Ružomberku 11. septembra (TK KBS) Univerzitné pastoračné centrum Jána Vojtaššáka pri Katolíckej univerzite v Ružomberku má nového duchovného správcu. Jeho vedenie prevzal verbista P. Tomáš Gerboc SVD. Pred začiatkom 25. akademického roka Katolíckej univerzity s ním prináša rozhovor web KU.
– Páter Tomáš, začnime náš rozhovor jednoduchou otázkou. Kto je Tomáš Gerboc?
Som isto synom svojich rodičov, brat mojej sestry, služobne kňaz a rehoľník, tak trochu aj historik (i keď na vedu mám len málo priestoru), no a najnovšie i kňaz pôsobiaci v UPaC v Ružomberku. A isto, bez nejakého pátosu, človek veriaci a dôverujúci Bohu.
– Prichádzate pôsobiť do Ružomberka. Aká bola prvá myšlienka, keď ste sa dozvedeli, že toto bude Vaše nové pôsobisko?
Tou prvou myšlienkou bolo, že idem žiť a pôsobiť do mesta, ktoré sa pre mňa spája so životným príbehom rodiny Munkovcov – František, Gizela, Tomáš a Juraj, do procesu blahorečenia ktorých (František a Tomáš), som mal možnosť sa ako historik zapojiť. V priebehu posledných pätnástich rokov sa ich životné príbehy nejako vždy prelínali s tým mojim životom a popravde – som rád, že môžem byť a žiť v meste, ku ktorému oni mali špeciálny vzťah. A samozrejme, tou ďalšou myšlienkou bolo – „Pane Bože pomáhaj, lebo úloha ktorá mi bola, spolu so spolubratom, pátrom Milanom zverená, je veľká.“
– S prácou pre mladých ľudí máte už skúsenosti, takže do úplne nového prostredia nejdete.
Nie, to nie. Posledný rok som pôsobil ako kaplán v Univerzitnom pastoračnom centre sv. Jozefa Freinademetza v Bratislave, predtým v živej farnosti v Bratislave ako kaplán a na veľkej škole ako školský kaplán, takže medzi mladými ľuďmi.
– Skôr než ste sa vybrali na kňazskú misiu, prešli ste si aj svetským vzdelaním. Ste historik. Pomáha takáto skúsenosť pri práci s mládežou?
Úplne priamo asi nie, ak mám byť úprimný. Ale isto mi skúsenosť päťročného štúdia na univerzite a života na internátoch pomáha chápať dennodenné radosti i ťažkosti života mladých ľudí. Mám svoju osobnú skúsenosť. I keď za dvadsať rokov sa toho dosť zmenilo.
A pokiaľ ide o samotné dejiny – tie nám ukazujú, že udalosti života sa dejú vždy v kontexte a tak aj život každého človeka je potrebné presne takto vnímať: v kontexte Božieho zámeru a plánu, v kontexte prostredia odkiaľ vychádzame, i v kontexte toho, čo žijeme a chceme žiť.
– Univerzitné pastoračné centrum Jána Vojtaššáka poskytuje „zázemie“ pre celú akademickú obec už viac než 20 rokov. S akými víziami toto centrum preberáte? Akú úlohu by ste chceli, aby UPaC v živote študentov aj pedagógov hralo?
Neviem, či je to vízia, ale našou túžbou je byť blízkymi a byť blízko. Byť blízko študentom, zamestnancom, pedagógom a spoločne pracovať, či slúžiť poslaniu, ktoré nám bolo v tomto akademickom prostredí zverené. Veda a viera, myseľ a srdce, život človeka v kontexte stvoreného sveta, to nie sú dva rôzne vesmíry, ale jeden, ktorý je prepojený a navzájom sa ovplyvňuje a formuje. A poukázať na toto prepojenie by som nazval malým cieľom poslania pôsobiť v pastoračnom svete na Katolíckej univerzite.
