Rím 11. októbra (TK KBS) Boží ľud nie je iba súčet pokrstených, ale „my“ Cirkvi, komunitný a historický subjekt synodality a misie.“ Na základe tohto predpokladu obsiahnutého v Instrumentum laboris synody poskytlo teologicko-pastoračné fórum Boží ľud ako subjekt misie, ktoré sa konalo 9. októbra v Generálnej kúrii jezuitov v Ríme, príležitosť na diskusiu. Moderátorkou debaty bola Klara A. Csiszar, profesorka pastorálnej teológie na Teologickej fakulte Katolíckej univerzity v rakúskom Linci a členka doktorandského štúdia Kultúra – náboženstvo – spoločnosť na Univerzite Babes-Bolyai v rumunskom Kluži.

Na misii z príťažlivosti, bez vyčleňovania a v slobode

Thomas Söding je doktor teológie, ženatý a má deti. Pôsobí ako profesor Nového zákona na Katolíckej teologickej fakulte Ruhr-Universität Bochum. V rokoch 2004 – 2014 bol členom Medzinárodnej teologickej komisie a v súčasnosti je okrem funkcie poradcu Komisie pre vieru Nemeckej biskupskej konferencie aj podpredsedom Ústredného výboru nemeckých katolíkov (ZdK) a Synodálnej cesty Katolíckej cirkvi v Nemecku.

Z exegetického, hermeneutického a ekumenického pohľadu zdôraznil, že misia je horizontom Cirkvi. Pripomenul, že úlohou Ježišových učeníkov nie je kontrolovať vieru ľudí, ale umožniť ju. Nie je v kompetencii 12 apoštolov niekoho vylúčiť z misijného spoločenstva, pretože Ježišovo poslanie si vždy žiada podanú ruku. „Poslanie je jediné,“ zdôrazňuje Söding, „zvestovať prichádzajúce Božie kráľovstvo“. Kľúčom je misia prostredníctvom príťažlivosti. Podľa svätého Pavla je misijný rast tým účinnejší, čím viac je človek naplnený vierou, vierou, ktorá nikdy nemôže byť samozrejmosťou.

„Človek sa musí vcítiť do druhých, aby zapojil, povzbudil aj slabých,“ vyhlásil nemecký profesor teológie a vyzdvihol, že apoštol „nerobí veriacich závislých na sebe, ale hlása slobodu v Kristovi“. Teologická kompetencia, zdôraznil, nie je výsadou biskupov, ktorí sú pre Cirkev darom do takej miery, že podnecujú nové formy účasti na živote Cirkvi. Nakoniec poukázal na to, že vzrástli očakávania zo strany laických veriacich, ktorí chcú aktívne a zrelým spôsobom prispievať k životu Cirkvi: „očakávajú, že im bude načúvané, a žiadajú väčšiu transparentnosť.“

Cirkev, sviatostný subjekt, tu a teraz

Ormond Rush je kňaz, docent a lektor na Austrálskej katolíckej univerzite v Brisbane. Tri funkčné obdobia bol zvolený za predsedu Austrálskej katolíckej teologickej asociácie, pôsobil ako expert na dvoch zhromaždeniach Austrálskej plenárnej rady a je poradcom Generálneho sekretariátu Biskupskej synody.

Vo svojej prednáške zdôraznil inkluzívny význam Cirkvi, chápanej ako celé telo veriacich, v ktorom je zahrnutá aj hierarchia. Ilustroval štyri aspekty – Boží ľud je interpretujúci subjekt; Boží ľud je subjekt podmienený časom; Boží ľud sa nachádza na mieste, ktoré je dôležité pre vtelenie evanjelia; Boží ľud je sviatostný subjekt.

Na základe týchto konotácií Rush hovoril o tom, ako rané kresťanské spoločenstvá potrebovali interpretovať Evanjelium, aby ho mohli aplikovať v rôznych miestnych cirkvách, ktoré postupne vznikali. Objavili sa rôzne kánony, ktoré však boli považované za verné Kristovmu posolstvu. „Táto synoda je interpretačným subjektom, ktorý hľadá vedenie Ducha pre zmysel živého a plného evanjelia,“ uviedol Rush. Čas a priestor sú samozrejme údaje, ktoré formujú Cirkev a samotné evanjelium.

