Bratislava 11. októbra (TK KBS) V liturgickom kalendári si pripomíname sv. Jána XXIII., ktorého svätorečili v prítomnosti dvoch pápežov.
Angelo Giuseppe Roncalli sa narodil v Sotto il Monte (v diecéze a provincii Bergamo) 25. novembra 1881 ako štvrté z trinástich detí. Bol pokrstený v ten istý deň. Vo farnosti, ktorú viedol znamenitý kňaz Francesco Rebuzzini, získal neuveriteľný znak Cirkvi ako charakterové znamenie, ktoré mu bolo oporou v ťažkostiach a oduševňovalo ho v apoštolskej práci. Keď v roku 1889 prijal prvé sväté prijímanie a birmovku, vstúpil do seminára v Bergame v roku 1892, kde zotrval počas klasických a filozofických štúdií až do druhého roka teológie. Ako štrnásťročný mladík si začal písať duchovné poznámky, ktoré ho sprevádzali rôznymi spôsobmi až do jeho smrti a ktoré sú zozbierané v Denníku duše (Giornale dell’anima). Vytrvalá činnosť duchovného smerovania mala tu svoj začiatok. Dňa 1. marca 1896 ho duchovný otec seminára v Bergame Luigi Isacchi prijal do tretieho františkánskeho rádu. Sľuby zložil 23. mája 1897.
Keď získal štipendium diecézy Bergamo pre súcich seminaristov, bol v rokoch 1901 až 1905 príslušníkom Pápežského rímskeho seminára. Medzitým absolvoval ročnú vojenskú službu. Za kňaza bol vysvätený 10. augusta 1904 v Ríme v Chráme Santa Maria in Monte Santo na Námestí Piazza del Popolo. V roku 1905 sa stal tajomníkom nového bergamského biskupa Mons. Giacoma Márie Radiniho Tedeschiho. V tomto úrade bol až do roku 1914. Sprevádzal biskupa na pastoračných návštevách, spolupracoval na rôznych pastoračných iniciatívach, ako napr. synoda, redigovanie mesačníka Život diecézy (La vita diocesana), púte, sociálna práca. V seminári bol učiteľom dejín, patrológie a apologetiky. V roku 1910 po reorganizácii stanov Katolíckej akcie mu biskup zveril V. oddiel (katolícke ženy). Prispieval do katolíckeho denníka Bergama. Bol usilovným, hlbokým a účinným kazateľom.
Boli to roky prehĺbeného stretnutia so svätými pastiermi, ako napr. so sv. Karolom Boromejským, (publikoval jeho Akty apoštolskej vizitácie, ktorá sa konala v Bergame v roku 1575), so sv. Františkom Saleským a s bl. Gregoriom Barbarigom. Tieto roky boli naplnené hlbokým dychom každodenne žitej pastoračnej práce po boku biskupa Mons. Radiniho Tedeschiho. Po smrti biskupa v roku 1914 pokračoval don Angelo v jeho kňazskej službe ako učiteľ v seminári a v rôznych oblastiach pastorácie predovšetkým pre spoločenstvá.
Pri vstupe Talianska do vojny v roku 1915 bol povolaný do armády ako seržant zdravotnej služby. Nasledujúci rok sa stal vojenským kaplánom v službe vo vojenských tylových nemocniciach a koordinátorom duchovnej a morálnej práce pre vojakov. V závere vojny otvoril Študentský dom (Casa dello studente) so starostlivosťou o pastoráciu študentov. V roku 1919 bol vymenovaný za špirituála kňazského seminára.
Druhá časť jeho života sa začala v roku 1921 – v službách Svätej stolice. Do Ríma ho povolal Benedikt XV. za predsedu centrálneho výboru Pápežského diela pre šírenie viery pre Taliansko. Navštívil mnohé diecézy v Taliansku a organizoval misijné stretnutia. V roku 1925 ho Pius XI. vymenoval za apoštolského vizitátora do Bulharska, keď ho povýšil do biskupskej hodnosti ako titulárneho biskupa v Areopoli. Za biskupské motto si zvolil „Obœdientia et pax“, program, ktorý ho vždy sprevádzal.
Za biskupa bol vysvätený 19. marca 1925 v Ríme. Do Sofie nastúpil 25. apríla. Následne bol vymenovaný za prvého apoštolského delegáta. V Bulharsku zostal až do roku 1934. Navštevoval katolícke spoločenstvá a budoval úctivé vzťahy k ostatným kresťanským komunitám. Aktívne pomohol charitatívnou starostlivosťou počas zemetrasenia v roku 1928. V tichosti trpel nedorozumenia a ťažkosti pastoračnej služby „malých krokov“. Svoju dôveru vkladal a opustenosť si cvičil v Ukrižovanom.
