Bratislava 26. augusta (TK KBS) „Čím je viera v Boha hlbšia a osobnejšia, tým bližšie sme k tomu, že uveríme Bohu,“ objasňuje rozdiel vo vnímaní viery biskup Jozef Haľko.

Súčasný svet je plný výziev, s ktorými sa ľudstvo doposiaľ nestretlo. Ako do tohto konceptu zapadá viera v Boha?

Veríme, že naša existencia a všetko, čo sa deje, nie je náhoda. Sme súčasťou jedinečného Božieho projektu, ktorý má svoje základné nastavenia. Pre pýchu prvého človeka sa síce porušil, ale ten, ktorý projekt spustil a ktorý je jeho pôvodcom a udržiavateľom, je verný svojim prísľubom.

Je verný svojmu projektu človeka, stvoreného z lásky a pre lásku. A to dvojakým spôsobom: na zemi má vydať čo najviac lásky k Bohu a k ľuďom a potom nájsť plnosť lásky v nepredstaviteľne nádhernej dimenzii toho, čo voláme nebeské kráľovstvo, ktoré je o zvrchovanej autorite Ježiša Krista – pravého Boha a pravého človeka, ktorý je základom úplne všetkého.

Ak sa ľudia dostanú po tento bod poznania, potom sa rôznym spôsobom pýtajú: Kto je ten, ktorý vo svojej prozreteľnosti toto dokázal?

Boh svet stvoril, čo je vid dokonavý. To znamená, že prišlo k nejakému stvoreniu – prostredníctvom aktu, že z ničoho stvoril niečo. Je úžasným rysom Božej zvrchovanosti, že dokáže stvoriť – tvoriť z ničoho – že nemá nijaké polotovary, z ktorých by niečo vymodeloval. Je pôvodcom aj toho, že nebolo úplne nič a potom začal jestvovať svet.

To je niečo, čo nás presahuje, a preto aj dobieha a zasahuje. Boh je tvorcom všetkého – aj prvotnej matérie, aj všetkých najzákladnejších stavebných častíc. Boh povedal, že chce, aby to bolo, a stalo sa. Lebo on je Pánom.

Vývoj sveta však ovplyvňuje aj ľudstvo. Akú úlohu tu zohráva viera?

Jednoznačne determinujúcu. Aj odborníci, ktorí majú plošný pohľad na civilizácie jestvujúce na planéte, konštatujú, že neexistujú civilizácie, ktoré by boli vo svojom základe ateistické. Každý verí nejakému presahu nad existenciu človeka. A to určite aj človek, ktorý o sebe deklaruje, že je ateista. V hlbšom rozhovore s ním by sme sa dostali k odpovedi, že aj on niečomu verí. Aj on niečo hľadá, aj on po niečom túži a má v sebe prinajmenšom nejakú mieru tušenia čohosi nad nami.

Túžba a tušenie sú dobré signály, ale nestačia. Sú ľudia v otázkach viery v Boha správne zorientovaní?

Ľudia sú zorientovaní rôznym spôsobom. Paušálne sa na to odpovedať nedá. Vstupuje do toho veľa faktorov, od genetického základu cez výchovu až po základné vnútorné povahové a vzťahové nastavenia. Viera je vzácny dar a je veľkým šťastím mať ho.

Môžeme získať dar viery aj vlastným úsilím?

Mať vieru v živého Boha, zmŕtvychvstalého Krista je určite obrovský Boží dar, ktorý sa neodopiera nikomu, kto úprimne hľadá najhlbšie zdroje pravdy o našej existencii. Ale nie je to niečo, čo by sme si mohli sami vygenerovať.

Keď získame vzácny dar viery, tým sa to nekončí; naopak, všetko sa akoby odznova v našom živote začína. Na čo by sme mali upriamiť pozornosť v tejto prvotnej fáze?

Treba si všímať a uvedomovať existenciu sveta v jeho kauzálnych súvislostiach a v jeho zmysluplnosti. Naozaj nie je rozumné tvrdiť, že svet by mohol vzniknúť náhodou. Napríklad také ľudské oko, ktoré ešte nikto nikdy synteticky nevyrobil, alebo ľudské telo, samotné počatie života či fungovanie vzťahov – všetko nesie v sebe stopu inteligentného „dizajnu“. My veríme, že je to osoba, náš Stvoriteľ, Pôvodca, ktorý je za všetkým.

