Papua Nová Guinea 9. septembra (VaticanNews) „Boh nechce, aby sme žili v zmätku, ale v harmónii, ktorá vychádza z dobrých vzťahov s ním samým a s našimi blížnymi,“ povedal pápež počas stretnutia s mládežou z Papuy Novej Guiney. Povzbudil ich, aby sa naučili hovoriť jazykom lásky a aby si navzájom pomáhali, keď spadnú.

Prihovor Svätého Otca
Stretnutie s mladými ľuďmi, Port Moresby, štadión Sira Johna Guiseho, 9. septembra

Drahí mladí, dobré ráno!

Poviem vám jednu vec: som šťastný z týchto dní strávených vo vašej krajine, kde spolunažívajú more, hory a tropické pralesy, ale predovšetkým je to mladá krajina obývaná mnohými mladými ľuďmi! A mladú tvár krajiny sme mohli všetci kontemplovať aj prostredníctvom krásneho predstavenia, ktoré sme tu videli. Ďakujeme vám! Ďakujem vám za vašu radosť, za spôsob, akým ste rozprávali o kráse Papuy, „kde sa oceán stretáva s nebom, kde sa rodia sny a vznikajú výzvy“ a predovšetkým vám ďakujem, pretože ste všetkým vyslovili dôležité želanie: „čeliť budúcnosti s úsmevmi nádeje!“ S úsmevmi radosti. 

Drahí mladí, nechcel som odtiaľto odísť bez stretnutia s vami, pretože vy ste nádejou pre budúcnosť.

A ako sa tvorí budúcnosť? Aký zmysel chceme dať svojmu životu? Chcel by som sa nechať inšpirovať týmito otázkami a začať príbehom, ktorý sa nachádza na začiatku Biblie: príbehom o Babylonskej veži. Tam vidíme, že sa stretávajú dva modely, dva protikladné spôsoby života a budovania spoločnosti: jeden vedie k zmätku a rozptýleniu, druhý k harmónii stretnutia s Bohom a so svojimi bratmi a sestrami. Na jednej strane zmätok a na druhej strane harmónia. To je dôležité.

A ja sa vás teraz pýtam, čo si vyberiete? Model zmätku alebo model harmónie? Čo si vyberiete? [odpoveď: harmóniu!] Výborne! Písmo rozpráva jeden príbeh: po potope sveta sa Noemovi potomkovia rozptýlili na rôzne ostrovy, každý „podľa svojich krajín, jazykov, kmeňov a obyvateľstva“ (Gn 10, 5). Boh bez toho, aby zrušil ich rozdiely, poskytol im spôsob komunikácie a zjednotenia. „Vtedy bol na celej zemi jeden jazyk a rovnaké slová“ (Gn 11, 1). A to znamená, že Pán nás stvoril, aby sme mali dobré vzťahy s druhými. Pozor: nestvoril nás pre zmätok, ale aby sme mali dobré vzťahy. A to je veľmi dôležité.

A oproti týmto rozdielom jazykov, ktoré rozdeľujú, ktoré rozhárajú, potrebujeme jeden jazyk, ktorý nám pomôže byť jednotnými. Pýtam sa vás preto: aký jazyk je ten, ktorý podporuje priateľstvo, ktorý búra múry rozdelenia a otvára nám všetkým cestu do bratského objatia? Aký je to jazyk? Chcel by som počuť od niektorých z vás, ktorí máte odvahu... Kto mi môže povedať, čo je to za jazyk? Kto je najodvážnejší, nech zdvihne ruku a prihlási sa. [Chlapec odpovedá: láska]. Ste o tom presvedčení? [Mladí odpovedajú: áno!] Trochu sa zamyslite. A čo je proti láske? Nenávisť. Ale je tu aj niečo možno horšie ako nenávisť: ľahostajnosť voči druhým. Pochopili ste, čo je nenávisť a čo je ľahostajnosť? Rozumiete? [Mladí odpovedajú: áno!] Viete, že ľahostajnosť je veľmi zlá vec, pretože nechávate druhých na ulici, nestaráte sa o pomoc druhým. Ľahostajnosť má svoje korene v sebectve.

Počujte, v živote vy, ktorí ste mladí, musíte mať nepokojné srdce, aby ste sa starali o druhých. Musíte mať nepokoj, aby ste si medzi sebou našli priateľov. A musí vám záležať na niečom, čo vám teraz poviem a čo sa možno zdá trochu zvláštne. V živote mladého človeka je veľmi dôležitý vzťah: je tu blízkosť k starým rodičom. Súhlasíte s tým? [Mladí odpovedajú: áno!] Teraz všetci spoločne povieme: „Nech žijú starí rodičia!“ [Mladí odpovedajú: Nech žijú starí rodičia!] Ďakujeme vám veľmi pekne.

