Bratislava 14. júna (TK KBS) Do pomoci starým kňazom úspešne zapájajú verejnosť – a to nielen cez zbierky, ale aj skrze potrebu robiť im spoločnosť a nákupy. V Českej republike už vyše 15 rokov nie je jediným riešením pre chorých či starnúcich kňazov odchod do kňazského domova, hoci tam majú plný servis a mnohí to považujú za skvelé riešenie. Antonín Randa (52) je súčasťou tímu projektu Cesta 121, ktorý hľadá dobré riešenie pre každého – či už opravou alebo rekonštrukciou fary, alebo generačným tandemom v pastorácii farnosti, kde sa využije aj potenciál staršieho kňaza.
Vaša služba spočíva v pomoci starnúcim duchovným. Ako je nastavený systém starostlivosti o kňazov, ktorí sú buď zo zdravotných dôvodov, alebo kvôli veku mimo pastorácie?
Za posledné roky prešla táto otázka veľkým vývojom. Projekt Cesta 121, ktorý má na starosti aj túto službu, existuje zhruba 15 rokov. Keď sme začínali, existovala pre starnúceho kňaza len jediná možnosť: odchod do kňazského domova. V Českej republike ich bolo niekoľko, kňazi tam mali zabezpečenú kompletnú starostlivosť. Keď som s tými kňazmi hovoril, poznamenal som: „To máte dobré, nie? Keď už nebudete môcť slúžiť, bude o vás postarané. To je perfektné!“ No oni boli z toho celí nešťastní a hovorili: „Toto my nechceme. Strácame domov, sociálne väzby a náš život už bude o ničom.“ Starostlivosť bola a je síce super, no kvalita života, ktorú im ponúkala Cirkev, nezodpovedala ich predstavám. Potom sa diali také absurdné prípady, že pán biskup šiel okolo nejakej fary a napadlo mu: „Tu býva otec Jozef, má 80, tak ho poteším. Opýtam sa ho, ako sa má.“ No otec Jozef sa díval na neho z okna a neotvoril. Bál sa, že ho ide preložiť, bol v strese. Vedel, že už úplne perfektne farnosť nezvláda, a hoci ho chcel otec biskup povzbudiť, prinášalo to zložité situácie.
Aké riešenie teraz ponúkate pre kňazov strácajúcich sily?
Prišli sme s myšlienkou, aby kňaz vo farnosti mohol slúžiť čo najdlhšie bez nejakej prekážky. Mohlo ísť o zlé schodisko alebo iný technický problém. Zároveň ak príde do farnosti mladší kňaz, ktorý bude zvládať farnosť lepšie ako ten starší, ako vyriešiť súkromie oboch tak, aby sa navzájom nerušili. Starší kňaz môže spovedať, mladší môže robiť akcie pre rodiny, ale zároveň by bol každý vo svojom. Poznáme to aj zo svojich rodín, keď je veľa generácií pohromade a nemajú súkromie, robí to neplechu. S touto myšlienkou sme začali meniť zaužívané zvyky pri starších kňazoch a za 15 rokov služby Cesty 121 „naraz“ vidím, že aj diecézy začínajú meniť svoj prístup k nim. Dnes sa už hovorí o tom, že by mohli mať na staré kolená nejaké byty. Takže kňazský domov nie je už jediná možnosť. Ak sa hovorí o rešpektovaní priania kňaza, kde chce bývať, je to veľký posun.
Ak je teda na výber viac možností ako len jedna, ako vnímajú takúto ponuku oni sami?
Je to veľmi individuálne. Niektorí kňazi idú do kňazského domova, nevadí im to. Sú to väčšinou spoločenské povahy, také šťastné duše, ktorým je jedno, kde sú, a stále sa na svet usmievajú. Druhým fenoménom sú kňazi, ktorí prešli komunistickými kriminálmi. Keď sme sa o nich starali, vysvitlo, že nikdy do žiadne dôchodku ísť nechceli, nepočítali s tým. Pre nich sa ich služba mala skončiť až po tom, keď definitívne zavrú oči a odídu z tohto sveta. Táto výrazná skupina kňazov však dnes už odchádza a tá, ktorá prichádza do dôchodkového veku, si už dokáže predstaviť, že nebude tráviť dôchodok v plnej službe. Vidia ako správne to, že niekde trochu pomôžu. Je pre nich lepšie, keď pokojne žijú niekde v paneláku, chodia si s igelitkou nakupovať kefír a rožky, a ak je záujem, prídu na pomoc do služby. Ono to závisí aj od osobnosti kňaza: ak máte takého, ktorý je taký mystický, až nevie oslovovať davy, veľmi často je výborný v spovednici. Na druhej strane sú tí „one man show“, ktorí s poďakovaním idú, kam treba. Preto je širšia ponuka na staré kolená lepšia.
PLNÉ ZNENIE rozhovoru je možné nájsť TU (úryvok publikovaný so súhlasom redakcie nm.sk)