S odkazom na paradigmatický Chalcedonský koncil z 5. storočia zdôraznil komplexnú, božskú a ľudskú realitu Cirkvi. Lumen gentium naznačuje, že bagatelizovanie Božského prvku môže viesť k tomu, že synodalita bude vnímaná ako obyčajný demokratický proces (väčšina zvíťazí); na druhej strane bagatelizovanie ľudského prvku môže viesť k tomu, že synodalita bude vnímaná ako iba poradný proces (rozhodovať môže len hierarchia). Povedal, že „sa musíme vyhnúť tomuto dvojitému riziku“ a hľadieť na II. vatikánsky koncil, aby sa zachovala rovnováha.

Znovu objaviť spojenie medzi právom, teológiou a životom

„Musíme znovu objaviť spojenie medzi právom, teológiou a životom,“ uviedla Donata Horaková, profesorka kánonického práva na Alberoniho teologickej škole v Piacenze, pridruženej k Angelicum, a na škole teologickej formácie v Piacenze. Je členkou predsedníckej rady Koordinačného združenia talianskych teologičiek (CTI) a tajomníčkou Koordinačného výboru asociácií talianskych teologičiek (CATI).

Vo svojom príspevku ponúkla aktuálny pohľad na výkon moci a reprezentácie v synodálnej Cirkvi. Východiskovým predpokladom je, že „nech už budeme robiť akúkoľvek reformu, budeme ju robiť preto, aby sme znovu objavili to, čo je autentickou pôvodnou vôľou zakladateľa,“ zdôraznila.

Cieľom a cestou je urobiť evanjelium vierohodným pre spravodlivé vzťahy a ľudské spolužitie, v ktorom sa všetci nachádzame ako bratia a sestry. V reakcii na podnet z publika, že misia nie je niečo irénske, ale často má čo do činenia s rozmerom skutočného boja so zlom, Horak uviedla, že práve reformy nesmú byť určené „na sebazáchovu, vnucovanie sa, opakované opakovanie, obranu pred svetom, ale pre Krista, ktorý sa snažil oslobodiť životy.“

Znovu potvrdila, že Cirkev je ľudom žien a mužov, ktorí všetci nesú kňazskú, prorockú a kráľovskú funkciu Krista. Všetci sú spolu zodpovední za poslanie a rovní v Kristovi. Ďalej sa pozastavila nad vlastníctvom moci, ktoré, ako povedala, „je uzlom, ktorý bude musieť zákon rozpliesť“.

Podľa talianskej teologičky je totiž potrebné rozpliesť rozpory, keď sa zdá, že „v niektorých základných otázkach vzniká akási dvojaká ekleziológia“. Musíme znovu objaviť základ spočívajúci v možnosti opätovného uschopnenia každého človeka na výkon moci, vysvetlila a poukázala na to, že kánonický kódex je v tomto bode v súčasnosti nejasný.

Prekonanie rozdelenia

„Súčasná disciplína synodálnych inštitúcií a participatívnych orgánov odhaľuje minimalistickú víziu konzultácie,“ uviedla Horaková. Pripomenula, že v práve latinskej Cirkvi sa zakorenil rigidný binarizmus, ktorý stavia do opozície synody – vždy a „len“ poradné – a koncily, ktoré naopak majú deliberatívnu právomoc.

Toto rigidné rozlišovanie právo východných cirkví nepozná. „Existuje tu odpor voči účasti Božieho ľudu, ktorý dokonca prekračuje hranice práva,“ vyhlásila. „Ak by sa aspoň dodržiaval celý potenciál kódexu, mali by sme oveľa živšiu a participatívnejšiu Cirkev.“ Napríklad partikulárne koncily (plenárne a provinčné), ktoré majú poradnú moc, zostali takmer nevyužité.

Vyjadrila nádej, že „potrebujeme znovu objaviť určitú dynamiku zdieľaného deliberatívneho hlasovania, rozdeleného medzi rôzne subjekty, pluri-ministerské orgány, a to z dôvodu kompetencie v danej veci alebo cirkevnej situácie, kde je potrebné rozhodnúť. Hierarchický princíp je teda potrebné začleniť do dynamiky komplexných a asymetrických cirkevných vzťahov, kde sú charizmy, úrady, funkcie a kompetencie rôzne rozdelené, vždy v spoločenstve garantovanom biskupmi, ktorí môžu prideliť deliberatívny hlas poradným orgánom, synodám alebo pastoračným komisiám.“

Synodálne orgány budúcnosti budú musieť byť reprezentatívne pre celý Boží ľud, s ohľadom na profesie, kompetencie a charakteristiky územia, zdôraznila odborníčka na právo. Vyzvala na obnovenie „autentického zmyslu pre konzultáciu, ktorá je skutočnou podmienkou ekleziality pri výkone autority,“ pokračovala Horaková.

