Libanon 26. augusta (TK KBS) „Žijeme medzi dvoma ohňami. Na jednej strane izraelské bomby a na druhej strane Hizballáh so svojimi raketami,“ hovorí predstavený františkánskeho kláštora v Tyre. Páter Toufic Bou Mehri sa priznal, že „strach je veľký“ a často počuje výkriky zúfalých Libanončanov, ktorí už toho majú dosť a desia sa možnosti eskalácie konfliktu.

Františkán rozprával o živote kresťanov v meste Deir Mimas. Leží na rieke, ktorá steká do údolia, kde sa skrývajú bojovníci Hizballáhu. Dedina sa nachádza dva kilometre od izraelského mesta Metula a susednej Kyriat Šmona, priamo na hranici medzi Izraelom a Libanonom.

Medzi dvoma ohňami

Mesto má približne 3 000 obyvateľov, kresťanov rôznych denominácií – latinských katolíkov, gréckokatolíkov, pravoslávnych a protestantov. Kedysi tam celoročne žila polovica z nich. Dnes ich tu kvôli vojne zostalo len 180. O tom, čo ich môže čakať, vypovedá neďaleké mesto Kfarkela, ktoré bombardovanie takmer úplne zrovnalo so zemou.

Otec Toufic Bou Mehri povedal talianskej tlačovej agentúre SIR, že „napriek raketám a bombám“ sa ku kresťanom v Deir Mimas dostáva aspoň raz týždenne. Mesto je od Týru vzdialené 30 km. Pre hŕstku veriacich slávi v nedeľu eucharistiu a všetkým, ktorí to potrebujú, rozváža čerstvé ovocie a zeleninu. „Vďaka mojim spolubratom z Kustódie Svätej zeme pomáhame aj tým, ktorí sa kvôli vojne uchýlili do Bejrútu. Ich potreby sú veľké,“ zdôraznil františkán. Vyznal, že medzi ľuďmi vládne veľký strach a veľká neistota z budúcnosti.

Kríže na domoch sú obranou proti zlu

„Panoráma Deir Mimasu je čoraz viac poznačená stĺpmi dymu, ktoré stúpajú po každom výbuchu bomby a rakety vypálenej medzi izraelskou armádou a bojovníkmi Hizballáhu,“ zdôraznil páter Toufic Bou Mehri. Poznamenal, že kríže, ktoré zdobia domy a polia tamojších kresťanov, sú pre celú dedinu ako obrana proti zlu a „akt dôvery v Boha“. Františkánsky mních povedal, že v predchádzajúcich týždňoch rakety a bomby dopadali na polia, teraz skrátili svoj palebný priestor a v posledných dňoch dopadali niekoľko sto metrov od prvých domov a malého františkánskeho kláštora. Rehoľník priznal, že je pre neho čoraz ťažšie veriť v úspech prebiehajúcich rokovaní. „Pri pohľade na to, čo sa deje okolo nás, vidíme, že zatiaľ sú neúspešné,“ povedal.

Otrávené polia a olivové háje

Kto mohol, opustil tieto oblasti a odišiel do Bejrútu. Vypálené polia nedávajú žiadnu nádej na úrodu, nieto ešte na bezpečnú budúcnosť. „Najchudobnejší a najzraniteľnejší ľudia zostali v meste. Za posledných niekoľko týždňov sme však zaznamenali návrat niektorých rodín, ktoré sa v libanonskom hlavnom meste nedokážu uživiť. Je to dôležité rozhodnutie: vybrať si radšej dôstojnú smrť v dedine, kde sme sa narodili, ako hladovať v exile,“ zdôraznil mních. Priznal, že ľudia čelia ďalšiemu problému. V roku 2023 bola dedina Deir Mimas ocenená ako najlepší producent ropy v Libanone. „Ľudia tu žijú z poľnohospodárstva a olivových hájov, z olív.  Tento rok bude veľmi ťažké predávať naše olivy a olej, pretože sa zdá, že do oblasti boli z Izraela vypálené fosforové bomby. Cieľom bude vypáliť polia, na ktorých sa skrývajú milície Hizballáhu,“ povedal františkán. To znamená nielen nárast chudoby, ale aj možnosť výskytu mnohých chorôb. Páter dodal, že ľudia žijúci na hranici medzi Izraelom a Libanonom čelia rovnakým problémom ako obyvatelia pásma Gazy, len zatiaľ v menšom rozsahu.

Chcú len žiť v mieri

V krajine cédrov bolo z pohraničných oblastí s Izraelom vysídlených viac ako 120 000 Libanončanov. „Tí, ktorí tam zostali, boli prakticky tí, ktorí nemali peniaze na to, aby niekam odišli,“ - povedal otec Toufic Bou Mehri. Františkán priznal, že Libanončania sa vyrovnávajú nielen s obrovskou hospodárskou krízou, ale aj s tým, že musia podporovať 2 milióny sýrskych utečencov a 500 000 Palestínčanov. „Chýba všetko, dokonca aj bezpečnosť. Ľudia žijú v neustálom strachu. Kričia „dosť!“, pretože to už nemôžu vydržať,“ povedal františkán. Poznamenal, že najmä obyvatelia južného Libanonu sa čudujú, prečo musia platiť účet za vojnu v Gaze, ktorú nikto nechce. „Chcú len žiť v mieri a dôstojne. Nežiadajú nič viac“ –- zdôraznil rehoľník z františkánskej kustódie Svätej zeme.