Bratislava 1. októbra (TK KBS) V liturgickom kalendári si dnes pripomíname svätú Teréziu od Dieťaťa Ježiša (z Lisieux), pannu a učiteľku Cirkvi.
Terézia Martinová sa narodila v Alençon vo Francúzsku 2. januára 1873. O dva dni neskôr bola pokrstená v kostole Matky Božej a dostala mená Mária Františka Terézia. Jej rodičmi boli Ľudovít Martin a Zélia Guerinová a mala štyri staršie sestry: Máriu, Paulínu, Léoniu a Celinu. Po smrti matky v roku 1877 sa Terézia spolu s rodinou presťahovala do Lisieux. Sestry Mária a Paulína ju spolu s nábožným a láskavým otcom vychovávali v prísnej, ale zároveň vrúcnej rodinnej atmosfére. Koncom roku 1877 prvýkrát pristúpila k sviatosti zmierenia. Na sviatok Zoslania Ducha Svätého v roku 1883 dostala osobitnú milosť uzdravenia z vážnej choroby na príhovor Matky Božej Víťaznej. Navštevovala kláštornú školu benediktínok v Lisieux, kde ju intenzívne pripravovali na prvé sväté prijímanie dňa 8. mája 1884, ktoré vrcholilo osobitnou skúsenosťou vnútorného zjednotenia s Ježišom. O niekoľko týždňov neskôr, 14. júna 1884, prijala sviatosť birmovania. Na Vianoce v roku 1886 prežila bolestnú duchovnú skúsenosť, ktorá ju priviedla k úplnému obráteniu. Vďaka tomu prekonala citovú neistotu, zapríčinenú smrťou matky, a začala rýchlo kráčať po ceste duchovnej dokonalosti.
Terézia chcela nasledovať svoje sestry Paulínu a Máriu a viesť kontemplatívny život v Karmeli v Lisieux, no bola ešte príliš mladá. Pri púti do Talianska s otcom urobila všetko pre to, aby získala povolenie vstúpiť do Karmelu vo veku 15 rokov. S detskou odvahou poprosila pápeža Leva XIII. o súhlas. Do Karmelu vstúpila 9. apríla 1888 a 10. januára 1890 prijala habit Rádu preblahoslavenej Panny Márie z hory Karmel. Dňa 8. septembra toho istého roku zložila rehoľné sľuby. V Karmeli sa vydala na cestu dokonalosti, načrtnutú reformátorkou sv. Teréziou od Ježiša, a s veľkou horlivosťou a vernosťou plnila rôzne úlohy pre spoločenstvo. Osvietená Božím slovom a bolestivo skúšaná chorobou milovaného otca Ľudovíta Martina, ktorý zomrel 29. júla 1894, Terézia postupovala v svätosti s dôrazom na lásku. Objavila a učila svoje novicky „malú cestu“ duchovného detstva, ktorá spočívala v úplnej dôvere a odovzdanosti Bohu.
Začiatkom roku 1895 na príkaz predstaveného, svojej sestry Paulíny (matky Agnesy), začala písať svoj životopis, ktorý nazvala „Dejiny duše“. Tam napísala slávne slová: „Mojím povolaním je láska. Chcela by som Ježiša milovať tak vrúcne, ako ho ešte nikto nemiloval. Najmenší úkon lásky osoží Cirkvi viac ako všetky ostatné skutky dohromady.“ Svojej sestre napísala: „Ak sa chceš stať svätou, nemaj iný cieľ, ako robiť Ježišovi radosť v maličkostiach!“ Terézia bola v tom vzorom.
Trpela na tuberkulózu, ktorá jej spôsobovala veľké bolesti. Vykašliavala krv a napriek chudobnej strave a zimným podmienkam nikdy nežiadala o úľavy. Zomrela 30. septembra 1897 ako dvadsaťštyriročná. Ako predpovedala, z neba spustila „dážď ruží“. V roku 1923 ju pápež Pius XI. vyhlásil za blahoslavenú a o dva roky neskôr za svätú. Dňa 14. decembra ju vyhlásil za hlavnú patrónku misií spolu so sv. Františkom Xaverským. Dňa 19. októbra 1997 ju pápež Ján Pavol II. vyhlásil za učiteľku Cirkvi, hoci napísala len svoj životopis a niekoľko úvah a básní.
Zdroje: zivotopisysvatych.sk, bosikarmelitani.sk
