy ťažké: pretože vieme, komu napokon prináleží kritérium hodnotenia, ktoré sa nezriedka nezhoduje s tým, čo môžeme dať… Myslím si však, že môžeme povedať, že ovocie synodálneho procesu tu už je, aj keď je to len malé semienko.
Práve matka Ignazia Angeliniová – bývalá opátka benediktínskeho kláštora Viboldone neďaleko Milána – ponúkla najvýstižnejšiu interpretáciu toho, čo sme doteraz zažili. Po tom, čo celý priebeh prvého zasadania sprevádzala biblickými meditáciami, ktoré ponúkla v tandeme s dominikánom o. Timothym Radcliffom, matka Ignazia skonštatovala, že synoda bez hluku dosiahla prospešný, prevratný čin!
O aký čin ide?
Vyzvala nás, aby sme išli proti prúdu. Aby sme nasledovali cestu vytýčenú Ježišom. Cestu, ktorá nie je cestou polarizácie, ktorá dokáže zájsť až tak ďaleko, že démonizuje, ba dokonca eliminuje protivníka. A to až do takej miery, že otázka, v ktorej sa človek ocitne v pasci, znie: „Ale na ktorej strane si ty?“ Je potrebné obrátiť list a znovu sa naučiť mlčať: aby sme načúvali Otcovmu hlasu, Ježišovmu volaniu, vzdychom Ducha.
Znovu teda treba objaviť a spoločne sa učiť žiť kolokviálnu povahu Cirkvi – tú, o ktorej hovoril svätý Pavol VI. v encyklike Ecclesiam suam –, počúvať Božie slovo a „apud praesentem Veritatem“, ako povedal svätý Augustín: to je prvý a najväčší zisk a zároveň „znamenie vztýčené medzi národmi“ v dnešnom svete.
Iba takto, s pravdivosťou a prenikavosťou, si môžeme osvojiť výzvu z Prvého Petrovho listu: „… uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás. Robte to však skromne, s bázňou a s dobrým svedomím…“
Andrea Gagliarducci. Rozhovor publikovaný na webe ACI Stampa 26. apríla 2024. Uverejnené so súhlasom autora.
Zdroj: nm.sk
