Bratislava 7. augusta (TK KBS) Slovensko zažije koncom augusta slávnosť blahorečenia Jána Havlíka. Pri tejto príležitosti prinášame text P. Emila Hoffmanna CM, vicepostulátora procesu Božieho služobníka Jána Havlíka.
-
Mnoho ľudí si aj dnes kladie otázky typu: Načo sú nám procesy kanonizácie? Nemá už Cirkev dosť svätých? Načo nám bude nový svätý? Načo míňať energiu a peniaze?! Božiemu služobníkovi to nič nepridá, že bude vyhlásený za svätého alebo blahoslaveného. Stačí, že je v nebi.
Aj napriek takýmto postrehom Cirkev odpovedá na prianie a iniciatívy Božieho ľudu a vyzdvihuje k sláve oltára tých, ktorí sa vyznačovali hrdinskosťou čností, hlavne uskutočňovaním lásky, a potom tých, ktorí z vrcholnej lásky ku Kristovi dobrovoľne podstúpili mučeníctvo. Iniciatíva teda vychádza z Božieho ľudu, a hovorí sa tomu povesť mučeníctva alebo povesť svätosti, ktorá je trvalá, spontánna a nenútená.
Cirkev je podľa Druhého vatikánskeho koncilu Boží ľud, ktorý kráča dejinami a každý jej člen je pozvaný k svätosti. Na základe sviatosti krstu všetci členovia Cirkvi dostali účasť na božskej prirodzenosti. Kým si udržiavame priateľstvo s Bohom, sme svätými. V ontologickom (bytostnom) zmysle nejestvuje rozdiel medzi svätosťou priemerného a hrdinského kresťana. Ale jestvuje rozdiel v stupni svätosti, v raste vo svätosti, v intenzite zjednotenia s Kristom.
Cirkev od prvopočiatku vyznáva vieru vo veľkú silu príhovoru tých, ktorí boli za života intímne spojení s Kristom a teraz sa tešia z nebeskej plnosti. A práve týchto veriacich dáva putujúcej cirkvi ako vzory života v nasledovaní Krista a ako orodovníkov pred Bohom. Najprv to boli mučeníci, potom vyznávači.
Prirodzene vznikli procesy svätorečenia ako formálna iniciatíva Cirkvi s cieľom usmerniť zbožnosť veriacich a na základe pápežskej neomylnosti Cirkev prehlási, že ten-ktorý Boží služobník je v nebi. Nie všetci Boží služobníci boli vyhlásení za blahoslavených alebo svätých. Je ohromný zástup Božích služobníkov, ktorí hrdinsky žili kresťanské čnosti alebo položili za vieru v Krista život a zostali v anonymite. Majú spoločný sviatok 1. novembra.
Proces nepridáva na sláve
Proces blahorečenia alebo svätorečenia nič nepridá k sláve Božieho služobníka. Takéto procesy majú sociálnu a ekleziálnu úlohu. Konečným cieľom procesu blahorečenia nie sú Boží služobníci, ale veriaci ľud. Boží ľud je adresátom, ktorý má mať úžitok z blahorečenia. Svätci necítia potrebu byť vyhlásení za svätých. Sú to veriaci, ktorí potrebujú, aby im Cirkev predstavovala nové vzory svätosti, ktorí im pomôžu interpretovať Božiu zvesť evanjelia v novodobej situácii. Oni ukazujú, ako žiť radikálne zvesť evanjelia dnes.
Boží služobník je „vhodnejší na blahorečenie“, čím atraktívnejšie a podnetnejšie je jeho svedectvo pre aktuálny svet. Svätci sa nielen prihovárajú, ale aj vytvárajú tú jednotu medzi cirkvou putujúcou a víťaznou.
Prvotná Cirkev vzdávala kult mučeníkom a považovala mučeníctvo za vrcholný prejav lásky. Boli považovaní za hrdinov prenasledovaného kresťanstva. Už pápež Klement I. (88-97) nariadil, aby sa zbierali aktá mučeníkov, teda svedectvá, že tyran ich mučil kvôli nenávisti voči viere a že mučeník prijal mučenie z lásky ku Kristovi.
Od 5. do 10. storočia sa okrem mučeníkov vzdával kult aj vyznávačom, ktorí síce trpeli prenasledovanie kvôli viere, ale prežili ho. Potom sa pridali mnísi, ktorí žili sami (eremiti), alebo v spoločenstve (cenobiti), a praktizovali čnosti v hrdinskom stupni. Už v 6. storočí sa vyžaduje zázrak a povesť svätosti. Kult schvaľovali biskupi alebo biskupské synody.
Od 12. storočia je kanonizácia rezervovaná výlučne pápežovi. A v 13. storočí sa objavuje prvý kanonizačný proces. Prvými, ktorých sa to týkalo, boli František z Assisi v roku 1228 a Anton Paduánsky v roku 1234.
Pápež Urban VIII. v roku 1625 stanovil, že povesť svätosti alebo mučeníctva musí byť trvalá od momentu smrti Božieho služobníka. Ak nie je, je to prekážka pre proces blahorečenia. A v roku 1634 pridal, že súčasťou procesu blahorečenia bude nutnosť deklarovať neprítomnosť nepravého (ilegitímneho) kultu.
