Vatikán 4. septembra (VaticanNews) Svätý Otec František vyzval indonézskych duchovných, seminaristov a zasvätené osoby, aby s radosťou ohlasovali evanjelium aj v tých najvzdialenejších kútoch sveta, pričom sa odvolal na povzbudenie, ktoré tamojšej Cirkvi pred rokmi zanechal svätý Ján Pavol II. Pápež František tiež vyzval ľudí, aby sa zamysleli nad významom slov, ktoré tvoria tému jeho púte: „Viera, bratstvo a súcit“.

PLNÉ ZNENIE príhovoru Svätého Otca
Stretnutie s biskupmi, kňazmi, diakonmi, zasvätenými osobami, seminaristami a katechétmi /Jakarta, katedrála, 4. septembra)

Rád by som vám niečo povedal...

Cirkev - na to musíme myslieť - posúvajú dopredu katechéti. Katechéti sú tí, ktorí idú dopredu, a potom nasledujú rehoľné sestry - hneď po katechétoch - potom prichádzajú kňazi a biskup, ale katechéti sú vpredu, oni sú silou Cirkvi.

Raz, na jednej z ciest do Afriky, mi prezident republiky povedal, že ho pokrstil jeho otec katechéta. Viera sa odovzdáva doma. Viera sa odovzdáva v nárečí. A katechéti spolu s matkami a starými matkami túto vieru nesú ďalej. Veľmi ďakujem všetkým katechétom: sú veľmi dobrí! Ďakujem!

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Sú tu kardináli, biskupi, kňazi, rehoľné sestry, laici, deti, ale všetci sme bratia. Nie je najdôležitejší pápež, kardinál, biskup... (sme) všetci bratia, každý má svoju úlohu, aby Boží ľud rástol. Rozumiete?

Pozdravujem kardinála, biskupov, kňazov, diakonov, zasvätené osoby, seminaristov a katechétov, ktorí sú prítomní. Ďakujem predsedovi biskupskej konferencie za jeho slová a tiež bratom a sestrám, ktorí sa s nami podelili o svoje svedectvá.

Ako už bolo spomenuté, mottom zvoleným pre túto apoštolskú návštevu je „Viera, bratstvo a súcit“. Myslím si, že sú to tri cnosti, ktoré dobre vyjadrujú vašu cestu ako Cirkvi i váš charakter ako národa, etnicky a kultúrne veľmi rôznorodého, ale zároveň charakterizovaného vrodeným úsilím o jednotu a pokojné spolunažívanie, o čom svedčia tradičné zásady Pancasily. Rád by som sa spolu s vami zamyslel nad týmito tromi slovami.

Prvým slovom je viera. Indonézia je veľká krajina s obrovským prírodným bohatstvom, pokiaľ ide o flóru, faunu, zdroje energie a suroviny atď. Takéto veľké bohatstvo by sa pri povrchnom pohľade mohlo ľahko zmeniť na dôvod pýchy a domýšľavosti, ale ak sa naň pozeráme s otvorenou mysľou a srdcom, môže byť naopak pripomienkou Boha, jeho prítomnosti vo vesmíre, v jeho živote a v našich životoch, ako nás to učí Sväté písmo (porov. Gn 1; Sir 42, 15 - 43, 33). V skutočnosti je to Pán, kto toto všetko dáva. Neexistuje ani centimeter nádherného indonézskeho územia, ani okamih v živote každého z miliónov jeho obyvateľov, ktorý by nebol darom od Pána, je znakom jeho bezodplatnej a prvotnej lásky ako Otca. A pohľad na to všetko pokornými detskými očami nám pomáha veriť, spoznať, že sme malí a milovaní (porov. Ž 8), a pestovať pocity vďačnosti a zodpovednosti.

Agnesa nám hovorila o tom, že náš vzťah k stvorenstvu a k našim bratom a sestrám, najmä tým najnúdznejším, treba žiť osobne a v spoločenstve, má byť poznačený úctou, k civilizácii aj k ľudstvu, so skromnosťou a s františkánskou láskou.

Po viere je druhým slovom v motte bratstvo. Istá poetka dvadsiateho storočia použila na opísanie tohto postoja veľmi krásny výraz: napísala, že byť bratmi znamená milovať sa, aj keď sme  „odlišní ako dve kvapky vody“[1], je to krásne a je to presne tak. Žiadne dve kvapky vody nie sú rovnaké, ani žiadni dvaja bratia, dokonca ani dvojčatá, nie sú úplne identickí. Žiť bratstvo teda znamená prijímať sa navzájom, uznávať sa ako rovní v rôznosti.

