[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je piatok 19. 07. 2024   Meniny má Dušana      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Threads][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  júl  >>
poutstštpisone
1234567
891011121314
15161718192021
22232425262728
293031    

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Pápežova homília v Terste: Potrebujeme rozhorčenú vieru
P:3, 07. 07. 2024 14:09, ZAH



Foto: Vatican Media


Terst 7. júla (VaticanNews) „Boh sa skrýva v temných zákutiach života a našich miest“. Svätý Otec o tom hovoril v homílii v Terste, ktorý je mestom hraníc, križovatkou národov a kultúr. Pápež František vyzval, aby sme sa nepohoršovali nad Ježišom, ktorý sa skláňa k ľudskosti a dotýka sa našich rán. Svätou omšou vyvrcholil 50. ročník Sociálnych týždňov, koncelebrovalo 98 biskupov, 260 kňazov a prišlo vyše 8500 veriacich.

Homília pápeža Františka

Boh vždy vzbudzoval prorokov uprostred svojho ľudu, aby prebudil nádej v utrápených srdciach a podporoval ho pri námahách putovania. Ako však hovorí dnešné prvé čítanie v príbehu o Ezechielovi, často boli odmietaní a nachádzali odbojný ľud, „synovia majú stŕpnutú tvár a zatvrdnuté srdce“ (Ez 2, 4).

Aj Ježiš má rovnakú skúsenosť ako proroci. Vracia sa do Nazareta, do svojej vlasti, medzi ľudí, s ktorými vyrastal, no napriek tomu ho neprijali, dokonca ho odmietli: „Prišiel medzi svojich, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1, 11). Evanjelium nám hovorí, že Ježiš „bol pre nich príčinou pohoršenia“ (Mk 6, 3), ale slovo „pohoršenie“ neznamená niečo neslušné alebo nemravné, ako to používame dnes; pohoršenie znamená „prekážku“, teda bariéru, zábranu, niečo, čo ťa blokuje a bráni ti ísť ďalej. Položme si otázku: Čo je prekážkou, ktorá nám bráni uveriť Ježišovi?

Keď počúvame slová jeho krajanov, vidíme, že sa zastavujú len pri jeho pozemskej skúsenosti, pri jeho rodinnom zázemí, a preto si nevedia vysvetliť, ako mohlo zo syna tesára Jozefa, teda z obyčajného človeka, vzísť toľko múdrosti a dokonca schopnosť konať zázraky. Pohoršením je teda Ježišova ľudskosť. Prekážkou, ktorá týmto ľuďom bráni rozpoznať Božiu prítomnosť v Ježišovi, je skutočnosť, že je človekom, Je jednoducho synom tesára Jozefa: ako sa môže Boh, všemohúci, zjaviť v krehkosti ľudského tela? Ako sa môže všemohúci a silný Boh, ktorý stvoril zem a oslobodil svoj ľud z otroctva, ako sa môže urobiť slabým až do tej miery, že príde v tele a zníži sa, aby umyl nohy učeníkom? A toto je pohoršením.

Bratia a sestry, viera založená na ľudskom Bohu, ktorý sa skláňa k ľudskosti, stará sa o ňu, dojímajú ho naše rany, berie na seba našu únavu, láme sa za nás ako chlieb. Silný a mocný Boh, ktorý je na mojej strane a vyhovie vo všetkom, je príťažlivý; slabý Boh, ktorý z lásky zomiera na kríži a žiada aj mňa, aby som prekonal všetko sebectvo a obetoval svoj život za spásu sveta a toto, bratia a sestry, je pohoršením.

A predsa, keď sa postavíme pred Pána Ježiša a vrhneme svoj pohľad na výzvy, ktoré sú pred nami, na mnohé sociálne a politické otázky, o ktorých sa diskutuje aj počas tohto Sociálneho týždňa, o konkrétnom živote ľudí a o ich zápasoch, môžeme povedať, že dnes potrebujeme práve toto rozčarovanie: Potrebujeme rozhorčenie viery. Nepotrebujeme nábožnosť, ktorá je uzavretá do seba, ktorá dvíha svoj pohľad k nebesiam bez toho, aby sa zaujímala o to, čo sa deje na zemi, a slávi liturgie v chráme, pričom zabúda na prach, ktorý sa povaľuje na našich uliciach.

Namiesto toho potrebujeme rozhorčenú vieru zakorenenú v Bohu, ktorý sa stal človekom, a teda ľudskej viery, viery z tela, ktorá vstupuje do dejín, ktorá pohládza životy ľudí, ktorá lieči zlomené srdcia, ktorá sa stáva kvasom nádeje a semenom nového sveta. Je to viera, ktorá prebúdza svedomie z letargie, ktorá kladie prst do rán spoločnosti, ktorá kladie otázky o budúcnosti človeka a dejín; je to nepokojná viera, a musíme žiť nepokojným životom, je to viera, ktorá sa pohybuje od srdca k srdcu, viera, ktorá prijíma problémy spoločnosti zvonku, je to nepokojná vierá, ktorá nám pomáha prekonať priemernosť a lenivosť srdca, ktorá sa stáva tŕňom v oku spoločnosti, často znecitlivenej a omráčenej konzumizmom.

