[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je utorok 23. 07. 2024   Meniny má Oľga      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Threads][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  júl  >>
poutstštpisone
1234567
891011121314
15161718192021
22232425262728
293031    

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Nezabúdajme na vernosť Svätému Otcovi, vraví predseda KBS Bernard Bober
P:3, 10. 06. 2024 10:30, DOM



Mons. Bernard Bober

Foto: Peter Zimen


Bratislava/Košice 10. júna (TK KBS) Košický arcibiskup metropolita a predseda Konferencie biskupov Slovenska Mons. Bernard Bober sa spolu so spolubratmi biskupmi stretol so Svätým Otcom vo Vatikáne počas návštevy Ad limina apostolorum. V rozhovore so Slovom+ prezradil, ako vidí slovenskú Cirkev a rozprávali sa aj o tom, akým výzvam musia čeliť naše rodiny.

Biskupi sú považovaní za nástupcov apoštolov. V čom vidíte vy osobne svoju apoštolskú úlohu tu, v Košickej arcidiecéze, ale aj ako predseda Konferencie biskupov Slovenska?

Poslaním každého biskupa je byť v jednote so Svätým Otcom a ostatnými biskupmi v službe Cirkvi tam, kde ho Boh postaví, posilňovať iných vo viere, ohlasovať Božie slovo a vysluhovať sviatosti. To máme všetci rovnaké. Bez spoločenstva s kňazmi a diakonmi či inými spolupracovníkmi to nejde. Svoje najdôležitejšie poslanie vidím v umení byť duchovným otcom. Raz to ide ľahšie, inokedy menej. Ale bez otcovského prístupu, prijatia aj odpustenia sa nedá vykonávať poslanie biskupa. Je to najmä o osobnom stretnutí, vzťahoch s veriacimi, so spolubratmi, ale aj s ľuďmi bez náboženského presvedčenia, ak majú záujem o kontakt.

Ako predseda som vo funkcii približne rok a pol. Raz som sa vyjadril, že to vnímam ako čas, v ktoromby som túžil posilniť jednotu, transparentnosť, prijatie a rozvinúť spoluprácu a spoluzodpovednosť. Je to o každodennom úsilí, ktorého plody nevidieť hneď, ale dôležité je neustať.

V čom teda vidíte najväčšie výzvy slovenskej Cirkvi? Kam kráča?

Výziev je veľa, lebo Cirkev je živé spoločenstvo pokrstených mužov a žien. Sme rôzni a aj spoločnosť okolo nás sa rýchlo mení. Istotne nestíhame reagovať na mnohé podnety, výzvy, ale Cirkev by nemala byť definovaná akýmsi súčtom aktivít či vyhlásení. Je to dynamický organizmus, ktorého hýbateľom je Ježiš Kristus. O jeho prítomnosť v nás a medzi sebou sa máme starať, aby tí, ktorí ho nepoznajú, boli oslovení živým Kristom. Hľadať formy ohlasovania Božieho slova, svedčiť vlastným životom o Bohu, ktorý je láska – to sú najväčšie výzvy pre súčasnosť. Tiež nesmieme zabúdať na mladých, bez ktorých niet budúcnosti.

A keby ste mali povedať, kam kráča naša Cirkev?

Kam kráča Cirkev? Verím, že napriek nedokonalostiam svojich služobníkov stále upriamuje pohľad na svojho Ženícha. Len vo vernosti jemu môže vydávať svedectvo o radosti a nádeji. Iste, potrebuje byť očisťovaná, aby sme nedávali seba, ale Boha.

Čomu však budeme musieť čeliť povedzme o päť rokov?

Ťažko hovoriť o tom, čo nás čaká o päť rokov. Keď sa pozrieme smerom na Západ a aj pri pohľade na súčasný stav v našej Cirkvi a štatistiky, je pravdepodobné, že veriacich bude ubúdať. Rovnako, vzhľadom na demografickú krivku, sa dá očakávať aj ďalší pokles povolaní. A predsa je to len ľudský pohľad. Uvidíme, čo má v pláne Boh. V každom prípade sú mnohé situácie okolo nás pozvaním k tomu, aby sme žili autenticky svoje kresťanstvo a zašli na hlbinu vo vzťahu s Bohom.

Už pápež Benedikt XVI. hovoril o tom, že Cirkev sa pomaly, ale isto vracia k malým spoločenstvám. Na Západe chátrajú prázdne kostoly, u nás sa ich zatiaľ ako-tak darí plniť, no namiesto masových akcií pozorujeme návrat k rodinnosti. Prečo je to podľa vás tak?