Dodala, že deliberatívna moc, hoci je formálne legitímna, má zmysel len vtedy, ak je výsledkom komunitného rozlišovania, pretože Cirkev nemôže byť monarchiou. Na záver položila otázku: Ako postupovať pri reformách kánonického práva, ktoré sú od nás momentálne požadované, aby právo slúžilo životu a poslaniu Cirkvi? Keď prejdeme ku konkrétnym veciam, „prvým krokom,“ poznamenala, „bude zlepšiť jazyk kódexu odstránením rozporuplných výrazov s ohľadom na súčasnú ekleziológiu, urobiť stanoviská vyjadrené poradnými orgánmi záväznými ad validitatem, vybaviť každú radu predpismi o voľbách a kandidátkach a zaviesť nové synodálne inštitúcie“. Existuje mnoho možností, ktoré by súčasný systém umožnil, ak by bol plne zavedený alebo reformovaný.“

Kánonické právo by malo mať odvážnejšiu víziu

Mohli by sme byť odvážnejší, tvrdí talianska teologička: „V čase, keď sú kodifikácie v kríze, by cirkevný poriadok mohol znovu objaviť vitalitu, ktorá patrí k jeho tradícii, a prekonať formálny rigidizmus, ktorý sa ujal v minulom storočí. Kánonické právo, ktoré bolo príliš spokojné s exegézou kódexu, je dnes vyzvané k odvážnejšej a ‚katolíckejšej‘ (univerzálnejšej) vízii.“

Neposkytovať cirkvám nové kódexy, ale racionálnejšie nástroje, ktoré by zahŕňali procesné pravidlá, aby cirkvi – ako špecifikovala – mohli autonómne vydávať zákony a umožniť si tie reformy, ktoré sú potrebné na to, aby ohlasovanie evanjelia bolo vierohodné v ich konkrétnom kultúrnom kontexte. Univerzálne právo bude mať stále viac za úlohu podporovať „zdravú decentralizáciu“ a zdravú diferenciáciu disciplíny inštitútov, služieb a cirkevných štruktúr, vždy bez ujmy na spoločenstve, ktoré je základným právom/povinnosťou každého pokrsteného v Božom ľude.

Cirkev nie je pánom misie, ale jej služobníkom

Mons. Lúcio Andrice Muandula z Mozambiku, biskup diecézy Xai-Xai, dostal za úlohu doplniť debatu biblicko-pastoračnou reflexiou. Predseda biskupskej konferencie svojej krajiny a prvý podpredseda Sympózia biskupských konferencií Afriky a Madagaskaru (Secam) vyzýval Boží ľud k misii, ktorá nepochádza od človeka, ale od Otca.

Pozýval ľudí, aby vyšli zo seba v Cirkvi, ktorá „nie je pánom misie, ale misionárskou služobníčkou“. Znovu tiež zdôraznil, že cirkev sa nemôže uzavrieť do seba: „Nejde len o to, aby vykonávala službu udržiavania kresťanského spoločenstva, ale aby sa zapojila do dialógu so svetom.“ Tento postoj musí vyrastať z kresťanskej iniciácie každého človeka, ako sa to deje v južnej Afrike, kde, ako vysvetlil, je život farnosti do značnej miery prispôsobený praktickým potrebám územia.

Pri výmene otázok so zhromaždenými účastníkmi fóra sa ukázala potreba vyvrátiť podozrenia, že hovoriť o Božom ľude bez toho, aby sa zdôrazňovalo, že hovoríme o „tele Cirkvi“, znamená „upadnúť“ do sociologickej kategórie, ktorá opomína božskú podstatu. Jeden teológ a misionár sa spýtal: Kde je tento misionársky ľud, keď je v kostole len niekoľko ľudí? „Motorom všetkého,“ ako dosvedčil, „vzájomného poznania a konania synod, je vytváranie radosti. Snáď práve tento rys radosti, zdá sa, sa v poslednej dobe trochu stratil a je potrebné ho obnoviť aj prostredníctvom pevnejšej a sústavnejšej kresťanskej formácie“.

Zdroj: VaticanNews – česká redakcia
Preložil: M. Lipiak