Dňa 27. novembra 1934 bol vymenovaný za apoštolského delegáta pre Turecko a Grécko.Nové oblasti práce boli obrovské a Katolícka cirkev bola prítomná v mnohých formách v mladej Tureckej republike, ktorá sa obnovovala a organizovala. Bola to intenzívna služba katolíkom a charakterizoval ju štýl rešpektovania a dialógu s pravoslávnym a moslimským svetom. Po vypuknutí druhej svetovej vojny bol v Grécku, ktoré bolo spustošené bojmi. Snažil sa poskytovať správy o vojnových zajatcov a zachránil veľa Židov pomocou „tranzitného víza“ Apoštolskej delegácie. Dňa 6. decembra 1944 ho Pius XII. vymenoval za apoštolského nuncia do Paríža.
Počas posledných mesiacov vojny a prvých mesiacov mieru pomohol vojnovým zajatcom, postaral sa o usporiadanie Cirkvi vo Francúzsku. Navštívil francúzske svätyne, navštevoval významnejšie ľudové festivaly a náboženské podujatia. Bol pozorným pozorovateľom, bol rozvážny a dôveroval novým pastoračným iniciatívam biskupov a duchovenstva Francúzska. Vždy, aj v najzložitejších diplomatických otázkach, ho inšpirovalo hľadanie jednoduchosti evanjelia.Viedlo ho pastoračné rozhodnutie byť kňazom v každej situácii. Oduševňovala ho úprimná zbožnosť, ktorá sa denne premieňala v rozsiahly čas venovaný modlitbe a meditácii. Dňa 12. januára 1953 sa stal kardinálom a 25. toho istého mesiaca bol povýšený za patriarchu Benátok. Bolo mu potešením, že sa v posledných rokoch svojho života mohol venovať priamej službe, ktorá bola zameraná na starostlivosť o duše. To bola túžba, ktorá ho vždy sprevádzala, aby sa stal kňazom. Bol múdrym a iniciatívnym pastierom podľa príkladu svätých pastierov, ktorých si vždy uctieval, prvého patriarchu Benátok sv. Vavrinca Giustinianiho a sv. Pia X. So zvyšujúcim sa vekom rástla v aktívnej, podnetnej a radostnej pastoračnej práci dôvera v Pána.
Po smrti Pia XII. bol zvolený za pápeža 28. októbra 1958. Prijal meno Ján XXIII. Počas piatich rokoch jeho pontifikátu ho svet vnímal ako hodnoverný obraz Dobrého pastiera. Mierny a jemný, vynaliezavý a odvážny, jednoduchý a aktívny, konal kresťanské gestá telesného a duchovného milosrdenstva, keď navštívil väzňov a chorých, vítal ľudí z každého národa a každej viery, vzťahujúc na všetkých nádherný cit otcovstva. Jeho sociálne učenie je obsiahnuté v encyklikách Mater et magistra (1961) a Pacem in terris (1963).
Zvolal Rímsku synodu, zriadil Komisiu pre revíziu Kódexu kánonického práva, zvolal Druhý ekumenický vatikánsky koncil. Ako miestny biskup bol prítomný v Rímskej diecéze, keď navštevoval farnosti a kostoly starého mesta a na periférii. Ľudia v ňom videli záblesk evanjeliovej vľúdnosti (benignitas evangelica) a nazvali ho „pápežom dobroty.“ Podporoval ho hlboký duch modlitby. Z neho, zdroja obnovy v Cirkvi, vychádzal pokoj toho, ktorý vždy dôveruje v Pána. Rozhodne pokračoval v myšlienkach evanjelizácie, ekumenizmu, dialógu so všetkými. Mal otcovské obavy, aby dosiahol svojich viac utrápených bratov a synov.
Zomrel večer 3. júna 1963, v predvečer Turíc, v hlbokom duchu odovzdanosti sa Ježišovi, so želaním jeho objatia, obklopený zborovou modlitbou sveta, ktorá sa zdala byť zhromaždená okolo neho, aby s ním dýchala v láske Otca.
Ján XXIII. bol vyhlásený za blahoslaveného pápežom Jánom Pavlom II. 3. septembra 2000 na Námestí sv. Petra vo Vatikáne počas osláv Veľkého jubilea roku 2000. Za svätého bol vyhlásený spolu s pápežom Jánom Pavlom II. 27. apríla 2014 na Námestí sv. Petra vo Vatikáne. Obrad kanonizácie viedol pápež František za prítomnosti emeritného pápeža Benedikta XVI.
Zdroj: Životopisy svätých