Prirodzená krivka vývoja spoločnosti, vzrastajúci blahobyt, nástup a rozmach technológií a najnovšie aj umelej inteligencie nás ženú stále vpred. Rýchle životné tempo je protipólom pre život s Bohom. Ak máme zachytávať hlas Ducha Svätého v sebe, potrebujeme opak – stíšenie v modlitbe, samotu pred Eucharistiou, upevňovať vzťahy s inými, pestovať kultúru dôvery a stretnutia. Chce to zatiahnuť ručnú brzdu, vedieť neustálym požiadavkám na výkon povedať nie a tiež sa neuspokojiť s povrchnosťou. Nemyslím si, že masové podujatia, púte či plné kostoly sú jediným meradlom zmyslu ľudí pre duchovno. Dôležité je, čo je našou skutočnou motiváciou v duchovnom živote. Je to tradičná účasť alebo vyhľadávanie osobného vzťahu s Bohom, ktorý sa má pretaviť do skutkov v bežnom živote?

S biskupom sa nám neodmysliteľne spája obraz pastiera. Akým pastierom svojich veriacich túžite byť?

Byť pastierom pre mňa znamená byť otcom, ktorý vie načúvať, sprevádzať, povzbudiť aj vyžadovať či usmerniť. Predovšetkým však chcem byť blízko človeku. Hoci je administratívnych úloh viac ako dosť, nechcem sa vzdať vzťahu s ľuďmi. Popri riadení diecézy sa vždy snažím nájsť si čas na svojich veriacich.

A ako vidíte vy svojich veriacich?

Mnohých dnes trápi obava o základné potreby – sú bez práce alebo za ňou musia dochádzať ďaleko od domova a rodiny, mladí splácajú veľké hypotéky, starších sužuje podlomené zdravie a často slabá dostupnosť zdravotnej starostlivosti. Otcovia a mamy sa obávajú o vieru svojich detí a ich budúcnosť, lebo sa neraz nevedia zorientovať v tom, čo svet ponúka. Bolestí je veľa, tie nikdy nebudú chýbať. Vidím, ako práve tí najzraniteľnejší hľadajú v Cirkvi hlavne nádej a prijatie. Svätý Otec nám práve preto neprestáva opakovať, že Cirkev je dom pre všetkých. Chceme mať stále otvorenejšiu náruč, vypočuť, povzbudiť a sprevádzať.

Slovensko je stále považované za pomerne katolícku krajinu a aj naša história sa spája práve s kresťanstvom. Z čoho by sme sa mali poučiť a z čoho, naopak, načerpať a preniesť to do dnešných dní?

Čerpajme z Krista, on je cesta. Minulosť má zostať živou pripomienkou, koreňmi, ktoré nás držia. Koruna stromu však musí rásť a mocnieť teraz. Aby sme prinášali úrodu, musíme byť pevne zakorenení a zároveň sa otvárať svetlu, ktoré nám prichádza od Boha dnes. To je tá aktualizácia viery. Jedno bez druhého nejde. Obhliadanie sa za minulosťou, za tým, čo bolo iné a možno aj lepšie, nám nepomôže. Boh nás potrebuje ako kanály svojej lásky pre Cirkev a svet v súčasnosti. Nezabúdajme na vernosť Svätému Otcovi. Mnohí kňazi a veriaci si pre jednotu s pápežom veľa vytrpeli.

Naša spoločnosť sa delí na pomerne vyhranené tábory. Na jednej strane vidíme extrémny konzervativizmus, na druhej extrémne liberálne myslenie. Vlastne celou spoločnosťou sa nesie akýsi extrémizmus. Aká je v tom celom úloha biskupov?

Biskupi sú pastieri všetkých veriacich. Spoločnosť si prechádza zmenami, niekedy prudkými. Nemyslím si, že je úlohou biskupov reagovať za každú cenu na výkyvy a nálady spoločnosti vyhláseniami či cez iné podnety. Žijeme vek veľkého nesúladu v rôznych oblastiach. Človek sa odcudzil sebe samému a svojim bratom a sestrám. To je najväčší extrém. Keby sme viac zapracovali na svojich medziľudských vzťahoch, mnohé by sa vyriešilo.

Chápem, že poslaním biskupov je aj formovať svedomie veriacich, poukazovať na niektoré problémy, ktoré siahajú na ľudskú dôstojnosť, no okolnosti sa neraz natoľko vyhrotia, že pod tlakom a únavou zo sporov sa ľudia skôr slovám otočia chrbtom. Sme v časoch, keď sa slová vyprázdňujú. Jednoducho ich zaznieva zo všetkých strán priveľa. Preto zostáva výzvou pre nás, biskupov, ako aj kňazov, hľadať cestu k človeku cez blízkosť a skutky. Slovne sa vyjadríme vtedy, keď to vnímame ako užitočné pre lepšiu orientáciu veriacich alebo posilnenie jednoty v Cirkvi a vernosti Svätému Otcovi.

