Bratislava 3. júla 2024 (TK KBS) Kňaz Nitrianskej diecézy Martin Michalíček pôsobil od roku 2018 ako generálny sekretár Rady európskych biskupských konferencií (CCEE). Po viac ako päťročnom období sa vracia do svojej diecézy, kde bude od prvého júla pôsobiť ako farár v Nitre na Zobore a zároveň ako riaditeľ Diecézneho školského úradu. Za nového generálneho sekretára bol na plenárnom zasadnutí predsedov Rady európskych biskupských konferencií (CCEE) koncom júna v Belehrade zvolený Antonio Ammirati. S Martinom Michalíčkom sa rozprával Michal Lipiak z TK KBS.
– Vaša služba v prospech európskych biskupov sa končí, ako sa na ňu spätne pozeráte?
Pozerám sa na ňu s pokorným úžasom nad nevyspytateľnou Božou prozreteľnosťou. Bola to naozaj služba, ktorá si vyžadovala veľa trpezlivosti a lásky k Cirkvi. Pomáhala mi pri tom optika evanjeliového vnímania služby, ktorá vylučuje hľadanie a presadzovanie vlastných záujmov a dáva do popredia hľadanie Božej vôle.
– Mali ste možnosť byť v centre diania na európskej i svetovej úrovni, čo vám táto skúsenosť dala?
Posilnila ma v presvedčení, že Cirkev nie je naša, ale Kristova. On je jej Hlavou, on ju riadi napriek nedokonalosti, slabosti a hriešnosti jej členov, vrátane hierarchov. Táto skúsenosť ma naučila pozerať sa na veci z nadhľadu. To čo sa pokladá v jednej krajine za najväčší problém, môže byť inde okrajová záležitosť. Uplynulé obdobie ma tiež naučilo oceňovať dôležitosť kontextu, v ktorom sa niečo povie alebo uskutoční. Niečo iné znamená spomenúť napr. postavenie žien v cirkvi v Nemecku ako na Slovensku.
Zvlášť obohacujúca bola spolupráca s „ africkým CCEE“, teda so Sympóziom biskupských konferencií Afriky a Madagaskaru (SECAM). V Afrike som bol štyrikrát, naposledy v januári tohto roku. Zakúsiť vitalitu a sviežosť Cirkvi v Afrike bola jedinečná milosť.
– Na čo konkrétne si zvlášť spomínate a na čo ste osobitne hrdý v tejto súvislosti?
Je to príprava a priebeh kontinentálneho synodálneho zhromaždenia vo februári minulého roku v Prahe. V rámci CCEE to bola bezprecedentná udalosť. Zúčastnilo sa na nej asi 200 účastníkov osobne a ďalších asi 300 bolo pripojených online. Išlo o laikov, kňazov, zasvätených, biskupov a kardinálov. Zhromaždeniu predchádzalo isté napätie, ako sa to skončí. Pred kostolmi a hotelom, kde sa zhromaždenie odohrávalo, boli isté skupiny s nie veľmi priateľskými transparentmi. Nakoniec sa všetko udialo prekvapivo ľahko. Nemalý podiel na tom mali pravidelné modlitbovo-meditatívne prestávky počas rokovania a diskusií. Išlo o chvíle stíšenia účastníkov pri hudbe alebo obraze, alebo to bolo absolútne ticho. Toto nám pomáhalo nielen spracovať množstvo častokrát protichodných podnetov, ale pozerať sa aj vlastný postoj z istého nadhľadu.
V tejto súvislosti som osobitne rád, že sa nám podarilo v spolupráci s Úniou vyšších rehoľných predstavených v Európe (UCESM) zrealizovať jeden projekt, ktorý vychádzal z môjho nápadu. Išlo o nepretržitú tichú eucharistickú adoráciu počas osemdňového trvania podujatia. Zapojili sa do nej desiatky hlavne kontemplatívnych kláštorov naprieč celým kontinentom.
– Vo funkcii ste boli v pohnutých časoch – kríž pandémie, vojny na Ukrajine a ďalšie. Čo bolo vo vašej pozícii v tomto smere najťažšie?
Najťažšie bolo sledovať zo Švajčiarska, ako je na Slovensku ale aj v iných krajinách obmedzovaná a porušovaná náboženská sloboda. Dá sa povedať, že Švajčiarska konfederácia bola počas obdobia Covidu ostrovom umiernenejšieho a primeranejšieho prístupu k tomuto javu.
Pokiaľ ide o vojnu na Ukrajine, sekretariát CCEE bol hlavne v na jej začiatku sprostredkovateľom informácií, akým spôsobom sa dá bezpečne posielať finančná pomoc pre túto sužovanú krajinu. Vidím to ako riadenie Božej prozreteľnosti, že päť mesiacov pred vypuknutím vojny bol za predsedu CCEE zvolený arcibiskup Vilniusu, hlavného mesta postsovietskej Litvy, ktorý je zároveň aj jej vojenským ordinárom. Už mesiac pred vypuknutím konfliktu vydal arcibiskup Grušas jasné a odvážne oficiálne stanovisko, kde presne pomenoval riziká, ktoré sa potom, žiaľ, aj naplnili.
V tejto súvislosti chcem vyzdvihnúť aktívnu účasť ukrajinských delegátov na všetkých stretnutiach organizovaných CCEE počas tejto stále pretrvávajúcej vojny. Nemôžem opomenúť aj účasť ruských delegátov. Aj v tomto spočíva veľký význam siete európskych episkopátov. Samozrejme, nie všetko sa dá povedať do mikrofónu. Ale vidieť ako predseda ukrajinskej a ruskej biskupskej konferencie pijú za malým stolom sami kávu a pritom diskutujú, to naplní človeka jedinečným pocitom.
– V akom stave zanechávate svoju funkciu a kam smerujú vaše ďalšie kroky?
21. júna kardinál Parolin požehnal nové priestory sekretariátu CCEE, ktorý sa pred Veľkou nocou presťahoval zo St. Gallenu do Ríma. V priebehu 53-ročnej existencie sekretariátu vo Švajčiarsku bolo viac pokusov o presťahovanie do niekoľkých krajín.
Nielen príprava sťahovania, ale aj úprava nových priestorov bol náročný proces. Vďaka Bohu sa všetko podarilo nad naše očakávania. Som rád, že môj nástupca a spolupracovník počas uplynulých piatich rokov, don Antonio Ammirati, môže začať svoj mandát v týchto nových priestoroch, ktoré budú okrem iného ponúkať viac možností na osobné stretnutia s biskupmi. Nedá mi nespomenúť, že slovenskí otcovia biskupi počas nedávnej Ad limina tiež spontánne navštívili sekretariát CCEE, ktorý bol ešte plný prachu a neporiadku, čo však vôbec neumenšilo radostnú atmosféru návštevy.
Od prvého júla sa teším na svoje pôsobenie ako farára v Nitre na Zobore a zároveň ako riaditeľa Diecézneho školského úradu.