Aj to je hodnota blízka tradícii cirkvi v Indonézii, ktorá sa prejavuje v otvorenosti, s akou sa vzťahuje na rôzne skutočnosti, ktoré ju tvoria a obklopujú, na kultúrnej, etnickej, sociálnej a náboženskej úrovni, pričom si váži prínos všetkých a v každom kontexte veľkoryso dáva svoj vlastný prínos. Je to dôležité, bratia a sestry, pretože ohlasovať evanjelium neznamená vnucovať vlastnú vieru druhým alebo ju stavať proti nim, neznamená to robiť prozelytizmus, to nie, znamená to darovať a spoločne prežívať radosť zo stretnutia s Kristom (porov. 1 Pt 3, 15 - 17), vždy s veľkou úctou a bratskou náklonnosťou ku každému. A v tomto vás pozývam, aby ste sa vždy zachovali takto: otvorení a priatelia všetkých – veľmi sa mi páči toto vyjadrenie: „ruka v ruke“, ako povedal otec Maxi - proroci spoločenstva, vo svete, kde sa zdá, že tendencia rozdeľovať, vnucovať sa a provokovať sa navzájom čoraz viac rastie (porov. apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 67). Chcem vám niečo povedať: chcete vedieť, kto je najvýznamnejšou osobou na svete, kto robí veľké rozdelenia? Viete, kto to je? Veľký rozdeľovač, ktorý vždy rozdeľuje - Ježiš spája a tento rozdeľuje - je to diabol! Dávajte si pozor.

Je dôležité snažiť sa osloviť každého, ako pripomenula sr. Rina, s nádejou, že sa nám podarí preložiť nielen texty Božieho slova, ale aj učenie Cirkvi do indonézskeho jazyka Bahasa, aby bolo prístupné čo najväčšiemu počtu ľudí. Na to poukázal aj Nicholas, ktorý opísal poslanie katechétu obrazom „mosta“, ktorý spája. To ma zasiahlo a prinútilo ma myslieť na úžasný pohľad na veľké indonézske súostrovie, na tisíce „mostov srdca“, ktoré spájajú všetky ostrovy, a ešte viac na milióny takýchto „mostov“, ktoré spájajú všetkých ľudí, ktorí tam žijú! Tu je ďalší krásny obraz bratstva: nesmierna výšivka nití lásky, ktoré prechádzajú cez more, prekonávajú bariéry a objímajú všetku rozmanitosť, čím sa všetci stávajú „jedným srdcom a jednou dušou“ (porov. Sk 4, 32). Jazyk srdca, nezabudnite na to!

A dostávame sa k tretiemu slovu: súcit, ktoré veľmi úzko súvisí s bratstvom. Súcit znamená „trpieť s“ druhým, zdieľať pocity: je to krásne slovo! Ako vieme, súcit nespočíva len v rozdávaní almužny bratom a sestrám v núdzi, ani v pohľade na nich z hora, z pohľadu vlastnej bezpečnosti a privilégií, ale naopak, súcit spočíva v tom, že nás robí blízkymi jeden druhému, zbavuje nás všetkého, čo nám môže brániť skloniť sa, aby sme sa skutočne dostali do kontaktu s tými, ktorí sú na zemi, a tak ich pozdvihli a dali im nádej (porov. Fratelli tutti, 70). A to je dôležité: dotknúť sa chudoby. Pri spovedi sa vždy pýtam dospelých: „Dávate almužnu?“ A oni väčšinou odpovedajú áno... pretože sú dobrí ľudia... Ale druhá otázka: Keď dávate almužnu, dotýkate sa? Dotýkate sa ruky žobráka? Pozeráte sa im do [očí]? Alebo im hodíte mincu z diaľky, aby ste sa ich nedotkli? Toto sa musíme všetci naučiť: súcit znamená trpieť, sužovať sa, sprevádzať v pocitoch toho, kto trpí, a objať ho, sprevádzať ho. A nielen to: znamená to tiež prijať ich sny a túžby po spáse a spravodlivosti, postarať sa o nich, urobiť zo seba podporovateľov a spolupracovníkov, zapojiť iných, rozšíriť „sieť“ a hranice vo veľkom expanzívnom dynamizme charity (porov. tamže, 203). A to neznamená byť komunistom, to je dobročinnosť, to znamená lásku.  

