Vatikán 14. mája (VaticanNews) Staroveké dokumenty živo opisujú scény obyčajnej neobyčajnosti v mesiacoch Svätého roku 1300.
Všetko v Jubileu vyhlásenom Bonifácom VIII. sa vyznačovalo veľkoleposťou, počnúc veľkým počtom pútnikov. Kroniky ho spomínajú často a vždy s veľkým údivom: „Išlo tam také veľké množstvo ľudí z celého kresťanstva,“ zaznamenáva v polovici 14. storočia anonymný autor sienskej kroniky, „že sa to zdalo neuveriteľné tým, ktorí to nevideli. Ľudia oboch pohlaví, čo vzbudzovalo ešte väčší údiv, keďže zástup pútnikov zvyčajne tvorili skôr muži ako ženy.“ „Manželia išli so svojimi ženami a deťmi,“ pokračuje autor spomínanej kroniky, „nechali svoje domy zamknuté a všetci v zástupe, s dokonalou oddanosťou, išli na spomínané rozhrešenie.“
Potvrdzuje to aj zaujímavá pamätná tabuľa, ktorú možno dodnes obdivovať vo Florencii na ulici Giovanni da Verrazzano, na ktorej je v latinčine napísané, že v roku 1300 Tatari odňali Saracénom Svätý hrob a obnovili ho pre kresťanstvo; spomínajú sa na nej aj odpustky, ktoré vyhlásil Bonifác VIII. a že mnohí ľudia, vrátane Tatárov, sa pre ne vydali do Ríma. Potom záver nečakane prechádza do ľudovej reči: „A tam išiel Ugolino a jeho žena.“ Kto je tento Ugolino, zostáva záhadou, hoci sa ho mnohí pokúšali identifikovať: myslím si, že je rozumné predpokladať, že to bol určite bohatý občan, ale bez významných úloh, inak by sa o nich – s najväčšou pravdepodobnosťou – informovalo.
Mimoriadne davy ľudí vždy spôsobujú – včera i dnes – značné dopravné problémy. A bolo ich veľa aj toho roku. Nie je preto prekvapujúce, že bolo potrebné prijať nápravné opatrenia. Poukazujem na dve, o ktorých informovali dvaja výnimoční svedkovia.
Prvé preberám zo Storočnice alebo Jubilejnej knihy kardinála Stefaneschiho. Ten, priamy svedok tejto mimoriadnej udalosti, nás ubezpečuje, že „len čo sa rozšírila správa o stom roku indultu, hneď sa davy vydali na cestu do Ríma, a to také početné, že všade, kadiaľ prechádzali, zanechávali dojem vojska alebo stáda. Vnútri i vonku za hradbami mesta sa totiž s pribúdajúcimi dňami čoraz viac zhromažďoval hustý dav a mnohým hrozilo, že ich dav rozdrví. Vtedy sa prijalo vhodné, aj keď nie úplne dostatočné riešenie: v hradbách sa otvorila druhá brána, ktorá pútnikom poskytla kratšiu cestu medzi Romulovým pomníkom a starovekou cestou. Teda ďalšia brána; možno, ako špekuloval Arsenio Frugoni, medzi údajným Romulovým hrobom pred Santa Maria in Traspontina a pravdepodobne Castelliho bránou.“
Veľký prílev ľudí určite prichádzal zo severu, pretože zdrojom prílevu z juhu mohlo byť len južné Taliansko. Potom sa však všetci, či už cudzinci alebo Rimania, nakoniec sústredili okolo bazilík, najmä tej kniežaťa apoštolov. A predovšetkým tu vznikla dopravná zápcha. A tak sa uchýlili k tomu, čo by sme mohli nazvať prvou jednosmernou ulicou v dejinách, alebo aspoň prvou, o ktorej sme počuli. Informuje nás o tom najvyšší básnik (Inferno, XVIII, 28 – 33): „ako Rimania nariadili, že v Milostivom lete, v čase pútí, keď sa cez most valia veľké zástupy, prúd jedného smeruje k hradu, k svätému Petrovi, a k nemu ide zasa druhý.“ Na moste Sant'Angelo bol preto umiestnený rozdeľovač, aby boli ľudia nasmerovaní na každú stranu a mohli pokračovať jedným alebo druhým smerom. Dopravné zápchy však neboli jediným problémom, ktorý bolo potrebné vyriešiť. Potrieb, ktoré táto „veľmi veľká armáda“ vyvolala, bolo niekoľko. Čo sa týka ubytovania, veľmi pomohli scholae peregrinorum, kde sa stretávali pútnici z rôznych národov, ale už vtedy mnohí využili možnosť dať k dispozícii svoje vlastné domy a premenili ich na niečo veľmi podobné dnešným penziónom. A keďže nároky rozhodne neboli také ako dnes, ľudia sa prispôsobili ubytovaniu v spoločných izbách.
Potom tu bol problém so zásobovaním, pretože každý cestovateľ bol ústami, ktoré bolo treba živiť. Náš korešpondent Stefaneschi opäť prichádza na pomoc: „Kvôli nečakanému prílevu Rimanov sa po tom, čo im Rím poskytol hojnosť všetkého, čo potrebovali na život asi na tri mesiace, začalo objavovať nebezpečenstvo hladu, najmä preto, že ani pece, ani preťažené mlyny sa nezdali byť dostatočné pre množstvo ľudí; a Tibera, rozvodnená dažďami, sa trochu vyliala, čo podnecovalo obavy ľudí. Hoci obilia bolo v skutočnosti dosť, predsa sa pohotovo zjednal dvojitý liek; najprv sa susedným hradom, obvyklým dodávateľom obilia do Ríma, nariadilo, aby v tejto situácii dodávali chlieb; po druhé, samotní ľudia, aby neboli vystavení možnosti nedostatku obilia, museli priviezť svoje vozy naložené potravinami; týmto opatrením sa zásobovanie na krátky čas zmiernilo a zásoby sa doplnili, takže mlyny, pece a dokonca aj chlieb predávaný v košíkoch v dedinách boli hojne zásobované. A skutočne niečo, čomu sa vzhľadom na množstvo nazbierané v tom stom roku súčasníci veľmi čudovali a možno sa tomu budú čudovať aj potomkovia, bolo to, že v Ríme počas celého trvania jubilea nebol nikdy nedostatok jedla ani nápojov; že úroda bola skutočne značná, lisy pretekajúce vínom a úroda bola bohatá a samozrejme, že tovar sa zvyšoval s návratom októbra a jesenných dažďov.“
Rím akosi obstál v skúške, ktorá bola dvojnásobne ťažká, pretože sa s ňou vopred nepočítalo a pretože sa musel vyrovnať s mimoriadnym prílevom ľudí. Bude mesto na to isté pripravené aj dnes?
Felice Accrocca
