Bratislava 9. septembra (TK KBS) V liturgickom kalendári si pripomíname svätého Petra Clavera, kňaza a misionára.
Sv. Peter Claver sa narodil v roku 1580 v mestečku Verdú v Katalánsku (Španielsko). Jeho rodičia boli schudobnení šľachtici, ale veľmi nábožní. Od malička vychovávali svojho syna aj vo viere. Pobadali u neho túžbu po kňazskom stave, a tak ho poslali na štúdiá k jezuitom do Barcelony. Peter sa učil veľmi dobre, mal veľké nadanie. V roku 1602 vstúpil k jezuitom v Tarragone. Po dvoch rokoch ho poslali študovať filozofiu na Mallorku. V tamojšom kláštore žil vtedy sv. Alfonz Rodriguez, s ktorým sa úprimne spriatelili. Rehoľné sľuby zložil 8. augusta 1604. Zaumienil si, že bude nasledovať misionára sv. Františka Xaverského. Neustále prosil svojich predstavených, aby mu dovolili ísť na misie. Bolelo ho, keď počúval o nedostatku misijných povolaní. Predstavení však rozhodli, že pôjde študovať teológiu do Barcelony. Peter z poslušnosti šiel, no aj potom stále túžil po misiách. Konečne roku 1610 prišlo povolenie od provinciála, aby smel ísť. Peter bol šťastný. Doslova vzal slová Pána Ježiša: „Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden.“ (Mt 10, 37) So svojimi rodičmi sa ani len nerozlúčil.
Po dlhej plavbe dorazili do mesta Cartagena v Kolumbii (Južná Amerika). Peter šťastný pobozkal zem, v ktorej mal potom účinkovať. Istý čas pracoval ako jednoduchý rehoľník v meste Santa Fé de Bogotá. Popritom študoval teológiu. V roku 1616 bol vysvätený za kňaza. Predstavení mu určili službu medzi otrokmi, ktorých vtedy dovážali z Afriky. Pod vedením pátra Alfonza Sandovala začal svoj apoštolát. Páter Alfonz však už o rok nato umrel a Peter zostal sám. Ročne sa v tých časoch v Cartagene predalo desať až dvanásťtisíc otrokov. Mnohí boli chorí, polomŕtvi od neľudského zaobchádzania, vytrhnutí z rodiny a domoviny, bez akejkoľvek útechy, bez akéhokoľvek nároku na hocičo. Ťažko museli pracovať, niekedy aj tri štvrtiny z nich zomrelo od námahy, mučenia a neľudského zaobchádzania. Keď to Peter videl, rozhodol sa celý svoj život zasvätiť týmto úbožiakom. Pri skladaní slávnostných sľubov v roku 1622 si k štyrom sľubom, ktoré skladajú jezuiti, pridal piaty, ktorým sa zaviazal ako „otrok otrokov až do smrti“ venovať úbohým černochom. Vždy, keď sa dopočul, že prichádza loď s otrokmi, bežal do prístavu a po ceste zbieral milodary pre otrokov. Zaobstaral si tlmočníkov, aby sa s nimi dorozumel a aby sa ho nebáli. Chorých ošetroval, slabých vlastnými rukami vynášal na pevninu, krstil deti, umýval im rany, rozdával jedlo a pitie. Staral sa aj o tých, ktorí už boli dlhší čas na pevnine. Chodil za nimi po domoch aj do väzení, kde ich držali v neľudských podmienkach. Pomáhal im, ako sa dalo. Poskytoval im jedlo, šaty, aspoň základnú hygienu. Zároveň ich aj vyučoval vo viere, spovedal a vysluhoval sviatosti. Často pre nich žobral. Dokonca nahovoril bohatých kresťanov, aby pre nich usporiadali hostinu. Mnoho otrokov mu vďačilo za život i zdravie. Boli však aj takí, ktorí sa k nemu správali surovo, černosi i bieli. Dokonca vlastní spolubratia mu vytýkali prílišnú horlivosť. No nič ho neodradilo. Predpokladá sa, že pre Krista získal okolo tristotisíc duší. V tejto práci zotrval tridsaťšesť rokov. Ľudia ho považovali za svätého.
V roku 1650 sa rozšíril mor. Peter vo dne v noci pracoval. Sám sa pritom nakazil a takmer zomrel. Po zvyšok života mu potom zostala ustavičná triaška rúk a nôh, takže nemohol sám ani chodiť, ani rukami vykonávať hocijakú činnosť. Jeden černoch sa o neho potom staral. Vodieval ho do chrámu, obliekal ho, podával mu jedlo. V tomto stave žil ešte štyri roky. Stalo sa, že čas trávil úplne sám. Všetko obetoval Bohu. Jeho sluha nebol vždy práve najochotnejší, naopak, zaobchádzal s ním dosť necitlivo, ba surovo. Peter sa však nikdy nesťažoval. V polovici roka 1654 oznámil, že zomrie na niektorý mariánsky sviatok. Tak sa aj stalo. 7. septembra toho istého roku ho našli ležať bez pohybu a bez slova. Jeho tvár svedčila o tom, že je vo vytržení. Srdce slabo tĺklo. Zvesť o jeho umieraní sa rozletela ako blesk. Mnohí sa ponáhľali k nemu, aby ho naposledy videli. Nad ránom 8. septembra 1654, na sviatok Narodenia Panny Márie posledný raz vydýchol. Na jeho pohrebe sa zhromaždilo celé mesto. Otroci nariekali za svojím otcom ako vďačné deti. V roku 1851 bol pápežom Piom IX. vyhlásený za blahoslaveného a v roku 1888 ho pápež Lev XIII. vyhlásil za svätého. V roku 1896 ho ten istý pápež vyhlásil za patróna misií medzi čiernymi národmi.
Zdroj: Životopisy svätých
