Vatikán 23. mája (VaticanNews) V poslednej katechéze cyklu o nerestiach a čnostiach pápež v stredu 22. mája hovoril o pokore, „veľkej protivníčke“ pýchy. Pokora „nás zachraňuje pred Zlým a pred nebezpečenstvom, že sa staneme jeho komplicmi.“ „V ľudskom srdci často vznikajú ilúzie o všemohúcnosti, ktoré sú tak nebezpečné“ – pokora „všetko vracia do správneho rozmeru: sme úžasné, avšak obmedzené stvorenia, s kvalitami i chybami.“ Pokora je „ten vnútorný zmysel pre malosť“, ktorým sa vyznačuje Mária.

Videozáznam

Zdroj: VaticanNews

Na Námestí sv. Petra bolo najmenej 50 pútnikov zo Slovenska.

Úvodom ku katechéze bolo čítanie z Evanjelia podľa Lukáša (1, 46 – 48):

„Mária hovorila: Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi, lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice. Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia.“

21. katechéza o nerestiach a čnostiach: Pokora

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Na záver tohto cyklu katechéz sa ešte pozastavíme pri čnosti, ktorá nie je súčasťou siedmich základných (kardinálnych) a božských (teologálnych) čností, ale stojí v základoch kresťanského života: je to čnosť pokory. Je veľkou protivníčkou najsmrteľnejšej z nerestí, a to pýchy. Zatiaľ čo pýcha a povýšeneckosť nafukujú ľudské srdce a spôsobujú, že sa javíme ako niečo viac, než sme, pokora všetko vracia do správneho rozmeru: sme úžasné, avšak obmedzené stvorenia s kvalitami aj chybami. Biblia nám od začiatku pripomína, že sme prach a na prach sa obrátime (porov. Gn 3, 19), slovo „pokorný“ v skutočnosti pochádza zo slova humus, čiže zem. A predsa, v ľudskom srdci často vznikajú ilúzie o všemohúcnosti, ktoré sú tak nebezpečné! A spôsobuje to mnoho zla.

Pre to, aby sme sa oslobodili od pýchy, by stačilo veľmi málo, stačilo by rozjímať nad hviezdnou oblohou, aby sme znovu našli správnu mieru, ako hovorí žalm: „Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, na mesiac a na hviezdy, ktoré si stvoril, čože je človek, že naň pamätáš a syn človeka, že sa ho ujímaš?“ (8, 4 – 5). Moderná veda nám umožňuje rozšíriť obzor oveľa ďalej a ešte viac precítiť tajomstvo, ktoré nás obklopuje a preniká.

Blahoslavení sú ľudia, ktorí si v srdci uchovávajú toto vnímanie vlastnej malosti: sú uchránení od nepeknej neresti – arogancie. Ježiš vo svojich blahoslavenstvách začína práve od nich: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo“ (Mt 5, 3). Je to prvé blahoslavenstvo, pretože je základom tých, ktoré nasledujú: v skutočnosti z tohto vnútorného pocitu malosti pramení miernosť, milosrdenstvo, čistota srdca. Pokora je vstupnou bránou ku všetkým čnostiam.

Na prvých stránkach evanjelia sa pokora a chudoba v duchu javia ako zdroj všetkého. Anjelské zvestovanie sa neodohráva pred bránami Jeruzalema, ale v odľahlej galilejskej dedine, takej bezvýznamnej, že ľudia hovorili: „Môže byť z Nazareta niečo dobré?“ (Jn 1, 46). No práve odtiaľ sa svet znovuzrodzuje. Vyvolenou hrdinkou nie je akási princeznička, ktorá vyrástla v bavlnke, ale neznáme dievča: Mária. Ona sama je tá prvá, ktorá žasne, keď jej anjel prináša Božiu zvesť. A v jej chválospeve vyniká práve tento údiv: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi, lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice“ (Lk 1, 46 – 48). Boha – takpovediac – priťahuje Máriina malosť, umenšenosť, ktorá je predovšetkým vnútornou umenšenosťou. A priťahuje ho aj naša malosť, keď ju príjmeme.

Od tejto chvíle sa bude Mária strániť toho, aby príliš vystupovala na scénu. Jej prvé rozhodnutie po anjelovom zvestovaní je ísť pomáhať, ísť slúžiť sesternici. Mária zamieri do judejských hôr za Alžbetou: bude jej pomáhať v posledných mesiacoch tehotenstva. Kto však vidí toto gesto? Nik okrem Boha. Zdá sa, že túto skrytosť Panna Mária nikdy nechce opustiť. Ako keď zo zástupu ženský hlas ohlasuje jej požehnanie: „Blahoslavený život, ktorý ťa nosil a prsia, ktoré si požíval!“ (Lk 11, 27). Ježiš však hneď odpovedá: „Skôr sú blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho“ (Lk 11, 28). Ani najsvätejšia pravda jej života – to, že je Božou Matkou – sa pre ňu nestáva dôvodom, aby sa chválila pred ľuďmi. Vo svete, ktorý sa ženie za ukazovaním sa, za dokazovaním nadradenosti nad ostatnými, Mária kráča rozhodne, len silou Božej milosti, opačným smerom.

Môžeme si predstaviť, že aj ona poznala ťažké chvíle, dni, keď jej viera bola v temnote. Nikdy to však nespôsobilo ochabnutie jej pokory, ktorá bola u Márie skalopevnou čnosťou: Mária je vždy umenšená, vždy sa zrieka seba samej, vždy je slobodná od ambícií. Táto jej malosť je jej nepremožiteľnou silou: je to ona, ktorá zostáva pod krížom, kým sa rúca ilúzia triumfujúceho Mesiáša. Bude to Mária, ktorá v dňoch pred Turícami zhromaždí vedno učeníkov, ktorí nedokázali bdieť s Ježišom ani len jednu hodinu a opustili ho, keď prišla búrka.

Bratia a sestry, pokora je všetkým. Zachraňuje nás pred tým Zlým a pred  nebezpečenstvom, že sa staneme jeho komplicmi. Pokora je zdrojom pokoja vo svete a v Cirkvi. Tam, kde niet pokory, je vojna, nesvornosť, rozdelenie. Boh nám dal príklad v Ježišovi a v Márii pre našu spásu a šťastie. Práve pokora je cestou spásy.

Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka, Zuzana Klimanová