Šaštín - Stráže 31. augusta (TK KBS) Prinášame plné znenie homílie kardinála Marcella Semerara. Prefekt Dikastéria pre kauzy svätých predsedal slávnostnej svätej omši v areáli Národnej svätyne, Baziliky Sedembolestnej Panny Márie v Šaštine, pri ktorej vyhlásili za blahoslaveného Jána Havlíka.
-
Počas obradu blahorečenia, ktorý sa slávil na začiatku tejto svätej liturgie, a potom pri počúvaní Božieho slova, mi v pamäti zarezonovali slová z Prefácie o mučeníkoch, ktorá hovorí: „To ty, Otče, zjavuješ svoju moc v slabých a bezmocným dávaš silu mučeníctva.” Toto, čo platí pre všetkých mučeníkov, je zvlášť zjavné u blahoslaveného Jána. Isté svedectvo o ňom hovorí, že bol vyrovnaným, radostným človekom, veselým v spoločnosti, otvoreným a pozorným voči potrebám druhých; po zatknutí sa však jeho zdravie postupne zhoršovalo. Bolo to spôsobené ťažkou a namáhavou prácou, ktorej bol vystavený, ako aj trvalou izoláciou, krutým týraním a mnohým utrpením, ktoré znášal. Zomrel tri roky po prepustení, úplne odovzdaný do Božej vôle a odpustiac svojim prenasledovateľom. „To ty, Otče, zjavuješ svoju moc v slabých a bezmocným dávaš silu mučeníctva.”
V prvom čítaní sme počuli slová apoštola Pavla: „Kto nás oddelí od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť, prenasledovanie, hlad, nahota, nebezpečenstvo, meč?“ (Rim 8, 35). Práve Kristova láska je silou, vďaka ktorej premáhame slabosť, energiou, vďaka ktorej prekonávame strach, svetlom, vďaka ktorému porážame tmu. Svätý Augustín zvolal: „Hľa, vďaka, vďaka ktorému si bojoval, hľa, vďaka, vďaka ktorému si sa namáhal, hľa vďaka, vďaka ktorému si neomdlel, hľa, vďaka, vďaka ktorému si zvíťazil.” (Serm. 297, 4, 6: PL 38, 1362). A pri inej príležitosti sv. Augustín pridáva: „V nádeji môže mučeník opakovať slová svätého Pavla. Nádej totiž poskytuje útechu na ceste. Pútnik, keď sa namáha na ceste, znáša únavu práve preto, že dúfa v dosiahnutie cieľa. Vezmite mu nádej, že ho dosiahne, a hneď sa zrúti jeho ochota ísť ďalej.“ (Serm. 158, 8: PL 38, 866).
To, čo chcem zdôrazniť, drahé sestry a drahí bratia, je, že blahoslavený Ján Havlík bol človekom nádeje, a bol ním od začiatku. Práve čnosť nádeje spôsobila, že jeho povolanie rástlo. Práve nádej živila jeho povolanie. Znakom nádeje je vlastne už rozhodnutie byť nasledovníkom svätého Vincenta de Paul. Tento svätec je v skutočnosti znamením nádeje pre chudobných, pre trpiacich, pre opustených. Povedal, že je potrebné „napodobňovať svetlo slnka, ktoré osvecuje a zohrieva, a hoci prechádza cez veci skazeného charakteru, predsa sa nezašpiní“ (Pravidlá pre misionárov, IX, 2). Náš blahoslavený tieto slová určite poznal a pre tých, ktorí sa s ním stretli, bol naozaj slnečným lúčom. „Bol mimoriadne priateľský,“ povedal jeden svedok. Mal v sebe tichú radosť... Bolo vidieť, že vyžaruje hlboký duchovný život.“ Iný svedok uviedol: „Láska k blížnemu je aspekt, ktorý by som označil za charakteristickú črtu jeho osobnosti. Ján prejavoval svoju duchovnú hĺbku najintenzívnejším možným spôsobom, keď sa delil o svoje utrpenie, keď motivoval druhých k nádeji napriek tomu, že sám prežíval mnohé ťažkosti.“
Poznáme dôvody, prečo bol izolovaný, vystavený neľudskej práci, krutým výsluchom, fyzickému a psychickému mučeniu. Nebol jediný. V Positio pripravenom pre kauzu o mučeníctve sa pripomína, že náš blahoslavený sa počas svojho väznenia stretol so saleziánskym kňazom Titusom Zemanom, blahorečeným v roku 2017. Bol obeťou režimu, ktorý chcel zničiť náboženský fenomén a najmä Katolícku cirkev a jej duchovných. V svedectvách sa tiež uvádza, že náš blahoslavený počas svojho väznenia po nociach pre ostatných ceruzkou prepisoval dielo Integrálny humanizmus Jacquesa Maritaina, francúzskeho filozofa, ktorého Pavol VI. označil za „majstra v umení myslieť, žiť a modliť sa“. Toto dielo má približne 350 strán! Rozmýšľal som, prečo sa podujal na takú namáhavú a dokonca riskantnú úlohu. Našiel som teda v tejto knihe stránky, ktoré opisujú situáciu, ktorú prežíval Ján Havlík. „Pravda,“ čítal som tam, „je taká, že ide o zamaskované prenasledovanie, v skutočnosti je to zápas proti Bohu, ide o vyhubenie náboženského diela, o duchovnú deštrukciu. Podstatné je držať v zajatí Božie slovo.” (porov. ed. it. Borla, Turín 1963, s. 129). Tomu všetkému náš blahoslavený kládol odpor tak, že zostal verný Bohu, verný vlastnému povolaniu, verný voľbe, ktorou bola láska k blížnemu. Vytrval na ceste povolania aj počas krutého väzenia, ako vyhlásil pápež František v apoštolskom liste o blahorečení.
Tento vzor vernosti sa dnes určite oficiálne ponúka nielen Cirkvi na Slovensku, ale aj všetkým kresťanom a, chcel by som dodať, všetkým, ktorí pracujú v prospech ľudskej dôstojnosti a slobody svedomia. Práve v tom spočíva aktuálnosť tohto blahorečenia, pretože v mnohých prípadoch a aj v rôznych kontextoch je ťažké, až hrdinské, zostať verný Kristovi. Stále platia Ježišove slová, ktoré zazneli v dnešnom evanjeliu: „Kto si chce zachrániť život, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho.“ (Lk 9, 24). Svätý Gregor Veľký to vysvetlil takto: „Je to, akoby niekto povedal roľníkovi: ak si necháš zrno pre seba, stratíš ho; ak ho naopak zaseješ, prinútiš ho obnoviť sa a rásť. Veď kto nevie, že keď sa zasieva, zrno odumiera pred očami a padá do zeme? Ale na mieste, kde zhnije, tam vyrastie a obnoví sa. Tak sa to deje aj v časoch Cirkvi: je čas prenasledovania a čas pokoja. Čas prenasledovania je časom, keď sa stráca život.“ (porov. Homiliae in Evangelia, 32, 4: PL 76, 1235).
Ježiš to však završuje slovami: „Kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho“. O tom boli veľmi skoro presvedčení všetci, ktorí Jána Havlíka poznali, a povesť o jeho mučeníctve sa čoskoro rozšírila aj za hranice územia. Dnes to uznáva aj Cirkev a potvrdila to pred chvíľou slovami pápeža: „Ján Havlík bol verným učeníkom Pána Ježiša, ktorému veľkodušne obetoval svoj život a odpustil svojim prenasledovateľom.” Aj v skutkoch darovania sa a odpustenia je priam podobný Ježišovi Kristovi, požehnanému naveky. Amen.