Vráťme sa k biblickému rozprávaniu o Noemových potomkoch. Každý hovoril iným jazykom, dokonca mnohými nárečiami. Pýtam sa vás: Koľko je tu nárečí? Jedno? Dve? Tri? A vy, máte spoločný jazyk? Dobre sa zamyslite: máte spoločný jazyk? [Mladí odpovedajú: áno!]. Jazyk srdca! Jazyk lásky! Jazyk blízkosti! A tiež jazyk služby.

Ďakujem vám za vašu prítomnosť. A dúfam, že všetci hovoríte hlbším jazykom: že všetci ste „wantok“ (blížni, pozn. prekl.) lásky!

Drahí mladí, teší ma vaše nadšenie a teší ma všetko, čo robíte, všetko, čo si myslíte. Ale pýtam sa - sústreďte sa na túto otázku! - Môže mladý človek robiť chyby?  [Mladí odpovedajú: áno!]. A dospelý, môže urobiť chybu? [Mladí odpovedajú: áno!]. A starý človek ako ja, môže sa pomýliť? [Mladí odpovedajú: áno!]. Všetci môžeme urobiť chybu. Každý. Ale dôležité je uvedomiť si chybu. To je dôležité. Nie sme supermani. Môžeme robiť chyby. A to nám dáva aj istotu: že sa vždy musíme opraviť. V živote môžeme všetci padnúť, všetci.

Je jedna veľmi krásna pieseň, chcel by som, aby ste sa ju naučili, je to pieseň, ktorú spievajú mladí ľudia, keď lezú v Alpách, v horách. Pieseň znie takto: „Umenie výstupu na horu nespočíva v tom, že nespadnete, ale v tom, že nezostanete ležať“. Rozumiete tomu? [Mladí odpovedajú: áno!] V živote môžeme spadnúť všetci, každý! Je dôležité nespadnúť? Je dôležité nespadnúť? Pýtam sa vás. [Áno, ale čo je dôležitejšie? [Mladí odpovedajú: Vstať!] Nespadnúť. A ak uvidíte priateľa, kamaráta, spoločníka vo vašom veku, ktorý spadol, ktorý spadol, čo by ste mali urobiť? Smiať sa tomu? [Mladí odpovedajú: nie!] Musíte sa naňho pozrieť a pomôcť mu vstať. Mysli na to, že len v jednej životnej situácii sa môžeme pozrieť na druhého človeka: pomôcť mu vstať. Pomôcť mu hore. Súhlasíte alebo nesúhlasíte? [Mladí odpovedajú: áno!] Ak niekto z vás padol, je trochu na dne v morálnom živote, ak padol na dno, vy, vy, musíte mu dať facku, takto? [Mladí odpovedajú: nie!] Bravo.

Teraz si to spolu zopakujeme, aby sme to dokončili. V živote nie je dôležité nepadnúť, ale nezostať padnutý. Opakujte. Ďakujem vám veľmi pekne.

Milí mladí, ďakujem vám za vašu radosť, za vašu prítomnosť, za vaše túžby. Modlím sa za vás. Modlím sa za vás. A vy sa nezabudnite modliť za mňa, pretože toto poslanie nie je ľahké. Veľmi vám ďakujem za vašu prítomnosť. Veľmi vám ďakujem za vašu nádej.

A teraz sa všetci spoločne modlite. Modlite sa za nás všetkých.

[Recitácia modlitby Pána v angličtine]

Ďakujem vám veľmi pekne. Ale, zabudol som: ak niekto spadne, musí zostať aj naďalej na zemi? [Mladí odpovedajú: nie!] Bravo. A ak vidíme priateľa, kamaráta, spoločníka, ktorý padá, musíme ho tam nechať alebo mu dať ranu? [Mladí odpovedajú: nie!] Čo máme robiť? [Mládež odpovedá: Vstaňte!]

Ďakujem veľmi pekne. Boh vám žehnaj. Modlite sa za mňa, nezabudnite.

****

Slová po požehnaní:

Pred záverečným chválospevom som na niečo zabudol. Chcel by som sa vás opýtať, nepamätám si: Keď nájdete niekoho, kto padol na ceste, kto padol kvôli toľkým problémom, čo máte urobiť, dať mu ranu? [Mládež odpovedá: Nie!] Aké gesto by ste mali urobiť pri niekom, kto padol? [Mládež odpovedá: Zdvihnúť ho!] Urobme to spoločne!

Ďakujem veľmi pekne.

Slová ruka v ruke po záverečnom chválospeve:

Chcel by som poďakovať všetkým, ktorí pripravili toto krásne stretnutie. Upozornil ma na to tento saleziánsky biskup, ktorý k vám prišiel oblečený ako skutočný robotník! A teraz všetci spoločne potlesk všetkým, ktorí pripravili toto stretnutie. Na jednu vec som zabudol: ako sa to má robiť? Takto? [zdvíhanie padlého človeka]

Preklad Martin Jarábek