– Študentský život vie byť v mnohých ohľadoch aj náročný. Najmä noví študenti sa dostávajú do nepoznaného prostredia, do spoločnosti ľudí, z ktorých väčšinu nikdy nevideli a do prostredia, v ktorom je istá forma stresu prirodzená. Môže byť Univerzitné pastoračné centrum nápomocné pri zvládaní takýchto pocitov?
Ja verím že áno. Preto ho máme – aby vytváralo prostredie ktoré pomáha formovať vo viere, no nie len v tomto je jeho úloha. Chceli by sme byť centrom a srdcom univerzitného kampusu. A v srdci každý z nás „riešime“ to, čo potešuje, i to, čo je ťažké. Chceme byť nápomocní vo všetkých oblastiach. Ale pokiaľ sa pýtate na náročnejšie chvíle, ktoré do života prichádzajú, som veľmi vďačný, že hneď od začiatku sa nám dostáva veľkej podpory a pozvania do spolupráce s tými, ktorí sa zameriavajú práve na poradenstvo a pomoc vo chvíľach ťažkých, ako je napríklad aj Poradenské centrum na KU.
– Keďže sa už bavíme o funkciách Univerzitného pastoračného centra, mnohí študenti s takouto inšitúciou nikdy neprišli do kontaktu. Čo je poslaním UPaC a aké „služby“ by malo akademickej obci poskytovať?
Ako som už povedal vyššie, túžime byť srdcom kampusu, univerzitnej obce. Miestom prijatia, pochopenia, ale aj nádeje, lebo Boh prináša do nášho života nádej a našou úlohou, ako veriacich kresťanov, je byť ohlasovateľmi nádeje a radostnej zvesti. Tú však nemáme len prijímať, ale i tvoriť.
– Univerzitné pastoračné centrum Jána Vojtaššáka slúži aj pastorácii. Zároveň vy ste kňazom. Znamená to, že brány UPaC sú otvorené výlučne pre veriacich?
Určite nie. Vítaní sú všetci. A my chceme byť priateľmi všetkých. Poslaním UPaC je napomáhať duchovnému rozmeru života, ktorý človeka formuje k životu v plnosti (intelekt, služba, dobrý život, zodpovednosť, spravodlivosť, spoločenská angažovanosť), ale chceme byť aj miestom, kde vznikajú priateľstvá a kde človek môže rozvíjať svoje dary a talenty – dať ich do služby druhým. Zároveň miestom, kde je možné si oddýchnuť, zabaviť sa, či pozdieľať sa o živote, v kontexte života s Bohom alebo i bez tohto kontextu.
Mám jednu krásnu skúsenosť. Dva a pol roka som pôsobil ako kňaz vo väznici v Nitre, v pastorácii. Počas toho ma oslovili i niekoľkí neveriaci, či veriaci, no iných vyznaní. Chceli sa zhovárať s kňazom, i keď oni sami tento „inštitút“ kňaza vo svojej viere nevyznávali. A keď som sa opýtal prečo, odpoveďou bolo, že ak budú hovoriť o svojom živote, prežívaní, veria a dôverujú, že to, čo vyslovia bude počuť Boh ale i človek, ktorý si prijaté slová nechá pre seba. Znie to možno ako maličkosť, ale za nimi je ukrytá dôvera. A túto dôveru chceme spolu s pátrom Milanom ponúknuť všetkým, ktorí za nami prídu.
– V posledných rokoch sme svedkami zmeny vzorcov, akými pristupujeme ku spoločnosti, ku spoločenstvu aj ku štúdiu. Mnohé atribúty nášho žitia prechádzajú z fyzickej podoby do digitálnej. Chceli by ste, aby UPaC vykonávalo svoju činnosť aj v digitálnom prostredí?