A pri tom sa trochu pozastavím... Hovorí sa, že naša spoločnosť je trochu znecitlivená a omráčená konzumizmom, zamysleli ste sa vy, či konzumizmus vstúpil do vášho srdca? Tá úzkosť mať, mať veci, mať viac, tá úzkosť plytvať peniazmi. Konzumizmus je mor, je to rakovina: nakazí vaše srdce, robí vás sebeckými, núti vás pozerať sa len na seba. Bratia a sestry, predovšetkým potrebujeme vieru, ktorá rozptyľuje kalkulácie ľudského sebectva, ktorá odsudzuje zlo, ukazuje prstom na nespravodlivosť, narúša úklady tých, ktorí v tieni moci ohrozujú životy slabších. A koľkí, koľkí, – dobre vieme –, využívajú vieru na zneužívanie ľudí. Toto nie je viera.

Istý básnik z tohto mesta, opisujúci v jednej z básni svoj zvyčajný večerný návrat domov, uvádza, že raz prechádzal trochu tmavou ulicou, miestom rozkladu, kde ľudia a tovar v prístave sú „odpadky“, čiže zvyšky ľudstva; a predsa práve tu „nachádzam, keď prechádzam, nekonečno v pokore“, píše básnik, pretože prostitútka a námorník, hašterivá žena a vojak, „všetci sú tvormi života a bolesti; Pán sa v nich búri, ako vo mne“ (U. Saba, „Staré mesto“, in Pesničkár (1900 – 1954), Turín, Einaudi, 1961).

Nezabúdajme na to: Boh sa skrýva v temných zákutiach života a našich miest, uvedomili ste si to? Jeho prítomnosť sa prejavuje práve v tvárach poznačených utrpením a tam, kde sa zdá, že triumfuje rozklad. Božia nekonečnosť sa skrýva v ľudskej biede, Pán sa vzmáha a priateľsky sprítomňuje práve v zranenom tele posledných, zabudnutých a odvrhnutých. A my, ktorí sa niekedy zbytočne pohoršujeme nad mnohými maličkosťami, by sme si mali radšej položiť otázku: prečo sa tvárou v tvár zlu, ktoré sa rozmáha, životu, ktorý je ponižovaný, problémom práce, utrpeniu migrantov nepohoršujeme? Prečo zostávame apatickí a ľahostajní voči nespravodlivosti sveta? Prečo si nevezmeme k srdcu situáciu väzňov, ktorá sa aj z tohto mesta Terst dvíha ako výkrik úzkosti? Prečo sa nezamýšľame nad utrpením, bolesťou a odvrhnutím mnohých ľudí v meste? Bojíme sa, bojíme sa tam nájsť Krista.

Drahí, Ježiš na vlastnom tele prežíval proroctvo všednosti, vstupoval do každodenného života a príbehov ľudí, vo svojom živote prejavoval súcit a zjavil sa ako Boh, ktorý je súcitný. A preto sa nad ním niektorí pohoršovali, stal sa prekážkou, bol odmietaný až po súd a odsúdenie; zostal však verný svojmu poslaniu, neskrýval sa za dvojznačnosť, nezmieril sa s logikou politickej a náboženskej moci. Zo svojho života urobil obetu lásky Otcovi. Aj my kresťania sme povolaní byť prorokmi a svedkami Božieho kráľovstva v každej situácii, v ktorej žijeme, na každom mieste, ktoré obývame.

Bratia a sestry, z tohto mesta Terstu, z ktorého sa otvára výhľad na Európu, križovatku národov a kultúr, hraničnú krajinu, živme sen o novej civilizácii založenej na mieri a bratstve; prosím vás, nepohoršujme sa nad Ježišom, ale naopak, rozhorčujme sa nad všetkými situáciami, v ktorých je život ponižovaný, zraňovaný a zabíjaný; prinášajme proroctvo evanjelia v našom tele, našimi rozhodnutiami viac ako iba slovami. Tento súlad medzi rozhodnutiami a slovami. A tejto Terstskej cirkvi by som chcel povedať: Smelo vpred! Naďalej sa angažujte v prvej línii pri šírení evanjelia nádeje, najmä tým, ktorí prichádzajú z balkánskej cesty, a všetkým, ktorí na tele alebo na duchu potrebujú povzbudenie a útechu. Zaviažme sa spoločne: aby sme znovuobjavením lásky Otca žili ako bratia a sestry. Všetci sme bratia a sestry, s prívetivým úsmevom a pokojom v duši. Ďakujem.

Preklad Martin Jarábek



( TK KBS, VaticanNews mj; pz ) 20240707002   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]