Bratislava/Košice 30. júla (TK KBS) Nikto nemá právo manipulovať iného, o to viac, pokiaľ ide o duchovnú autoritu, hovorí pre portál nm.sk košický arcibiskup metropolita Mons. Bernard Bober. V rozhovore vysvetľuje, ako dobre rozpoznať problematické spoločenstvo a ako vyzerá dobrá formácia.
- Hlavne starší veriaci na Slovensku sú naučení slepej, až nekritickej poslušnosti bez rozlišovania voči duchovným autoritám. Nie je to ideálne podhubie pre manipuláciu?
Je pravdou, že slepá poslušnosť oslabuje ľudí a tvorí základ pre manipuláciu. Slepá poslušnosť naozaj nie je dobrá. Nemyslím si však, že hlavne starší veriaci by boli „slepo poslušní“. Väčšie riziko ako vek vnímam osobnú zrelosť človeka. Hranica teda nie je medzi staršími a mladšími veriacimi, ale medzi zrelými a nezrelými. O túto osobnú zrelosť by sa mali všetci usilovať.
Samozrejme, formácia veriacich je úzko prepojená s poslaním kňaza. Iste sa nájdu aj takí pastieri, u ktorých mohlo dôjsť k zneužitiu duchovnej autority. Je to hrozná vec, hoci sa o tom veľa nerozprávalo. Nikto nemá právo manipulovať iného, o to viac, pokiaľ ide o duchovnú autoritu. Pápež František však s veľkou odvahou otvára aj tento neduh v Cirkvi a vníma ho ako „strašné zlo“. Prevencia rozličných foriem zneužívania v prostredí Cirkvi sa stala doslova programom na celocirkevnej úrovni, aby sme sa v pokore ospravedlnili, poučili sa a stávali sa citlivejšími najmä na deti a zraniteľné osoby. Potrebujeme viac ľuďom načúvať, mať súcit, učiť sa väčšej pokore cez modlitbu a pokánie.
- V médiách rezonuje v súčasnosti téma hnutia Nazaret a jeho dosah na životy ľudí. Má Cirkev prehľad o pôsobení problematických spoločenstiev a kňazov v súčasnosti?
Cirkev má dlhodobé a dobre osvedčené štruktúry, najmä delenie na diecézy a farnosti. Preto takmer hneď vie o problematických náboženských skutočnostiach. Totiž vždy, keď sa nejaké spoločenstvo prejaví navonok (v dobrom či zlom), vie to miestny pán farár a následne aj miestny biskup. Pravdaže, potom trvá už oveľa dlhšie, pokiaľ sa zaujme celkový postoj k novému fenoménu, najmä keď ten nie je vo svojich prejavoch „čiernobiely“. Vtedy proces zvažovania, naprávania či schvaľovania cirkevnou autoritou trvá veľmi dlho.
- Pomocou by bola pravdivá, láskavá a aktuálna informovanosť o takýchto komunitách priamo cez médiá Cirkvi. Prečo to tak nie je?
Snáď nikdy v dejinách nemala Cirkev na Slovensku také veľké možnosti verejného vystupovania a komunikácie, ako má dnes. Má svoj rozhlas, televíziu a stovky časopisov – elektronických aj printových. Neraz sme zahltení množstvom kvalitných náboženských informácií. Všeobecná pravdivá a láskavá informovanosť by bola veľmi vítaná a možná. Stáva sa, že problematické spoločenstvá si hľadajú cestu spočiatku nenápadným spôsobom, skôr cez osobné vzťahy, a – prirodzene – samy sa nehlásia o slovo v katolíckych médiách. Neraz radšej zostávajú v anonymite, čo samo osebe môže byť znakom istej pochybnej stratégie. Niektoré sa napoja na nie zrovna osvedčené kanály, a tak vzniká zmes pravdivých a polopravdivých, ba až zavádzajúcich informácií, ktoré si bežný veriaci ani neoveruje.
Niektoré problematické spoločenstvá sa napoja na nie zrovna osvedčené kanály, a tak vzniká zmes pravdivých a polopravdivých, ba až zavádzajúcich informácií, ktoré si bežný veriaci ani neoveruje.
Myslím si, že médiá by mali upozorňovať na také javy, ktoré môžu vyvolávať otázniky v Cirkvi. Samozrejme, vždy etickým a korektným spôsobom. Ak je celá záležitosť v procese skúmania, možno od cirkevnej autority nedostanú hneď jednoznačnú odpoveď, ale aspoň sa vyšle istý signál, ktorý môže pomôcť veci rozhýbať.