Sú ľudia, ktorí sa boja súcitu, lebo ho považujú za slabosť, trpieť s iným ako slabosť a namiesto toho vyzdvihujú, akoby to bola cnosť, chytráctvo tých, ktorí slúžia vlastným záujmom tým, že si udržiavajú odstup od všetkých, nenechávajú sa ničím a nikým „dotknúť“, mysliac si, že tak sú priezračnejší a slobodnejší v dosahovaní svojich cieľov. A bohužiaľ si spomínam na jedného veľmi bohatého človeka v Buenos Aires, ktorý mal vo zvyku iba brať. Keď zomrel... zanechal obrovské dedičstvo a viete, aké vtipy si ľudia robili? „Je chudobný, nemohli mu zavrieť rakvu“... chcel si vziať všetko a nič si nevzal... Je to také smiešne... ale nezabudnite na jednu vec: diabol prichádza cez vrecká, vždy! [smiech] je to pravda! Mať bohatstvo ako istotu. Je to však falošný pohľad na skutočnosť. To, čo udržiava svet v napredovaní, nie sú kalkulácie vlastných záujmov - ktoré spravidla končia ničením stvorenstva a rozdeľovaním spoločenosti -, ale dobročinnosť, ktorá sa dáva. Toto pomáha napredovať: láska, ktorá sa daruje, súcit nezakrýva skutočný pohľad na život, naopak, vďaka nemu vidíme veci lepšie, vo svetle lásky, pomáha nám lepšie vidieť veci očami srdca. A rád by som zopakoval, aby ste boli opatrní a nezabudli: Diabol vstupuje cez vrecká! [smiech]

V tejto súvislosti sa mi zdá, že priečelie tejto katedrály svojou architektúrou veľmi dobre vystihuje to, čo sme povedali, s mariánskym uhlom pohľadu. V strede lomeného oblúka je oporný stĺp, na ktorom je umiestnená socha Panny Márie. Ukazuje nám tak Božiu Matku predovšetkým ako vzor viery, pričom symbolicky podopiera svojím malým „áno“ (porov. Lk 1, 38) celú stavbu Cirkvi. Jej krehké telo, opierajúce sa o stĺp, o skalu, ktorou je Kristus, akoby v skutočnosti spolu s ním nieslo ťarchu celej stavby, akoby hovorilo, že ona sama, dielo ľudskej práce a vynaliezavosti, sa nemôže udržať. Mária sa potom zjavuje ako obraz bratstva a víta uprostred hlavného vchodu všetkých, ktorí chcú vstúpiť. Je matkou, ktorá prijíma. A napokon je aj ikonou súcitu, keď bdie nad Božím ľudom, ktorý sa so svojimi radosťami a bolesťami, prácou a nádejami zhromažďuje v Otcovom dome, a chráni ho. Je matkou súcitu.

Drahí bratia a sestry, na záver tohto príhovoru by som rád citoval slová, ktoré povedal svätý Ján Pavol II. pri svojej návšteve u vás pred niekoľkými desaťročiami, keď sa prihováral biskupom, kňazom a rehoľníkom. Citoval verš zo žalmu: „Laetentur insulae multae“ - „Radujte sa, všetky ostrovy“ (Ž 97, 1) a vyzval svojich poslucháčov, aby ho uskutočňovali, „vydávajúc svedectvo o radosti zo zmŕtvychvstania a dávajúc [...] život, aby sa aj tie najvzdialenejšie ostrovy ‚radovali‘ z počúvania evanjelia, ktorého ste pravými hlásateľmi, učiteľmi a svedkami“ (Stretnutie s biskupmi, duchovnými a rehoľníkmi Indonézie, Jakarta, 10. októbra 1989).

Aj ja obnovujem túto výzvu a povzbudzujem vás, aby ste pokračovali vo svojom poslaní silní vo viere, otvorení všetkým v bratstve a blízki každému v súcite. Silní, otvorení a blízki, s pevnosťou viery. Otvorenosť prijať každého, všetkých! Veľmi ma zasiahol evanjeliový príbeh, keď svadobní hostia nechceli prísť a neprišli. Čo robí Pán? Zahorkol? Nie, on niečo pochopil, posiela svojich: „Choďte na križovatky a priveďte všetkých, každého, dovnútra, každého dovnútra s tou krásnou vecou, ktorá má ísť dopredu s bratstvom, so súcitom, s jednotou... každého... a myslím na toľko ostrovov, že Pán hovorí dobrým ľuďom, vám: každý, každý... ale to... každý, každý... naozaj Pán hovorí jednu vec: dobrý a zlý, každý!

Aj ja obnovujem túto výzvu a povzbudzujem vás, aby ste pokračovali vo svojom poslaní, silní vo viere, otvorení všetkým v bratstve a blízki každému v súcite. Viera, bratstvo a súcit. Tri slová, ktoré vám zanechávam. A vy potom premýšľajte... Viera, bratstvo a súcit. Žehnám vám a ďakujem za veľa dobra, ktoré každý deň konáte na všetkých týchto krásnych ostrovoch! Modlím sa za vás, modlím sa, ale prosím vás, aby ste sa modlili za mňa. Dajte si však pozor na jednu vec: modlite sa za, nie proti! [smiech] Ďakujem vám.

Preklad Martin Jarábek

[1] W. Szymborska, „Nič sa nedeje dvakrát“, in Radosť z písania. Všetky básne (1945-2009), Miláno, 2009, s. 45.