Bratislava/Košice 13. novembra (TK KBS) Spása je kľúčovým pojmom kresťanskej viery, ktorý prináša nádej na večný život a vnútorné oslobodenie. V rozhovore s arcibiskupom Cyrilom Vasiľom sa zamýšľame nad tým, čo spása znamená pre dnešného človeka. Spoločne skúmame, ako tento novozákonný koncept treba chápať a žiť v dnešných moderných časoch.
„Svet nie je dnes o nič viac, ani o nič menej pluralitný a rôznorodý, ako bol v časoch Kristových či v časoch apoštolov. A preto aj do tohto dnešného sveta musia s rovnakou naliehavosťou znieť Kristove slová o potrebe spásy, rovnako ako slová apoštolov o nevyhnutnosti všetko zjednotiť v Kristovi,“ hovorí arcibiskup Cyril Vasiľ v rozhovore pre Nové mesto o spáse.
V dnešnej rýchlo sa meniacej spoločnosti neexistuje istota, že moderné publikum rozumie pojmu spása. Čo znamená spása?
Pojem „spása“ predpokladá niekoľko skutočností. Ak nechceme ešte hneď použiť slovo „viera“, prvou skutočnosťou je hlboké bytostné presvedčenie, že materiálny, fyzický svet a náš život v ňom nie sú jediným a definitívnym spôsobom existencie. Ani našej osobnej, ani tej skutočnosti, ktorú nazývame slovom „svet“.
Zjednodušene by sme mohli povedať, že súčasťou tohto presvedčenia je viera v existenciu duchovného sveta i v to, že po naplnení zmyslu a úlohy tohto terajšieho sveta môžeme očakávať „nové nebo a novú zem“, ktoré budú oslobodené od akéhokoľvek fyzického či morálneho zla, utrpenia, bolesti a smrti. Tento stav nazývame „večným životom“ a „novým stvorením“.
Celý náš terajší život i celý tento svet sú akoby len „predohrou“ večnosti. Ale predohrou mimoriadne dôležitou, pretože v nej sa rozhoduje o spôsobe našej účasti na večnosti.
Boh je trvalé, plné, nekonečné, absolútne dobro a spásou nazývame naše dokonalé zjednotenie sa s ním v plnosti lásky a poznania.
Takto by sme mohli objasniť otázku spásy veriacim. Ako má však rozumieť spáse človek, ktorý nemá túto vieru či presvedčenie?
V tomto prípade môže človek pojmom spása mať na mysli len túžbu po zlepšení vlastného života či túžbu po uniknutí nejakému bezprostrednému ohrozeniu ľudskej fyzickej či psychickej integrity. Ale nebude tým myslieť nič, čo by presahovalo rozmer jeho terajšieho života.
Nech by však bol človek v tomto živote akokoľvek mnohonásobne zachránený, nakoniec aj tak speje k nevyhnutnému zániku, strate všetkého toho, čo ho identifikuje, toho, čo budoval, získal, miloval, na čom mu záležalo. Toto uvedomenie si nevyhnutného obmedzenia by ho však mohlo viesť k hlbokej bytostnej frustrácii.
PLNÉ ZNENIE rozhovoru je TU
Zdroj: nm.sk