- Ako bežný človek rozlíši, či je spoločenstvo alebo vedenie kňaza v poriadku?
Pán Ježiš postavil svoju Cirkev na Skale – Petrovi. Kde je Peter – tam je Cirkev, porov. Mt 16, 18 – 19. Ak sa nejaké spoločenstvo alebo niektorý kňaz verne drží Skaly – Petra (bežne a hierarchicky to znamená napojenie na miestneho biskupa), tak je všetko v poriadku, aj keby išlo o nejaké možné rozdielne spôsoby videnia určitej veci. Zdravá pluralita totiž nerozbíja jednotu, ale ju napĺňa.
- Problémom hnutia Nazaret bolo riadenie všetkých oblastí života rodín aj jednotlivcov niekým mimo. Je takýto postup kdekoľvek v súlade s darom slobody pre človeka?
Toto hnutie je špecifický prípad. Ani oni nie sú a neboli čiernobieli. Na Slovensku účinkovali takmer 60 rokov. Urobili veľa dobra aj zla. Podľa vyjadrenia viacerých pamätníkov, medzi ktorými popredné miesto zaujímal Ján Chryzostom, kardinál Korec, v 50. a 60. rokoch 20. storočia bolo hnutie Nazaret zväčša požehnaním. Vďaka skupinkám, bratskej pomoci a komunikácii aj dennému rozjímaniu sa prehlboval duchovný život. V 70. rokoch don Beňo, SDB, odmietol autoritu biskupa Jána Korca (povereného pápežom Pavlom VI. dozorom nad neoficiálnymi cirkevnými aktivitami) aj všetky jeho konštruktívne pripomienky. Tak hnutie Nazaret, pod pyšným vedením dona Beňa, SDB, nadobúdalo viac a viac sektársky charakter (keďže išlo o stovky skupín, nie všade to išlo rovnako rýchlo dolu vodou). Až tento zlý charakter začal neprirodzene a necirkevne zneužívať ľudské svedomie aj ľudskú slobodu. A mnohým stovkám ľudí veľmi ublížil.
- Škála veriacich má jasné dva extrémne pohľady na morálku človeka, k tomu puritánskemu dopomohlo aj hnutie Nazaret. Prečo nepoznáme a nevieme žiť skutočnú morálku?
Po dedičnom hriechu, teda po prvotnom hriechu, ide hranica medzi dobrom a zlom cez „srdce“ každého jedného človeka. Skúsil to aj svätý Pavol, ktorý napísal (2 Kor 12, 7 – 10): „Aby som sa nevyvyšoval, bol mi daný do tela osteň, satanov posol, ktorý ma bije po tvári, aby som sa nevyvyšoval. Preto som tri razy prosil Pána, aby odstúpil odo mňa, ale on mi povedal: Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti. A tak sa budem radšej chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila. Preto mám záľubu v slabostiach, v potupe, v núdzi, v prenasledovaní a v úzkostiach pre Krista; lebo keď som slabý, vtedy som silný.“ Tento stav nás musí viesť k veľkej pokore a trpezlivosti – so sebou aj s druhými.
- Každá náročná situácia sa má stať výzvou na zmenu. Čo robí Cirkev pre výchovu a formáciu ľudí, ktorí budú schopní slobodne rozlišovať?
Cirkev vychováva a formuje všetkých, najmä tých, ktorí to chcú. Nechce nikoho do duchovnej formácie nútiť. Cirkev vytrvalo ohlasuje evanjelium a obetavo pomáha na rôznych úrovniach. A okrem toho, ona ako jediná je vysluhovateľkou Božích sviatostí a milostí a tie sú najlepšou pôdou každej dobrej zmeny v ľudskom srdci.
Netreba zabudnúť ani na hnutia a spoločenstvá s cirkevným schválením, lebo tie vo veľkej miere formáciou svojich členov prispievajú k ich zrelosti. Ideálne je, aby sa potom svojimi darmi a charizmami podieľali na živote vo farnosti, ktorá je po rodine prvým spoločenstvom veriacich. Samozrejme, aj kňazi by mali byť otvorení novým formám spolupráce a obohacovania rôznymi charizmami. Synodalita, ktorú oživil pápež František, je prirodzenou a vlastnou Cirkvi a dáva priestor na zmenu prístupu.
Zdroj: nm.sk