Každá diecéza dnes bojuje s nedostatkom duchovných povolaní. Čo robiť, aby ich bolo viac?

Dnes pomôže len pastorácia v teréne. Pápež hovorí, že máme prejsť od pastorácie udržiavania k misijnej pastorácii. Ak chceme byť plodní, musíme si „zašpiniť ruky“ tým, čo je vonku, mimo kostolov. Tam sa stretneme s blížnym. Blízkosť a starostlivosť o človeka je vždy na prvom mieste a buduje vzťahy. Chce to zmenu mentality, a to ide postupne. Musíme byť trpezliví, ale inej cesty podľa mňa niet. O povolania však netreba byť príliš ustarostení. Od nás sa očakáva život podľa evanjelia, taký skutočný. O ostatné sa postará Boh. Nie je to o kvantite, ale o kvalite.

Hovorí sa, že tam, kde sú zdravé rodiny, sa prirodzene rodia aj duchovné povolania. Dnes však čelíme skôr rozpadu rodín, každé druhé manželstvo sa končí rozvodom. Ako na túto situáciu reagovať?

V Cirkvi máme tendenciu venovať pozornosť prevažne manželom a rodinám, ktoré sú istou vzorkou, majú viac-menej živú vieru a v tomto duchu chcú vychovávať aj svoje deti. Problémy sú však aj medzi veriacimi manželmi. Nikto nie je uchránený od rizík. Som rád, že existujú skupiny, ktoré sa venujú aj „prevencii“, teda tomu, ako predchádzať problémom v manželskom spolužití alebo dokonca aj manželom v kríze. Tiež sa v Rade KBS pre rodinu venujú aj novým formám sprevádzania snúbencov a manželov v prvých rokoch spoločného života. Všetko sa však začína už dávno predtým, v rodine. Je to veľká výzva dnešných čias, keď vidíme, ako sa rodiny rozpadajú. Bez stabilného a láskyplného vzťahu otca a mamy len ťažko vyrastú vyrovnaní mladí ľudia. Musíme spojiť sily a používať aj poznatky vedy, aby sme na vzťahové a osobnostné problémy nedávali len duchovné rady.

A čo môžeme my – laickí veriaci – urobiť pre to, aby naše manželstvá a rodiny zvládli aj náročné krízy?

Chápem, že život dnes je náročný. Je dobré, ak sa rodina aspoň krátko stretne pri spoločnej modlitbe a nevzdá sa sviatostného života. Rizikom je oslabená komunikácia, na tej treba vždy pracovať. Niektorí zrelí manželia mi hovoria, že im pomáhajú aj malé každodenné gestá pozornosti a nehy. Viem, že to nie je jednoduché. Úspech manželstva však nezávisí len od vôle manželov, vo sviatostnom manželstve do hry vstupuje sám Kristus.

Jedným z problémov súčasnej spoločnosti je aj rastúci individualizmus a kladenie dobra jednotlivca pred dobro spoločnosti. Kde je však hranica toho, kedy máme brať ohľad sami na seba a kedy už uprednostniť spoločné dobro?

Nikto nežije iba sám pre seba, ale navzájom sa potrebujeme. Dobro každého jednotlivca nevyhnutne súvisí so spoločným dobrom. Keď sa dávame viesť pravou kresťanskou láskou, prirodzene odpútavame pozornosť od seba a všímame si potreby iných. Isteže si treba vedieť nastaviť hranice, aby sme nepopreli vlastné potreby. Nikomu nepomôže sebazničujúca láska, ktorá chce „spasiť“ svet. Ten už raz vykúpil Ježiš.

Individualizmus silnie, kým má živnú pôdu – ľudský nezáujem. Najlepšou odpoveďou na egoizmus je štedrosť a solidarita, povedal raz pápež. Pre blížneho sa vždy oplatí riskovať. Matka by pre svoje dieťa urobila čokoľvek, nešetrila by sa. Často sa aj ja zvyknem v mysli vracať k spomienkam na svoju mamu. Ak som spomínal svoje duchovné otcovstvo a potrebu prijatia a odpustenia, vychádzam aj zo vzoru vlastnej mamy. Obracajme sa na Božiu Matku s prosbou o uzdravenie našich vzťahov, o schopnosť mať pohľad matky, ktorá prejavuje súcit a lásku.

Zdroj: Slovo+ (publikované so súhlasom redakcie)

Ďalšie inšpiratívne texty Slova o otcoch biskupov 



( TK KBS, sl, ml; pz ) 20240610021   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]