Samotná existencia sveta a spôsob tejto existencie sú neodškriepiteľne výsledkom nejakej vyššej inteligencie. To je poznanie prirodzeného rozumu.

Mohli by ste vymenovať konkrétne spôsoby, ako môžeme vieru v Boha upevňovať?

Najprv sa rozprávať s Bohom, potom sa rozprávať s ľuďmi a medzitým načúvať vlastnému svedomiu a čítať Sväté písmo.

Dobrým prirovnaním je svedectvo konvertitu, ktorý povedal: „Bože, ak existuješ, daj sa mi poznať.“ Geniálne na tejto vete je to, že obsahuje negáciu aj uznanie: Ak existuješ, ale možno neexistuješ, ale zároveň ťa oslovujem. Takže je v tom už aj zárodok osobnej viery, lebo si tento človek s Bohom tyká a oslovuje ho.

A to je úžasné vyjadrenie zápasu a oscilácie človeka medzi postojmi veriť v Boha, veriť Bohu a neveriť Bohu a neveriť ani v Boha – a uveriť v seba. Lebo neveriť v Boha mnohokrát znamená veriť a uveriť len v seba – že ja som zákonodarcom. Ja určím, čo je a čo nie je mravné. Doteraz máme ako ľudská civilizácia skúsenosť, že keď človek zobral do rúk morálku a sám si chcel stanoviť jej kritériá, nešli sme do neba, ale do pekla. Stačí si spomenúť na nacizmus, komunizmus a všetky ostatné „-izmy“, ktoré existovali vo svete.

Spomenuli ste čítanie Svätého písma. Akým spôsobom nás ovplyvňuje?

Je na našom postoji, či evanjelium vnímame ako historický text spred 2000 rokov alebo ako živý súbor, ktorý môžeme teraz otvoriť. Lebo existujú súbory zamknuté, do ktorých nemôžeme nič doplniť, a súbory otvorené, ktoré môžeme dopĺňať ako doplňovačku. Sväté písmo je doplňovačka, do ktorej máme doplniť každý seba. Raz som Ján, raz som Judáš, inokedy Peter, raz Marta alebo Mária. Všetky tie posvätné texty sú aj o mne.

Môžeme to prirovnať k tým bilbordom, kam môžeme vložiť svoju tvár a hneď vyzerať ako rytieri či princezné. Aj evanjeliové texty sú takéto súbory, kam vkladáme svoju tvár – a z každej biblickej postavy je niečo v nás, a to vrátane Ježiša, ktorý je a ožíva v nás cez Eucharistiu a cez krst, ktorý nás uschopňuje tú Eucharistiu skutočne prijať.

Teda Sväté písmo nás nielen informuje, ovplyvňuje, ale priamo formuje?

Keď chodíme pravidelne každú nedeľu do kostola, kde po častiach počúvame evanjelium, a potom si ho prečítame aj doma, má to obrovský formačný dosah. Je zásadné, aby sme biblické texty dokázali čítať ako živé Božie slovo, ktoré nie je naším návratom do minulosti, ale z minulosti sa cez pôsobenie Svätého Ducha text aktualizuje a otvára akoby s odkazom: To je pre teba. To je Slovo pre teba.

Na evanjeliu je úžasné to, že naše ego vymaňuje z ilúzií a dáva nám naň reálny pohľad. Dobrý aj zlý. Je v nás pšenica aj kúkoľ. Môžeme byť svätí a môžeme byť veľmi zlí. To je ten potenciál. Treba mať od seba odstup a spytovať si svedomie v zodpovednosti pred Bohom a pred ľuďmi. Môžeme to prirovnať k GPS, vďaka ktorej vieme, kadiaľ cesta vedie a kadiaľ nie, kde je priepasť a kde je bezpečný priechod. V dilemách, samozrejme, prosíme Ducha Svätého, nech nám pomôže rozhodnúť sa.

PLNÉ ZNENIE rozhovoru je možné nájsť TU.

Zdroj: nm.sk