Inú možnosť ani nemáme. Či áno? Aj cez digitálne prostredie sa môžeme dostať k človeku. A ďalším krokom je osobné stretnutie. Opäť milá skúsenosť. Obaja sme tu noví a popravde, v podstate nikoho nepoznáme. V týchto dňoch prebieha menšia premena UPaC, maľujeme, upratujeme, trochu prerábame, dalo by sa povedať, že sa pripravujeme na „ďalšiu sezónu“, teda akademický rok. Cez sociálne siete sme prizvali k pomoci i študentov. A prišli. My sme nepoznali ich, oni nás, no prišli. Sociálne siete, to „živo-neživé spoločenstvo“ vedia napomôcť, aby sa stretli ľudia osobne. A z jednodňovej „brigádky“ sa stala trojdňová brigáda.
– Mnohí iste nevedia, že ste aj autorom vlastného podcastu.
To by som tak trochu upresnil. Nie je to môj podcast, ale podcast našej rehole, našej provincie. A ten sa snažím napĺňať zaujímavým obsahom. Denne uverejňujeme na našom podcastovom kanáli „verbisti“ zamyslenia k danému evanjeliu alebo k sviatkom. Občasne i iné informácie, či podcastové rozhovory. Ja sám som veľkým milovníkom podcastov, lebo vedia vyplniť chvíle presunov, či športu, zároveň obohatia, prinesú informácie, vzdelávajú. Najradšej mám politické, ekonomické, historické, a im podobné podcasty. Nemám televízor, a ani čas sledovať ho, ale napriek tomu si myslím, že viem, čo sa vo svete a na Slovensku deje. Podcasty sú skvelé a každému ich odporúčam. I ten náš.
– Na zvládnutie služby UPaC nie ste sám. Kto bude spoločne s Vami slúžiť?
Do Ružomberku sme prišli dvaja. Ďalším kňazom v UPaC je páter Milan Toman SVD, môj spolubrat. Poznáme sa už osemnásť rokov, začína devätnásty. Niekoľko rokov sme boli spolu v seminári ako seminaristi, dva roky spoločne v Nitre kapláni. A i keď každý z nás je v čomsi iný, veď to uvidíte, veríme, že práve táto rozmanitosť môže byť pre naše pôsobenie v UPaC a na KU darom. Navyše, sme obaja rehoľníci – bratia, čo nás vedie k tomu, aby sme naozaj žili ako bratia, spoločne sa o veciach zhovárali, spoločne hľadali riešenia, čo buduje medzi nami priateľstvo. Snažíme sa spoločne stravovať, sláviť sväté omše, modliť, ale niekedy i spoločne rekreovať. Zároveň vieme byť k sebe ohľaduplní a žičliví. A na tomto denne staviame našu spoluprácu a službu.
– Na začiatku nášho rozhovoru sme sa rozprávali o náročnejších chvíľach, ktoré sú súčasťou študentského života. Ako náročnejšie chvíle zvláda správca UPaC? Je niečo, čo vám pomáha a zároveň niečo, čo by ste odporučili aj čitateľom týchto riadkov?
Ja osobne mám rád hory a šport. Bike a beh. Podcasty a dobré knihy. Tie odporúčam. Veľmi. Čítajme. Veľa. A dobrú literatúru. Je jej veľa. Toto mne pomáha, ak potrebujem stráviť čas sám so sebou, mimo druhých. Pre ľudí veriacich samozrejme, modlitba, tichá modlitba v kostole alebo kaplnke – kaplnka sv. Alberta je otvorená 24 hodín denne. A priateľstvá. Možno to vyznie sladko, ale Boh chce byť priateľom človeka, tak by sme si mali od neho brať príklad – byť si priateľmi navzájom. No na záver musím dodať, že za tie dva mesiace ešte náročné chvíle v podstate neprišli. Ale viem, že isto prídu. Aj s týmto vedomím každý večer s dôverou zaspávam a ráno s dôverou vstávam.
–
Tomáš Gerboc (1983) sa narodil v Snine. Vyštudovaný má odbor história na Filozofickej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Kňazom je od roku 2015. Od júla 2024 je správcom Univerzitného pastoračného centra pri Katolíckej univerzite v Ružomberku.
Zdroj: Katolícka univerzita v Ružomberku