Až do 15. storočia proces blahorečenia nejestvoval. Každý Boží služobník bol vyhlásený za svätého, hoci sa mu vzdával kult na limitovanom území. Blahorečenie v právnom zmysle ako dovolenie vzdávať kult Božiemu služobníkovi, ktorý je ohraničený na mesto alebo región alebo nejaké rehoľné spoločenstvo, sa objavuje v 15. storočí. Od 17. storočia je proces beatifikácie povinným krokom na dosiahnutie kanonizácie. V dejinách bolo blahorečenie považované za akési „mini-svätorečenie“. Prvým blahorečením, ktoré sa konalo slávnostným spôsobom vo Vatikáne, bolo vyhlásenie Františka Saleského za blahoslaveného 8. januára 1662. Túto tradíciu prerušil až pápež Ján Pavol II. v roku 1981, keď v Manile vyhlásil 14 japonských mučeníkov.
V dokumente Sanctorum mater sa píše, že proces blahorečenia a svätorečenia sa týka katolíka, ktorý v živote, vo svojej smrti i po smrti mal povesť svätosti, hrdinsky žil všetky kresťanské čnosti alebo sa teší povesti mučeníctva, pretože nasledovaním Ježiša Krista zblízka obetoval svoj život v akte mučeníctva.
Súdny proces
Proces blahorečenia má dnes charakter súdneho procesu, kde sa zbierajú dôkazy v prospech i proti povesti svätosti či mučeníctva Božieho služobníka. Zbierajú sa výpovede svedkov, ktorí pod prísahou vypovedajú. Dokumenty sa predkladajú tribunálu ustanovenému kompetentnou autoritou a overuje ich notár aktuár. Historická komisia menovaná biskupom má za úlohu vypracovať štúdiu o živote a smrti Božieho služobníka vychádzajúc z historických dokumentov. Všetko sa deje podľa noriem oficiálnych dokumentov Cirkvi, teda podľa VII. knihy Kódexu kanonického práva a špecifických dokumentov, ktoré upravujú normatívu procesu blahorečenia v tej-ktorej dobe.
Prvotnou fázou procesu je požiadavka aktora na diecézneho biskupa, aby začal proces blahorečenia. Tento proces teda vždy niekto iniciuje. Aktor je súkromná alebo právnická osoba, ktorá preberá morálnu a ekonomickú zodpovednosť za proces v diecéznej a následne rímskej fáze. V prípade Jána Havlíka bola aktorom procesu Misijná spoločnosť sv. Vincenta de Paul a obec Dubovce, v danej dobe zastúpené starostkou Danou Mikulovou a vicestarostkou Katarínou Ondrušovou.
Diecézny biskup, na území ktorého Boží služobník zomrel, ustanoví tribunál a menuje dekrétom členov komisie, ktorí budú skúmať historické pramene týkajúce sa kauzy. V prípade Jána Havlíka išlo o dokazovanie materiálneho a formálneho mučeníctva, teda že Ján Havlík bol zadržaný, odsúdený a väznený z nenávisti voči katolíckej viere, bol mučený z toho istého motívu a nakoniec na následky neľudského zaobchádzania zomrel. Okrem toho sa skúmali jeho postoje, či boli v súlade s Kristovým učením, zvlášť jeho postoj k mučiteľom a prežívanie božských čností viery, nádeje a lásky, ako aj ďalších aspektov. Skúmali sa všetky spisy, listy, denníky, ktoré po sebe zanechal Boží služobník, a vypracovával sa cenzorský posudok.
Rehoľu v procese zastupuje generálny postulátor, ktorého na území, kde prebieha diecézna fáza, zastupuje vicepostulátor. Ten koordinuje práce tribunálu, navrhuje tribunálu svedkov, zhromažďuje a systematizuje materiály, dbá, aby boli včas a dobre preložené rodenými hovorcami a informuje generálneho postulátora o priebehu prác.
V procese sa zozbierajú všetky písomné i ústne svedectvá, ktoré sa stanú súčasťou záverečného spisu. Nič sa nesmie zamlčať, prifarbiť ani skartovať, čo by bolo v neprospech kauzy – preto na tom nepracuje jedna osoba, ale nestranní odborníci, ktorí za svoju prácu ručia. Historické pramene sa musia prepísať do elektronickej podoby, pretože mnohokrát sú v stave slabej kópie alebo fotografie a následne sú preložené do niektorej zo svetových rečí. My sme zvolili taliančinu. Nakoniec sa zoradia chronologicky podľa vopred pripraveného kľúča. Originál spisov je v archíve arcidiecéznej kúrie v Bratislave, kópie sa stali predmetom skúmania v rámci rímskej fázy. V prípade Jána Havlíka to bolo 2515 + 194 strán textov.
Spisy dodané na dikastérium pre kauzy svätých boli v prvej fáze prekontrolované, či boli dodané dve identické kópie. Hneď nás upozornili, že nám chýba zmapovanie aktuálnej úcty k Božiemu služobníkovi, preto bolo vykonané ešte doplnkové vypočúvanie svedkov, čo pridalo k pôvodnému spisu 2515 strán ešte ďalších 194.
Kľúčovým momentom je vydanie dekrétu o validite diecézneho procesu, teda že v diecéznej fáze skúmania boli zozbierané podstatné svedectvá a materiály a proces postupuje do rímskej fázy. Bol ustanovený relátor, ktorého úlohou bolo vypracovať z historických dokumentov a svedectiev tzv. *Positio super martirio*, v ktorom systematickou formou predstavil život, smrť a povesť mučeníctva Božieho služobníka. Tento dokument dostalo na posúdenie štyridsať teológov, ktorí predstavili svoju mienku kardinálom. Prefekt dikastéria pre kauzy svätých následne šiel za Svätým Otcom a Jeho Svätosť schválila dekrét o mučeníctve Jána Havlíka.
Prečítanie dekrétu o vyhlásení Božieho služobníka Jána Havlíka za blahoslaveného je už len povestná „čerešnička na torte“.
Pripravil P. Emil Hoffmann CM, vicepostulátor procesu Božieho služobníka Jána Havlíka
